Patrik Balint

Sex - ako sa dostať k sebe a do svojho vnútra

2011-10-31T13:57:00.003+01:00

Spoločný orgazmus nie je len fyzickým vyvrcholením aj keď s ním súvisí. Fyzické vyvrcholenie zabezpečuje vonkajší a vnútorný orgazmus. Spoločný orgazmus je vyvrcholením spojenia. Spojenia radosti. Žena sa dostáva k svojmu vnútornému mužovi a muž k svojej vnútornej žene. Zaujíma vás ako zažiť toto vyvrcholenie, ako sa dostať do svojho vnútra?

Keď sa raz opýtali jedného mnícha či môže žena zažiť osvietenie, tak odpovedal, že určite áno. Len sa musí v ďalšom živote narodiť ako muž.
V prenesenom význame môžeme povedať, že žena musí vedieť muža cítiť. Keď na druhej strane ale muž chce zažiť vnútorný orgazmus, ktorého nie je fyzický schopný, tak jedine cez ženu. Cez jej prežívanie a emócie. Muži a ženy sme jednoducho prepojení.

Miesto pohlavných orgánov u muža a ženy jasne hovorí o možnosti prežívania orgazmu. Žena má pohlavné orgány položené vonku aj vo vnútri na rozdiel od muža, ktorý ich má len vonku. Žena dokáže fyzicky zažiť dva druhy orgazmu a muž jeden. Potom môžeme hovoriť ešte o jednom druhe orgazmu a to o spoločnom. Ten orgazmus, ktorý žene aj mužovi prináša povznesenie nielen na fyzickej úrovni. Cesta k nemu vedie cez sexuálne prežívanie a všetky orgazmy, ktoré obaja vzájomne zažívajú.
Žena sa potrebuje dostať od vonkajšieho orgazmu cez vnútorný k tomu spoločnému tak, že precíti muža. Žena potrebuje cítiť muža fyzicky aj mentálne.
Čo môže pre to urobiť? Ak sa žena dostáva do blízkosti muža, tak to prvé by mal byť nádych jeho vône. Ak tú vôňu žena pustí do seba, príde odozva. Pocit, ktorý je možné popísať, pomenovať. Cez toto napojenie sa žena dostáva až do mužovej hlavy, kde vníma jeho myšlienky. Často prvé čo ju napadne pri precítení vône je to, čo si muž myslí a ako ženu vníma. Ak sa to žene páči, môže pokračovať ďalej. Až vtedy dovolí mužovi dotyk a začne sa dotýkať sama muža.
Žena si jednoducho vyberá svojho partnera podľa vône. Vôňa je často prvá, ktorá rozbieha jej vzrušenie. Od vône zhmotnenej v jej mysli sa spúšťajú sexuálne hormóny, ktoré vedú k orgazmu. Žena sa cez vôňu ladí a uvoľňuje. Či prežije krásny sex záleží aj od toho, či si predtým mužovu vôňu pustí do svojho tela a precíti ju. Žena tak vníma mužove vnútro a jeho mužskosť.

Muž sa dostáva k spoločnému orgazmus cez svoj vonkajší a vnútorný svojej partnerky. Muž potrebuje ženu vidieť v plnej jej kráse. Vyberá si svoju partnerku cez vyžarovanie a krivky. Muž sa potrebuje žene pozerať do všetkých očí. Bradavky ženy sú pre muža oknom do duše podobne ako oči. Je to ďalší pár očí, ktoré na muža pozerajú a do ktorých sa pozerá on. Potrebuje vidieť ich lesk a zmenu, tak ako potrebuje vidieť do hĺbky očí svojej ženy. Pritom je každý pohyb dôležitý. Tak ako sa žena vie zmyselne pozerať očami, vie to robiť aj bradavkami a celým svojím telom.

Nie vždy sa ale žene darí preciťovať muža a mužovi vidieť ženu. Nie vždy je jednoduché a možné zažívať spoločný orgazmus. Na spoločný orgazmus je potrebné vynaložiť istú pozornosť, istú námahu. Ukázať svoje slabosti a danosti. Otvoriť sa sebe navzájom.
Muža môže lákať hľadať osvietenie v meditácii v nejakej jaskyni alebo ho napríklad môže lákať prežívať rýchlu jazdu vo vnútri silného auta až tak, že ostane sám bez toho, aby pochopil, čo je to byť sám sebou. Strká celé svoje libido do jaskýň alebo áut, čo je oveľa jednoduchšie než prejaviť libido so ženou tak, aby došlo spoločnému prepojeniu. Z muža sa stáva navonok silný muž, ktorý je ale slaboch. Vie meditovať alebo má rýchle auto, ale vidí len seba. Svoje potreby.
Ozajstné „byť sám sebou“ môže zažiť v prepojení so ženou. S blízkou ženou, ktorá mu dovolí vidieť jej vnútro.

Ženu naopak môže lákať premýšľať na svojimi emóciami až tak, že ju začnú požierať, bez toho aby pochopila, čo sú to pravé emócie. Že nad pravými emóciami sa nepremýšľa, tie sa žijú a užívajú. Zo ženy sa pritom premýšľaní stáva histerka. Ozajstné precítenie môže zažiť v prepojení s mužom. S blízkym mužom, ktorý jej dovolí ho precítiť. Nepremýšľať nad tým, čo sa deje, ale len dýchať jeho vôňu a mužnosť.

Ak sa žena začne pozerať na muža, čo robí a čo nerobí, ako sa správa a nespráva, už ho nemôže cítiť. Zo ženy sa stáva muž a sex potom prebieha medzi "dvomi mužmi". Priorodzene vtedy ani muž nemôže cez ženu zažiť vnútorný orgazmus a tým sa žena ochudobňuje o jednu z jedinečných daností, ktorú dostala do vienka.
Podobne je to s mužom, ktorý ženu tlačí do toho, čo má a nemá robiť, ako sa má a nemá správať. Už ju nemôže vidieť v plnej kráse. Znova nemôže cez ňu zažiť vnútorný orgazmus, keďže ho ani žena nedosahuje.
Žena má byť ženou a muž mužom. Jeden zo zakladateľov humanistickej psychologie, Fritz Perls, napísal: „Ja som ja a ty si ty. Nežijem v tomto svete, aby som napĺňal tvoje očakávania, a ty tiež nežiješ preto, aby si naplňovala tie moje. Robím svoje veci a ty robíš tie svoje. Ak sme sa šťastnou náhodou stretli, je to krásné, a ak nie, nedá se nic robiť.“
Sex môže byť radosť. Stačí len začať žiť s radosťou spoločný život, kedy pri sebemenšom probléme dávame pozornosť sebe a problému a nie tomu druhému vo vzťahu, niečomu inému alebo niekomu inému.

Článok vyšiel v rubrike Jiný pohled v českom časopise Žena Život.

Kontakt je dotyk a komunikácia

2011-02-26T11:21:00.003+01:00

Život je o kontakte. Ak sa prestávame kontaktovať, umierame. Chceme niečo urobiť? Potrebujeme kontakt. Chceme to s niekým urobiť? Potrebujeme kontakt.
Kontakt začína dotykom. Dotykom, ktorý nemusí byť vidieť. Dotykom, ktorý nás spojí, skontaktuje. Potom už len ten kontakt rozvíjame. Komunikujeme. Až do ukončenia spojenia. Kontakt prerušíme a ideme k ďalšiemu kontaktu. Takto sa kontaktujeme od nášho počatia až do smrti.

Zdá sa, že vedieť rozvíjať kontakty, je pre život dôležitý. Kontakt je dôležitý pre naše šťastie. Ako kontakt rozvíjame je dôležité aj pre šťastie ľudí okolo nás. Dokonca sa niekedy pýtame, či máme dobré kontakty alebo či nieto má dobré kontakty. Vieme sa ale dobre kontaktovať? Vieme sa prirodzene dotýkať a komunikovať. Neubližuje náš dotyk alebo komunikácia niekomu alebo dokonca nám? Kde a ako sa vlastne učíme dotýkať a komunikovať?

Čo keby sa s nami rodičia rozprávali už v tehotenstve cez emócie, pocity a pohladenie.
Čo keby nám prvý dotyk venovala mama a otec pri pôrode? Čo keby to boli mamine ruky, ktoré nám pomôžu vyjsť a precítiť vstup do života?
Čo keby prvé slová pri narodení a privítanie patrilo rodičom?
Čo keby do troch rokov rodičia hľadali k nám cestu cez neverbálnu komunikáciu mimiky tváre, posunkov rúk a iné?
Čo keby sa nás rodičia čo možno najviac objímali a čo keby sme my mohli čo možno najviac vidieť ako sa objímajú navzájom?
Čo keby si rodičia viac všímali ako nás ovplyvňuje ich vzájomná komunikácia?
Čo keby do 7 rokov rodičia s nami viac komunikovali v trojici cez hry a zábavu?
Čo keby sme si mohli s rodičmi do 15 rokov vykomunikovať všetky prežitky niekedy pred spaním, ktoré nás stretli cez deň?
Čo keby sme do dospelosti od rodičov dostali dostatok dôvery vo vzájomnej komunikácii?
Čo keby sme si s rodičmi do 30-tky išli občas niekde sadnúť a prebrať podstatné veci?
Čo keby sme si s rodičmi po 30-tke našli čas pozrieť sa na to, čo sme z vyššie uvedeného neprekomunikovali a neprežili?

Vieme sa niekoho dotknúť alebo sa to dokonca niekedy bojíme urobiť? Vieme sa skontaktovať? Vieme komunikovať alebo sa to niekedy bojíme urobiť. Naučili sme sa to? Mali sme možnosť byť pri dôležitých dotykoch. Mali tú možnosť naši rodičia?

Dotyk a komunikácia je jedna z najpodstatnejších vecí nášho života. Akú váhu v dotyku a komunikácii pocítime v detstve, takú váhu dotyku a komunikácii dávame aj v živote. Takú váhu dávame v živote kontaktu alebo kontaktom. Také kontakty si v živote tvoríme. Takto postupne zisťujeme kto vlastne sme. Akú máme osobnosť. Akú máme dušu.

Prvý kontakt s našimi rodičmi sme vytvorili my. My sme sa dotkli cez spermiu a vajíčko maternice. Od nás vyšli prvé bunky, ktoré začali tvoriť placentu ten prvý fyzický komunikačný orgán. Dali sme rodičom do rúk náš proces učenia dotyku a komunikácie. Tú obrovskú zodpovednosť sa oni rozhodli niesť.
Ak je tento náš prvý kontakt nejako narušený, môžeme ho kedykoľvek obnoviť. Je to v našich silách. Tak ako kedykoľvek môžu naši rodičia realizovať dotyk a komunikáciu, za ktorú prebrali plnú zodpovednosť.

Dnes platí: „Povedz mi s kým a čím sa stretávaš a ja ti poviem kto si“... Aké máte kontakty vy?

článok vyšiel v v rubrike Iný pohled v českom časopise Žena Život

Pôrod ako objatie

2010-12-14T05:34:00.002+01:00

Ak chceme niekoho objať je potrebné, aby sme sa otvorili, ten koho ideme objať sa otvoril, zladili si svoje telá hlavne hlavy, aby sme sa nebuchli a potom je možné sa do seba ponoriť – objať. Ak sme uzavretý, tak to neprebehne. Ak do toho niekto alebo niečo vstúpi, tak to neprebehne. Ak sa niekto snaží ten proces riadiť, tak to neprebehne.
Presne tak to je aj pri pôrode. Mama a dieťa sa otvárajú, zlaďujú svoje telá v prvej pôrodnej dobe a potom v druhej dobe pôrodnej dochádza k objatiu pôrodnými cestami a v tretej aj telesnému objatiu mamy a dieťaťa. Krásne, spontánne, inštinktívne, láskavé, intuitívne, súcitné objatie.

Ak čítate tieto riadky, čo keby ste teraz niekoho spontánne objali? Možno zistíte čo to znamená prirodzený pôrod. Možno zistíte aké to je krásne a prirodzené niekoho objať. Možno zistíte, že pre objatie je dôležité, aby sme tomu nechali volný priebeh, inak to neprebehne a my si to neužijeme. Predsa sa v objatí zlaďujú dve rozdielne osoby s rozdielnymi telami a rozdielnou osobnosťou.
Možno tiež ale zistíte, že to nie je pre vás jednoduché. Že objatie vyžaduje istú otvorenosť, zladenie, úprimnosť a lásku.

Tí, čo považujete všeobecne pôrod za rizikový proces vedzte, že to je možno preto, lebo vás nikto dostatočne v živote spontánne neobjímal a možno preto, lebo vy spontálnne neobjímate ľudí okolo seba. Jednoducho ešte neviete aké to je. Je možné to ale zmeniť.

Menštruácia, prirodzený pôrod a orgazmus

2010-11-30T12:35:00.006+01:00

Viete, že každou menštruáciou sa žena pripravuje na pôrod ale aj orgazmus?
Žena do prvého pôrodu zažije priemerne 100 menštruácií. Fyziologický jav očisty a prípravy nového cyklu sa deje procesom, ktorý je hormonálne, telesne a inak úplne totožný s procesom pôrodu. Akoby žena počas menštruácie zažívala samotný pôrod len v jemnejšej podobe. Vysporiadanie sa so všetkými pocitmi, tlakmi, bolesťami zažívané počas menštruácie jej pomáhajú pripraviť sa na samotný pôrod. Príroda zariadila, aby ženy nemuseli pri pôrode trpieť, ak využijú ponúkané procesy učenia a tým dajú menštruácii jej prirodzený status.
Spoločnosť a ani okolie nedávajú žene príliš veľa možností, aby si túto prípravu mohla užívať. Menštruujúca žena nemá žiaden priestor v práci, spoločnosti a často ani doma, pokiaľ menštruácia nepresiahne bod, kedy už naozaj nemôže ani chodiť.

Zároveň sa ženy menštruáciou pripravujú na orgazmus, keďže jeden z hlavných hlavných hormónov vylučovaných pri menštruácii, orgazme a pôrode je hormón oxytocín. V tomto je samozrejme dôležitá prvá menštruácia zvaná menarché, keď sa žena s oxytocínom a pocitmi sťahovania maternice stretáva prvýkrát.
V našej realite života sa dievčatá na tento čas prvej menštruácie nijako psychicky nepripravujú a keď ten čas príde tak im mama, ich najbližšia žena väčšinou odpovie maximálne jednou vetou alebo len vypočuje a dá strohé rady ako používať hygienické potreby.

Ak by ženy pomocou menštruácie prežívali prirodzený pôrod a objavili v nej prirodzenú ženskosť a zároveň jej očistnú silu, mohli by možno žiť aj dvakrát dlhšie ako muži. Vyrovnajú si to s mužmi ale tým, že s menštruáciou nie sú spojené a stresujú sa a tak majú život štatisticky dlhší len o pár rokov.

Viete, že počas menštruačného cyklu sa v žene dohovárajú dva princípy?
Počas menštruácie sa vylučujú dva dôležité hormóny. Progestrerón a estrogén. Progesterón ako žensko-ženský hormón a estrogén ako mužsko-ženský. Tieto prívlastky si získali ich pôsobením na ženské telo a psychiku. Progesterón ženu zjemňuje, zcitlivuje a tlačí ju k sebe a estrogén dáva žene silu, pevnosť a núti vyjsť von z ulity.
Polovicu menštruačného cyklu vládne estrogén a polovicu progesterón. Dvakrát za cyklus sa tieto dva hormóny stretnú vo svojom pôsobení. Raz pri ovulácii, kde sa stretnú v pôsobení a raz pred menštruáciou, kde sa stretnú v zrútení. Pri ovulácii sa potrebuje dohodnúť citlivosť a uzavretosť so silou a otvorenosťou s tým, že žena nájde toho správneho otca pre svoje dieťa a pred menštruáciou sa žena vysporadúva s tým, že ju všetky jej vlastnosti opúšťajú a tak trochu nútia do kľudu a sebapoznania.
Ku koncu menštruácie a po nej do času ovulácie vládne estrogén mužsko-ženský hormón, ktorý dáva žene možnosti realizácie. V tomto období žena urobí najviac práce, cíti sa so sebou spokojná v našom mužskom svete dokonca aj prijímaná, keďže sa k nemu približuje. Potom príde fáza po ovulácii, kde preberie žezlo progesterón a žena zcitlivie, viac ide do seba, cíti sa jemná a ženská a potrebuje nehu, pohladenie a pochopenie, že je ženou.
Mužský svet v sebe nemá obsiahnutý cyklus. Muži idú priamočiaro za svojím cieľom na rozdiel od žien, ktoré cieľ hľadajú v súlade s výkyvmi cyklu.

Menštruácia a spoločnosť.
1. O menštruácii sa v spoločnosti nehovorí – je to stále považované za faux pas
2. Menštruácia nie je rešpektované obdobie ženy
3. Na prvú menštruáciu (menarché) je často žena sama bez podpory a dôrazu na zmenu od najbližších
4. Menštruácia je považovaná za nutné zlo
5. Prezentácia menštruácie v médiách hlavne reklamách je extrémna – tak tenké vložky, ktoré nevidno, krv, ktorá je modrá, usmievajúce sa poskakujúce ženy najlepšie v nejakom dave alebo pri športe
6. Hľadajú sa možnosti ako sa menštruácii vyhnúť, namiesto hľadania ako by sa mohli do nej ženy ponoriť a bola ich prirodzenou súčasťou bez prežívania problémov
7. Práca nie je podmienená menštruačným cyklom alebo pocitmi ženy, ale nutným výkonom počas celého obdobia cyklu

Menštruácia a žena
1. ženy možno nevedia, že počas menštruácie sa vyčistia od rôznych látok, ktoré by im mohli neskôr spôsobovať problémy
2. ženy možno nevedia, že počas menštruácie môžu prežívať niečo ako miniorgazmy
3. ženy možno nevedia, že sa počas menštruácie pripravujú na pôrod
4. ženy možno nevedia, že počas menštruácie prežívajú problémy hlavne preto, lebo sa venujú všetkým iným veciam len nie sebe
5. ženy možno nevedia, že môžu o menštruácii hovoriť hlavne s mužmi a tým ich priviesť k pochopeniu, že zmeny nálad sú prirodzené a podstatné

Článok bol uverejnený v českom časopise Žena a život

Implantácia myšlienok a falošné spomienky

2010-09-11T18:10:00.004+02:00

Z hľadiska myšlienok a spomienok a práce s nimi máme v terapeutických prístupoch súčastnosti dve cesty. Cesta, ktorá verí a hovorí, že myšlienky a spomienky je možné meniť a cesta ktorá verí a hovorí, že z myšlienkami a spomienkami je možné len pracovať a meniť ich, nie je možné. Píšem zámerne verí, lebo síce existujú na obidva prístupy štúdie a ukazovatele, avšak ani jeden nie je úplne a jasne dokázaný a preskúmaný aj keď sa nám mnohí zástancovia jedného alebo druhého prístupu snažia nahovoriť opak.

Prístup k práci z myšlienkami, ktoré nie je možné meniť chápeme dnes cez slová a postoje Platóna, ktorý tvrdí, že existuje ideálna alebo absolútna pamäť, kde je uložené všetko z našej minulosti a ktorú je možné dosiahnuť a Freuda, ktorý vidí uchovávanie a prácu z myšlienkami ako zmes snov a skutočnosti, ktorá sa na základe asociácií dokáže vybaviť a premietnuť v živote.

Prístup k práci z myšlienkami, ktoré je možné meniť zosobňujú postoje a štúdie psychologičky Elizabeth Loftus a postoje a práca psychiatra Ewen-a Cameron-a.

Elizabeth Loftus prišla s novými postojmi, že existujú falošné spomienky. Dokonca sa snaží „potlačiť“ Freudovu teóriu o potlačení. Loftusova hovorí „Existuje pravda príbehu a skutočná pravda, čo sa stalo. Skutočnosť je niekedy tak subtilná, že sa vzpiera jazyku. Človek nevie nájsť slová, ktorými by popísal banálne problémy na duši, ktoré aj tak majú svoj dlhotrvajúci a bolestný význam a nahrádza ich príbehom s jednoznačnou zápletkou. Inokedy si niekto vymyslí príbeh, ktorému verí každou bunkou svojho tela, preto lebo mu poskytne identitu – identitu obete.“
Loftusová sa niekoľkými štúdiami tieto tvrdenie snažila dokázať. Asi najznámejšia je štúdia „Stratený v nákupnom centre“, kde univerzitný študenti mali svojim súrodencom naočkovať falošnú spomienku na stratenie sa v nákupnom centre. Loftusová pri vyhodnocovaní výsledku štúdie sama vraví „Skutočne ma prekvapilo aké detaily si ľudia dokážu vymyslieť a potom im aj uveriť“. K tomuto experimentu sa vyjadrujú iní psychológovia oponenti takto: Judith Hermanová „je to roztomilý experiment. Dokazuje ale pravý opak toho, čo si Loftusová myslí. Loftusová žije v domnienkach, že nás dovedie k záveru, že na ľudskú pamäť nie je spoľah.“ Psychiater Bessel van der Kolk ide ešte ďalej a označuje Loftusovú invektívami.

Asi najsilnejšiu ranu Loftusovej výskumu dáva Eric Kandel, ktorý jasne vyvracia Loftudovej závery náhodným experimentom s mladíkom známym pod menom Henry, ktorému odstránili hypokampus.
Stalo sa to, čo nikto nepredpokladal. Henry stratil schopnosť pamätať si. Ak sú spomienky falošné a neustále sa vytvára ich koncept za pochodu a ten sa neustále mení v určitých podmienkach, ako to vidí Loftusová, tak nemôže nastať stav, kedy niekto stratí schopnosť pamätať si.
Niektorí lekári z prípadu Henry usudzujú, že pamäťové centrum sa nachádza v mozgu. To je ale sporné. Je to niečo podobné akoby sa pokazilo auto a my sme povedali, že ten kto ho riadi, sa už niekdy z miesta nepohne. Takýto záver urobíme, len ak máme málo informácií o človeku v aute. V tomto prípade o psychike človeka a jej spojení s telom.
Lauren Slater o Loftusovej píše “toto dievča bez matky, ktoré ešte dvadsať rokov po rozvode prechováva veci svojho exmanžela v koši v obývacej izbe si podľa všetkého neuvedomuje, keď hovorí o svojej potrebe dávať ľudí dohromady, že táto potreba je dôkazom toho, čo sa snaží tak usilovne vyvrátiť. V Loftusovej je niečo rozpolteného, nevyriešeného a potlačeného. Sama je obeťou, ktorá spochybňuje význam toho, čo sa jej stalo“.

Ďalším zástancom falošných spomienok a možnosti implantácie myšlienok je psychiater Ewen Cameron, Allanov institut, Kanada, ktorý sníval o tom, že vytvorí jednotný systém liečby psychiatrických pacientov a získa za neho Nobelovu cenu. Cameron stál v čele Americkej psychiatrickej spoločnosti.
Cameron hovorí, že „cieľom je zničiť patologické myšlienkové vzorce uložené v systémoch pamäte“. Vytvoril techniku nazvanú Page-Russel, ktorá spočívala v špeciálnej elektrošokovej terapii, ktorá pozostáva zo šiestich šokoch tesne za sebou. Normálne sa používalo najviac 12 šokov v období jedného mesiaca. Cameron používal dva Page-Russel denne po dobu 30-tich dňov a ak to uznal za „vhodné“ tak aj dlhšie. Výsledkom bola väčšinou úplná strata pamäte. Cameron svojím študentom hovoril aj „o strate času a priestoru“. „Ak sa u pacienta rozvinie organický mozkový syndróm a akútna zmätenosť a staré chorobné myšlienkové vzory sú odstránené, je možné zahájiť „reorganizáciu“. Dokonca Cameron nazval túto metódu „anihilácia“. Pacienti sa často reálne vracali do detstva s úplnou stratou pamäte a rozkladom osobnosti, kedy boli inkotinetný, cucali si z prsta, plakali a museli ich kŕmiť.
Cameron sám považoval psychoanalýzu za zdĺhavú a neproduktívnu. Preto prišiel s novou následnou metódou ako „nasadiť“ nové myšlienkové vzorce po aplikovaní elektrošokovej techniky.
Začal používať magnetofón, kde nahrával terapeutické sedenia. Potom nahraté terapeutické pokyny púšťal pacientom. Snažil sa vytvoriť automatizovanú terapiu. Pacienti zároveň počúvali vlastné slová o svojom detstve alebo minulosti často mnohokrát za sebou. Alebo pacientom prikázal, aby nahrali slová „Nieje pravda, že sa ma svokra snaží otráviť. Je to veľmi milá žena.“ Pacientom sa mnohé opakovanie a počúvanie vlastného hlasu samozrejme nepáčilo, tak prišiel Cameron s učením v spánku. Prehrával pacientom nahrávky cez deň aj v noci a túto techniku nazval „Psychickým riadením“. Ak nahrávku nahrali pacienti, tak tomu hovoril „autopsychické riadenie“, ak to nahrával sám tak „heteropsychické riadenie“ . Došiel tak ďaleko, že nahrával takzvané pozitívne pásky ale aj negatívne, ktoré potom púšťal za sebou. Negatívna páska znela „Nikto vás nemá rád. Máte veľký problém.“ Pozitívna „Ľudia vás majú radi. Máte rád ľudí.“ Nakoniec pacienti počúvali pásky aj 20 hodín denne a niektoré si ich vypočuli aj polmiliónkrát. Niektorí počúvali pásky aj vyše mesiaca každý deň. Ak sa pacienti bránili nasadili im nezložiteľné helmy z amerického futbalu. Aj tak sa pacienti veľmi často bránili tomu to postupu, tak nakoniec sa Cameron rozhodol používať drogy na imobilizáciu a utlemnie pacienta. Používali sa LSD, mezkalin, PCP, psilocibin, amytal a pentotal sodný, rôzne amfetamíny... Na znehybnenie používal tiež kurare. Nakoniec navodzoval hlboký umelý spánok sedatívami, ktoré trvali často aj mesiace, kedy samozrejme pacienti počúvali nahrávky bez prestávky. Techniku elektrošokov a následné počúvanie nahrávok, kde Cameron vkladá svoje názory do ochromeného pacientova mozgu nazval „dynamická implantácia“.
Pre zvýšenie pravdepodobnosti implantácie skúša tiež u pacientov senzorickú depriváciu.

Napriek enormnej snahe Camerona a iných podobných psychiatrov aj za hranicou etiky a ľudskosti sa nepodarilo dlhodobo implantovať spomienky, tak aby naozaj vymenili tie skutočné. Tieto hraničné experimenty, ktoré podľa svetoznámeho novinára financovala CIA cez Spoločnosť pre výskum ľudskej ekológie(Society for the Investigation of human ecology), mali priniesť možnosť dokázania falošných spomienok a ich implantáciu. Nestalo sa tak. Tieto experimenty dokazujú pravý opak. „Falošné spomienky“ sú len spomienky, ktoré nejako manipuluje ľudské vedomie a na úrovni podvedomia nie je možné so spomienkami nič také urobiť. Peniaze z menovanej spoločnosti ďalej financujú rôzne výskumy vo svete, ktoré sa snažia potvrdiť teóriu falošných spomienok.

Zo svojej skúsenosti terapeuta môžem povedať, že sa prikláňam k postoju, že spomienky nie je možné na podvedomej úrovni meniť. Je možné len s nimi pracovať alebo nimi na vedomej úrovni manipulovať a to aj tak, že je na tejto úrovni vedomia človek presvedčený o niečom, čo nie je pravda. Na podvedomej úrovni sa dá ale jasne dohľadať pravda a spomienky, ktoré prislúchajú danej prežitej situácii.
Mal som v terapii klientov, ktorí boli pod vplyvom hypnózy, dokonca u jedného aj so sugestívnym zákazom. U všetkým bolo možné zrekonštruovať všetky potrené myšlienky a spomienky.
Mal som v terapii klientov, ktorí prežili elektrošokovú terapiu a na mnohé so života si pre terapiou nemohli alebo nevedeli spomenúť. Aj u tých bola rekonštrukcia potrebných záznamov z minulosti možná.

Bolo by asi „krásne“ mať techniku, ktorou vymažeme zlé spomienky a nahradíme ich nejakými inými. Sú terapeuti aj terapeutické smery, ktoré sa snažia na tomto predpoklade založiť celé terapeutické postupy. Zatiaľ sa ale nenašiel žiaden, ktorý by jasne fungoval. V regresnej terapii je to napríklad postup zvaný Kineziológia, ktorá sa o to snaži. Skúsenosť ukázala, že nie s najlepšími výsledkami. Stále všeobecne v regresnej terapii dávame prednosť precíznej a dlhšej práci nad myšlienkami a spomienkami a nesnažíme sa ich meniť alebo s nimi manipulovať.

Použitá literatúra
Dominic Streatfeild – Brainwash: The Secret History of Mind Control 2007
Lauren Slater – Skinners Box 2005

Hladovka a sebapoznanie

2009-10-27T16:34:00.004+01:00

V roku 2008 a 2009 som absolvoval so skupinou hladovkový týždeň so sebapoznaním. V roku 2010 sa budem tešiť na ďalšiu hladovku, poznávanie a stretnutia.

Hladovka je zaujímavý proces, kde sa môže hladujúci dotknúť troch zo základných atribútov života.
Atribútov, ktoré počas života stretávame v rôznych formách a funkciách.

Cyklus, očista a zastavenie sa.

V terminológii hladovania tieto procesy voláme anabióza, autolýza a acidóza.

Anabioóza
Anabióza sa skladá z dvoch slov ana a bios. Opak života. Ak chceme cítiť život alebo ho aspoň trochu sledovať, tak je proces anabiózy presne ten, ktorý nám v tom pomáha. Podobne ako nám pomáha vidieť svetlo, keď poznáme tmu.
Príroda a v často len v minulosti aj ľudia prirodzene zažívajú proces anabiózy v hladovke daný cyklom zmien, ktoré sa dejú na Zemi. Striedaním ročných období a tým „hojných“ a „hladných“ mesiacov. V prírode sa často stáva, že sa zvieratá nedotknú ani malého množstva jedla, aby netrpeli podvýživou a boli dobre pripravený na obdobie „hojnosti“.
Z pohľadu ľudstva sa mi ukazuje, že ak sa dostalo do období, kde prirodzene anabióza nenastávala, tak prišla „zvonku“ - „zvrchu“. Boli to často obdobia plnosti a hojnosti. Spomeňme si na obdobia konca Starého Egypta alebo začiatku stredoveku alebo začiatku novoveku. Prirodzený dotyk s anabiózou môže prispieť k tomu, aby sme tento opak života nemuseli zažívať v epidémiách, chorobách alebo vojnách.
Podobne to môže platiť aj na jednotlivca. Ak nezažívame dotyky s „opakom života“, tak k nám skôr či neskôr môžu dostaviť.

Autolýza
Autolýza inak povedané aj rozklad a rozpad. V procese hladovky je to rozpad všetkých nepotrebných buniek a tkanív, ktoré sa v tele nachádzajú. Očista počas hladovky spočíva práve v tomto procese, kde telo prechádza na stravovanie samého seba. V tomto sa hladovka líši od procesov podvýživy(prijímanie malého množstva jedla), kde telo neprejde na spotrebovanie seba, takže trpí nedostatkom. Pri hladovke naopak spotrebovanie vlastných buniek a tkanív poskytuje telu dostatočné množstvo výživy a potravy. Najprv sa spotrebúva tuk a nepotrebné tkanivá a až neskôr (desiatky dni hladovania) prechádza telo k svalom a vnútorným orgánom.

Acidóza
Acidóza inak povedané aj pokles Ph v tele. Jeden s najdiskutovanejších procesov, ktorý sa počas hladovky vyskytuje. Možno aj preto, lebo je to priblíženie sa k výraznej zmene(zastaveniu sa), ktorej naša psychika vždy dáva veľkú pozornosť. Dotknúť sa ozajstnej prítomnosti to je proces acidózy.
Asi by sa dalo povedať, že z pohľadu tela a psychiky je toto najžiadanejší proces počas hladovky. Pri poklese Ph v tele prebieha zastavenie všetkých hnilobných procesov, ktoré sú veľmi citlivé na práve na Ph. Všetky zápaly, boje, plesňové procesy, hniloba dostáva „reset“, kde následne môže nastať proces obnovy nových prirodzených procesov v organizme.

Opätovný návrat k strave
Pri opätovnom návrate k strave pre mňa platí „pravidlo dojčaťa“. Tráviacie ústrojenstvo, telo a psychika je podobne nastavené, ako to má nastavené novonarodené dieťa. Preto aj strava by mala byť prispôsobená tomuto pohľadu. Ak hladujeme 7 dní, tak si rozbeh rozdelíme tiež na sedem dní a každý deň je ako 2 mesiace života novorodenca.
Materské mlieko je nahradené rozmixovaným zeleninonovým vývarom. Postupne sa pridávajú ďalšie zložky podľa toho ako „dieťa“ rastie. Bezlepkové obilniny, lepok, ovocie, cukor, tuk a podobne.
Nakoniec ako staršie ako „ročné dieťa“ môžeme na 8 deň po hladovke jesť skoro všetko v množstvách, ktoré nám naše ústrojenstvo dovolí.

Sebapoznávací pobyt s hladovkou
Sebapoznávací pobyt bol rozdelený na jeden a pol dňa prípravy na hladovanie, hladovku a jeden deň prípravy na jedlo.
Príprava spočívala v znížení objemu žalúdka a vylúčení tuhej stravy. Na jedálnom lístku bola len živá strava v podobne štiav.
Hladovka mala dve časti fyzickú a psychickú.
Pri opätovnom návrate k strave sme sa držali spomínaného „pravidla dojčaťa“

Pohľad tela
Okrem vylúčenia tuhej stravy a prijímania len vody(destilovanej-čistej H2O) sme tri procesy, o ktorých som písal vyššie podporili postupmi. Každodenné saunovanie, dlhé prechádzky čistou prírodou, klystír(očista hrubého čreva), očista jazyka. Niektorí sa odvážili robiť derivačný kúpeľ pre očistu tela, prípadne urinoterapiu pre podporu procesu acidózy.
Zaujímavosťou bolo, že štvrtine hladujúcich vyšli z hrubého čreva parazity, o ktorých oredtým nevedeli. Dokonca jedna pravdepodobne pásomnica, ktorá mala asi 5 metrov(vyšla na dvakrát). Viď obrázok pod článkom – len pre silné nervy.

Pohľad psychiky
Spolu s anabiózou hladovky som v sebapoznávacom pobyte pripravil aj pohľad na anabiózy, ktoré sme mohli alebo zažívali počas života.
Každý deň hladovky ukazoval na jedno dôležité obdobie a dôležitú anabiózu.
1. Počatie – ananbióza stretu s hmotou.
2. Pôrod – anabióza stretu s okolím
3. Ranné detsvo – anabióza stretu s podnetmi
4. Detstvo – anabióza stretu s pozornosťou
5. Puberta – anabióza stretu so sebou
6. Dospievanie – anabióza stretu s poznaním
7. Ego – anabióza stretu so srmťou

Počas pobytu bol deň z pohľadu psychiky rozdelený na teoretickú a praktickú časť. V teórii sme hovorili a jednotlivých témach a v praxi si ich overili cez techniky práce v skupine, arteterapie a tématických konštalácií.

Nezabúdajme, že naplno zažívať život môžeme až vtedy, ak necháme umrieť všetko, čo umrieť má. A na smrť nie je odsúdená len prebiehajúca prítomnosť.

Budem pokračovať v pohľadoch na hladovanie v pravidlách, ktoré by mohli byť pomocou pre každého, kto chce takýmto spôsobom očistiť a spoznať svoje telo a psychiku. Ďalej sa oboznámime s tým, čo môžeme pri hladovaní očakávať.

Hladovka je vylúčenie všetkej stravy okrem vody, čiže postupný prechod na stravovanie samého seba – vnútornej stravy.

Všeobecne pri hladovaní platí niekoľko pravidiel:

1. Koľko dní sa rozhodneme hladovať, tak toľko dní sa na hladovku pripravujeme a toľko dní sa pripravujeme opätovne na jedlo.
Rozbehové obdobie pred hladovkou
Príprava na hladovku je dôležitá hlavne pre žalúdok a tráviaci trakt. Žalúdok by sa mal zmenšovať pozvoľna, ako aj tráviaci trakt by sa mal pomaly pripraviť na trávenie vnútra.
Celé prípravné obdobie by sme mali vylúčiť mäso a postupne každý deň prechádzať od tuhej stravy k tekutej a od väčšieho množstva k menšiemu. Posledné dni je dobré prijímať už len šťavy najlepšie živé – tepelne neupravené.
Je možné tiež pripraviť tráviaci trakt prirodzeným vyčistením napríklad vlákninou psyllium. Ďalej prijímať rozomletý ľan alebo vývar z ovsených vločiek, ktorý obalí črevá ochrannou vrstvou.

Príprava na jedlo po hladovke
Príprava na jedlo je podobne dôležitá ako samotné hladovanie. Telo aj psychika prežije zmenu zo samostravovacieho modelu k tráveniu zvonku. Táto zmena by mala prebehnúť postupne a prirodzene. Nedodržanie potupnosti a trpezlivosti môže znamenať pre psychiku neskoršie problémy a pre telo takzvaný „jojo“ efekt.

Pri opätovnom návrate k strave platí „pravidlo dojčaťa“. Tráviace ústrojenstvo, telo a psychika je podobne nastavené, ako to má nastavené novonarodené dieťa. Trávenie je pripravené na naštartovanie a preto aj strava by mala byť prispôsobená tomuto pohľadu.
Približne prvá polovica dojčenia je o prijímaní výhradne materského mlieka a druhá o príprave na tuhú stravu. Podobne by sme mali postupovať pri rozbehu po hladovke.

Materské mlieko je nahradené rozmixovaným zeleninovým vývarom. Postupne sa pridávajú ďalšie zložky podľa toho ako „dieťa“ rastie. Bezlepkové obilniny najlepšie v podobne kaše. Ďalej ovocie a strukoviny. Cukor, tuk a lepok v obmedzenom množstve v druhej polovici obdobia. Soľ najlepšie až v poslednej tretine.

Vždy dbáme na to, aby sme zjedli len také množstvo jedla, ktoré nespôsobí tlak na žalúdok.

Nakoniec môžeme na posledné dni rozbehu po hladovke jesť skoro všetko v množstvách, ktoré nám naše ústrojenstvo dovolí.
Prechod na vonkajšie stravovanie počas rozbehu môže byť sprevádzané chuťou na niečo, čo sme ani nemuseli jesť pred hladovkou. Môže to byť približne v strede rozbehu, kedy už je žalúdok pripravený prijať o trochu väčšie množstvo potravy. V tomto období, je podstatné nepodľahnúť všetkým chutiam a tlakom do jedla, ktoré nás lákajú a mohli by spôsobiť neprimerané roztiahnutie žalúdka a neprirodzený rozbeh trávenia.

2. Počas hladovky prijímame výlučne len vodu, najlepšie destilovanú alebo prefiltrovanú osmózou.

Hlavným cieľom hladovky je prechod na fyzické a psychické trávenie seba. Ak na úrovni tela prijímame aj inú stravu ako vodu, telo neprejde do modelu samostravovania, ale iba do modelu podvýživy, ktorá je zdraviu škodlivá. Platí to aj pre prijímanie zmyslami. Hlavne pri dlhodobých hladovkách (viac ako 7 dni) by sme mali obmedziť pozeranie na jedlo, voňanie a ohmatávanie jedla a podobne. Pri viac ako 14 dňovej hladovke môže „príjem“ jedla napríklad cez voňanie znamenať aj týždeň bolesti žalúdka z neúmerného tvorenia žlče a žalúdočných štiav, ktoré nutkajú na zvracanie, oslabujú organizmus a narúšajú tráviacu trubicu.

Na úrovni psychiky by sme sa mali sústrediť na naše vnútorné pochody a spracovávať prichádzajúce myšlienky a pocity z podvedomia. Prepodnetovanie v práci, rodine alebo inak môže znamenať spomalenie procesov samostravovania na úrovni psychiky ale aj na úrovni tela.

3. K vylúčeniu toxínov z tela používame všetky dostupné prostriedky – očista hrubého čreva (klystír), očista jazyka, derivačný kúpeľ, možnosť vylúčiť toxíny cez kožu (prechádzky, sauna, dýchacie cvičenia), urinoterapia
Udržanie neustáleho pohybu uvoľňovaných toxínov v tele a psychike smerom von, je ďalším predpokladom pre zdárne zvládnutie hladovania. Koža je najväčším orgánom na tele a slúži okrem iného k vyplaveniu týchto toxínov z tela. Prechádzkami, sprchovaním, saunou, správnym dýchaním dávame možnosť očisty cez tento dôležitý očistný orgán.
Postupne počas hladovky sa činnosť hrubého čreva zastaví. Zvyšky jedla a nánosy z minulého obdobia môžu počas hladovky ešte viac zaťažiť organizmus toxínmi, preto je potrebné ich počas hladovky odstraňovať.
Derivačný kúpeľ je spôsob ako dostať prirodzene toxíny z tela von močovými cestami.
Očistou jazyka pomáhame žalúdku odľahčiť prejavy intoxikácie a zlý pocit v ústach.
Urinoterapia pomôže zrýchliť proces acidózy a očisty organizmu.

Pri hladovaní sa môžeme stretnúť s:

1. Žlčové obdobie
Žlčové dni sú sprevádzané zvýšenou tvorbou žlče, ktorá sa snaží vychádzať cez žalúdok a hrubé črevo. V niektorých prípadoch je nutné žlč vyvracať a klystírom dostať von z čreva. Žlčník je všeobecne o potlačenej zlosti, takže ak jej máme z minulosti veľa, je potrebné sa pripraviť, že bude vychádzať vo väčších množstvách. Čím viac potlčená, tým neskôr a intenzívnejšie prichádzajú žlčové dni. Môžeme ich očakávať na 4-5 deň hladovania alebo takisto po 20-tom dni.

Ťažoba v oblasti žalúdka, strata sily z tlaku na vracanie sú prirodzené prejavy počas žlčových dní. Čím skôr potlačená zlosť vyjde a čím skôr jej vychádzanie podporíme aj počas hladovania tým skôr sa jej vychádzanie zastaví.

2. Acidické obdobie
Acidóza inak povedané aj pokles Ph v tele.
Z pohľadu tela a psychiky je toto najžiadanejší proces a obdobia počas hladovky. Pri poklese Ph v tele prebieha zastavenie všetkých hnilobných procesov, ktoré sú veľmi citlivé práve na Ph. Všetky zápaly, boje, plesňové procesy, hniloba dostáva „reset“, kde následne nastáva obnova nových prirodzených procesov v organizme.

S acidózou sa môžeme stretnúť najčastejšie okolo 7,14 a 21 dňa hladovania. Na 7 deň trvá najdlhšie a má často silnejší telesný prejav. Predchádza jej únava a slabosť. Vyvrcholenie acidózy býva o prílive energie a odľahčení na tele aj psychike.

Na 14 a 21 deň už ide skôr o čistenie psychiky. Akoby dostala psychika reset a všetky „hnilobné“ procesy prebiehajúce v podvedomí sa čistia. Uvoľnenie na úrovni psychiky je sprevádzané určitým poznaním alebo uvedomením. Niekedy prichádzajú mentálne schopnosti, ktoré si je možné pri troche cvičenia udržať aj dlho po hladovaní.

3. Toxické obdobie
Intoxikácia toxínmi, ktoré máme v tele uložené a tlačia sa von z tela je prirodzenou súčasťou procesu hladovania. Niektoré toxíny telo opäť spracuje na potravu a niektoré budú musieť vyjsť von bez možnosti spracovania. Preto je počas hladovania potrebný kľud a možnosť vyrovnávať sa z čistením tela aj psychiky.

4. Obdobie bolesti žalúdka
Žalúdok ako väčšina vnútorných orgánov bolia len keď menia svoju veľkosť. Pri hladovaní je to v začiatkoch alebo pri zvýšení žalúdočnej šťavy alebo pri naplnení sa žalúdka žlčou. Ak sa zvyšujú počas hladovky žalúdočné šťavy, nastala nejaká chyba, najčastejšie konfrontácia s jedlom či už mentálne alebo aj fyzicky.

Ak sa žalúdok plní žlčou nastáva žlčové obdobie, ktoré je vždy dočasné.

5. Obdobie psychickej a fyzickej nepohody
Obdobia fyzickej a psychickej nepohody súvisia s množstvom toxínov a nespracovaných problémov, ktoré hladujúci rieši. Čím viac, tým viac dní alebo období nepohody.

Ovplyvniť tieto obdobia je možné prístupom ku hladovke, podporou vylučovania toxínov a podporou vyplavovania problémov.

6. Obdobie psychickej a fyzickej pohody
Pohoda a príjemné pocity prichádzajú po obdobiach acidózy či už na úrovni tela alebo psychiky. Ak sa vyrieši alebo vyčistí nejaká naša časť hneď to počas hladovania pocítime.

Hladovanie dáva možnosť spoznať sám seba. Psychika aj telo sa očisťuje a zároveň zisťujeme čo nám robí dobre, čo naopak škodí, aké sú naše hranice a ako s nimi pracovať.

Vnímanie dieťatka v prenatálnom období

2009-02-23T13:11:00.002+01:00

Na otázky pani Mazancovej som odpovedal v článku:

Co vše miminko vnímá v bříšku? Muziku, hlasy.. co dál? Například časté aktivity? Co vše pozná?
Prax regresnej terapie nám ukazuje, že dieťa dokáže vnímať všetko, čo sa okolo neho deje. Najviac sú to prežitky a pocity mamy. To, čo je pre mamu dôležité a podstatné. Vnímanie ostatných podnetov je podmienené hlavne týmto.

Odkdy děťátko začíná vnímat? Od početí? Od určitého týdne?
Väčšina klientov v prenatálnej terapii si vybavuje zážitky už od počatia ba dokonca aj z obdobia tesne predtým, preto by sa dalo usudzovať, že vnímanie človeka nemá nejakú danú štartovaciu pozíciu.

Vnímá dítě reakci matky na informaci o jejím těhotenství?
Áno. Asi najviac podnetov prijíma dieťa od mamy v tomto období. Je to obdobie, ktorá znamená výraznú zmenu v živote mamy a celej rodiny. Prebieha tu často celé spektrum emotivity od pozitívnej po negatívnu a to dokonca aj vtedy ak je dieťa vytúžené a dlho očakávané. Žena môže pociťovať krásny zážitok prijatia nového života, ale aj zodpovednosť, strach a mnoho iných emócií. Pre dieťa je to jedinečné obdobie poznanie vnútorného sveta mamy, otca a okolia. Ako reagujú na zmenu a jeho príchod. Odteraz sa so zmenami bude dieťa stretávať denne až do jeho smrti. Zmeny a postoje k nim budú určovať jeho smerovanie a celý jeho život.
Tu vidíme, že nemusí byť až také významné čo mama prežíva, ale aký postoj k tomu zaujme. Ako sa s danou situáciou a zmenou vysporiada. Postoje mamy sú potom základom na neskoršie správanie dieťaťa v zmenách jeho života.

Reaguje plod nějak na prožitky rodičů?
Každá osobnosť je jedinečná a prejavuje sa už v prenatálnom období. Niektoré dieťa reaguje na prežitky viac fyzicky iné viac mentálne. Dieťa je s mamou spojené cez telo ale aj psychiku. S otcom cez mamu a aj priamo cez psychiku.
Mama môže zaznamenávať kopanie, pohyby, tlaky vždy v istej oblasti ako aj pocity, myšlienky a emócie, ktoré pred počatím nikdy nemala. Podobne môže aj otec prežívať isté emócie, ktoré prináša príchod dieťaťa. Všetko sú to prvé prejavy tej krásnej osôbky, ktorá ich neskôr po pôrode bude nazývať mamou a otcom.

Měla by matka či otec s dítětem komunikovat? Povídat si s ním, vysvětlovat mu něco?
Možno by tu bolo dobré poznamenať, že komunikácia medzi mamou a dieťaťom priebeha neustále. Je to dané otvorenému podnetovému systému dieťaťa a blízkosťou mamy. Podobná komunikácia aj keď možno nie v takej intenzite prebieha aj s otcom. Predpokladám, že sa ale pýtate na vedomú komunikáciu. Dosť záleží na osobnosti mamy a otca a aj ich prežitkoch. Pre niekoho úplne stačí nevedomá komunikácia a inokedy je lepšia vedomá priama. O vedomej komunikácii sa v poslednom čase dosť hovorí, ale je dobré, aby mama rešpektovala svoje nastavenie, ktoré jej najlepšie napovie.
O čom by mala mama komunikovať všeobecne v prenatálnom období je jej vnútro. Tam sa dieťa nachádza. Ak vo vnútri ostávajú nejaké pocity a problémy, cíti ich aj dieťa a často preberá za svoje. Mama ich môže komunikovať so sebou a tým s dieťaťom, s otcom, s priateľom. Mali by vychádzať von, aby vo vnútri zbytočne dlho neostávali.

Jaké nejčastější problémy jsou zjevně spojeny s prenatálním obdobím či porodem?
Najčastejšie problémy v prenatálnom období súvisia s preberaním modelov správania mamy a otca. Všetko čo mama vo svojom vnútri nespracuje a ostáva tam, si dieťa prenáša do života a spracováva v rôznych životných situáciách. Akoby dieťa zisťovalo v prežívaní týchto modelov, komu naozaj patria. Až keď to zistí, ich môže odovzdať pravému majiteľovi. Cez takéto stretnutie sa s modelmi rodičov sa dieťa dostáva k vlastnej osobnosti a vlastným životným postojom, ktoré takto kultivuje.
Všeobecne v pôrode vidím možné problémy v neprirodzenom prebratí kontroly nad jeho priebehom niečím alebo niekým ako samotnou rodičkou. Najčastejšie to býva strach, ale aj lekár alebo pôrodná asistentka. Pri takomto pôrode nemôžu prebehnúť všetky pochody, ktoré by prebehnúť mali. Neskôr v živote nastáva istý tlak v živote mamy a dieťaťa. To čo neprebehlo sa má tendenciu doplniť, čo môže znamenať prejav nejakého problému.

Co byste těhulkám doporučil, aby jejich děťátko zažívalo prenatální období co nejhezčeji?
Asi aby rešpektovali svoj stav a svoje prežívanie. Aby si uvedomili, že aj nepríjemné pocity, ktoré prináša toto obdobie hlavne svojou zvýšenou citlivosťou, môže mať svoje nezastupiteľné miesto v pozitívnom vývoji dieťaťa. Ono sa dieťa cití hezky nielen vtedy, keď sa cíti hezky maminka, ale hlavne vtedy keď môže s maminkou byť čo najviac.

Jak může ženu a dítě poznamenat „nepovedený porod“? Např. klešťový, s epidurálem, císařský řez atd.
Každý začiatok je dôležitý a často nesie v sebe ukazovateľ na ďalší priebeh. Pôrod je jeden z dôležitých začiatkov aj preto, lebo to je začiatok života. Vieme ale povedať, čo je „nepovedený“? Niekto môže po kliešťovom pôrode prežiť celý život s migrénami a zase inému takýto pôrod dá možnosť celoživotnej vytrvalosti. Niekto po epidurálnom pôrode môže celý život hľadať cestu k mame a iný zase dostane možnosť vedieť, kde je jeho pravé miesto. Niekto môže po cisárskom reze cítiť celý život samotu a inému vytvorí predpoklad byť celý život samostatný. Mnohé záleží na osobnosti dieťaťa a rodičoch ako pristúpia k popôrodnému obdobiu a výchove. Preto v tom to prípade považujem viac na „nepovedené“, ak sa strká hlava do piesku nad možnými dosahmi prenatálneho obdobia a pôrodu z pohľadu psychiky a osobnosti dieťaťa či už odbornou verejnosťou alebo rodičmi. Po fyzickej a medicínskej stránke sme pre dieťa za posledných 50 rokov urobili veľmi veľa a teraz nás dúfam čaká, aby sme takýto krok urobili aj na úrovni mentálnej.

Prirodzený a ideálny pôrod

2008-01-30T22:37:00.000+01:00

Za ukazovatele ideálneho pôrodu považujem spokojnú a šťastnú mamu tesne po pôrode a následne v živote a dieťa, ktoré nevykazuje neskôr v živote neprirodzený dosah traumy a zásahov, ktoré nastali počas pôrodu.

V každej pôrodnej dobe je niekoľko zlomov, ktoré môžu vplývať na mamu a dieťa. Pri prirodzenom priebehu pôrodu je možné tieto zlomy ovplyvňovať tak, aby neskôr v živote nespôsobovali problémy. Väčšinou pod slovom ovplyvňovať by sme mali vidieť slová „nechať veci bežať prirodzeným spôsobom“.

Prvá pôrodná doba
Prvá pôrodná doba má pripraviť rodičku a dieťa na príchod na svet. V ideálnom prípade necháva rodička priechod prvým pôrodným bolestiam, čo spôsobí dostatočné vylučovanie hormónu adrenalín. Čím viac sa ho vylúči, tým menej bolesti cíti rodička aj dieťa. Je to prirodzený spôsob ako regulovať bolesť pri pôrode. Keď adrenalín „pripraví“ rodičku na bolesť môže oxytocín dokončiť svoju úlohu kontrakcií, ktoré povedú až k druhej pôrodnej dobe.

Druhá pôrodná doba
Starostlivosť o dieťa po narodení spočíva v pochopení jeho pocitov a rozpoloženia počas deviatich mesiacov tehotenstva a následne nutnosti sa vysporiadať so zmenami, s ktorými sa dieťa stretáva vonku tesne po narodení. Každá zmena pôsobí na našu psychiku zaťažujúco v tom, že jej musíme dávať pozornosť.

Dieťa je v maminom brušku 9 mesiacov v teplote 37 stupňov celzia, v neustálej tme alebo prítmí, prostredie maternice a plodovej vody je prakticky sterilné bez žiadnej baktérie, dieťa neustále počuje tlkot maminho srdca (pravidelný zvuk), väčšinu času je v embrionálnej polohe.
Dieťa vychádzajúce von pri pôrode je vonku v približnej teplote 25 stupňov celzia, je tam isté svetlo, obrovské množstvo baktérií, „chaotické“ zvuky z prostredia, je nútené sa dostávať do rôznych polôh.
Aby sme znížili vplyv zmien, ktoré musí dieťa prežiť, môžeme prirodzene znížiť množstvo podnetov a prejaviť trpezlivosť s vysporadúvaním sa dieťaťa s týmito zmenami.

   Svetlo
Tlmené svetlo na pôrodnej sále alebo v pôrodnej miestnosti zabezpečí, že oči dieťatka a psychika sa nemusia vysporadúvať s tak veľkým skokom svetelného rozdielu medzi bruškom a vonkajším svetom.

   Dieťa pri mame
Ak ide hneď po pôrode dieťatko na mamine bruško, dostáva od mamy minimálne na polovicu telíčka 37 stupňový ohrev jej tela.
Zase môže počuť tlkot maminho srdiečka ako tomu bolo v brušku.
Z maminho nahého tela „preskakujú“ prvé baktérie, ktoré sú veľmi príbuzné tým, ktoré dieťatko bude mať na svojom tele neskôr. Tie sa usadia a rozmnožia v prvých minútach, ktoré strávi dieťatko na maminom brušku a už „nepustia“ iné baktérie z nemocničného alebo vonkajšieho prostredia.

   Zvukové prejavy
Mali by sme si uvedomiť, že každý zvuk, ktorý pri pôrode vydá niekto iný ako rodička alebo otec je pre dieťa nový. Ak sú ešte tieto zvuky príliš intenzívne, môžu dieťatku spôsobovať až traumu, ktorú neskôr bude riešiť.
Pri pôrode by mal byť úplný kľud a verbálne alebo iné zvukové prejavy by sa mali minimalizovať, podobne ako tomu je s minimalizáciou podnetov zo svetla.

   Odstrihnutie pupočnej šnúry až po nádychu dieťaťa a po jej dopulzovaní
Dieťatko môže ešte tesne po pôrode dýchať nekoľko sekúnd alebo desiatok sekúnd cez pupočnú šnúru. Rýchle odstrihnutie môže mať za následok urýchlenie procesu prejdenia na pľúcne dýchanie, čo môže spôsobiť veľký fyzický tlak až nedostatok kyslíka. Na psychickej úrovni môže dieťa prežívať aké urýchlenie procesov, ktorým musí dávať pozornosť a tým sa nemôže sústrediť na prvé pocity zo života vonku.

   Embrionálna poloha
Dieťatko bolo v brušku 9 mesiacov schúlené v embrionálnej polohe s rukami a nohami pri sebe. Mali by sme rešpektovať, že každá iná poloha môže byť pre dieťa novým zážitkom, ktorý by sme mali dávkovať postupne.
Hlavne otvorená poloha na chrbte s rukami a nohami roztiahnutými, býva pre dieťatko nepríjemná. Inštinkty velia, že v takejto polohe je zraniteľné a príliš otvorené pred vonkajším svetom.

Tretia pôrodná doba
V tretej pôrodnej dobe mama porodí placentu. Na pôrode placenty, tak ako na pôrode dieťaťa, sa zúčastňuje hlavne hormón oxytocín. Tým najprirodzenejším spôsobom ako zabezpečiť dostatočné množstvo oxytocínu na pôrod placenty, je priložené dieťatko na prsník. Dieťatko, ktoré si na maminom brušku pár minút oddýchlo a nabralo sily na prvé sanie. Pri prvom neurýchlenom ani neoddialenom dojčení sa vylúči presne toľko oxytocínu, koľko je treba na perfektný a plynulý pôrod placenty.

Otec pri pôrode
Všeobecnou úlohou muža v rodine je hlavne ochrana, zabezpečenie a prejavy mužského princípu. Pri pôrode je článkom a ochrancom medzi ženou a vonkajším prostredím. Mal by vedieť mnohé o tom, čo sa bude pri pôrode diať.
Ak muž a žena sú pripravení a zároveň si správne rozdelia rozhodovanie a realizáciu, nielenže pôrod prebieha prirodzene, ale aj ich vzťah pri zrode nového života dostáva správne vzorce správania, o ktoré sa neskôr pri vznikajúcich problémoch môžu oprieť.
Muž môže pri pôrode zbadať silu svojej ženy a možnosti, ktoré sa v nej skrývajú. Môže vidieť silu svojho dieťaťa a reálne pomáhať pri realizácii jeho príchodu na svet. Je to ako podieľať sa na výbere, návrhu a aj realizácii niečo krásneho. Viac si to vážime, ochraňujeme, staráme sa možno trochu inak, ako len keď niečo dostaneme na „striebornom podnose“.

Ďalšie články o pôrode a predpôrodnej príprave nájdete na www.predporodnapriprava.sk, srdečne pozývam. :-)

Gestá v rode

2007-09-30T23:53:00.000+02:00

Rodičia deťom
V detstve dieťa potrebuje gesto starostlivosti od rodičov. Pri dospievaní gesto dôvery a pri "vyletení z hniezda" gesto rozlúčenia.

Gesto starostlivosti spočíva v odovzdávaní rodičovskej energie dieťaťu vždy vtedy, keď to potrebuje, alebo o to dieťa žiada. Rodič by mal v detstve dať dieťaťu všetko o čo požiada a citlivo vnímať žiadosti aj cez detskú neposlušnosť. Žiadosti dieťaťa však nie je možné vždy vyplniť doslovne. Ak však dieťa o niečo žiada, tak by mu mal rodič na jeho úrovni vyhovieť, lebo nikdy zo svojho dospelého pohľadu nevie, čo dieťaťu v jeho psychickom vývoj naozaj pomáha. Kľúčové slová sú „na jeho úrovni“ a „dieťa, vie čo mu pomáha a čo potrebuje“.
Príklad : Dieťa žiada v štyroch-piatich rokoch samopal, aby podľa jeho slov všetkých "zabilo". Pre rodiča by to mal byť apel na gesto starostlivosti, dať dieťaťu pozornosť možného vybitia mužskej energie. Samopal môže dieťa dostať v inej forme v hre s otcom na „bitku“, skrývačku, hádzanie lopty a podobne alebo mu ho môže mama v rôznych formách namaľovať. Kúpiť dieťaťu v tomto veku samopal, aj keď z hračiek, by mohlo znamenať skôr gesto „tu máš a už neotravuj!“ alebo mu samopal nedať v žiadnej forme vôbec, môže znamenať gesto „ty si iba dieťa a nevieš čo ti treba“.
Ak neprebehne gesto starostlivosti, môže byť chýbajúca starostlivosť v detstve nahrádzaná v rodičovstve na vlastnom dieťati ( neprimeraná starostlivosť o dieťa ) alebo podvedomým odďaľovaním počatia.

Gesto dôvery u rodičov úzko súvisí s dôverou v seba, v ich partnerstvo, vzájomnú podporu a vo výchovu, ktorú dieťaťu dali. Možnosť, gesto prejaviť, prichádza v hraničných situáciách prelomových rokov detstva, väčšinou súvisiacich so separáciou a sebaurčením. V predškolských a školských zariadeniach, kde sa dieťa potrebuje oprieť o rodičovskú dôveru pri balancovaní medzi tým, čo je od dieťaťa vyžadované a tým na čo má dieťa schopnosti. V puberte, kde dieťa hľadá svoje miesto v živote a skúša si to aj vyhroteným správaním voči sebe a okoliu. A v dospievaní, kde dieťa potrebuje cítiť podporu v krokoch, ktorú vedú od rodičovského domu k partnerskému.
Ak neprebehne gesto dôvery, nemusí budúci rodič vedieť dôveru prijímať od svojho partnera alebo mu ju bez výhrad dávať. Dospievajúce dieťa takisto môže riešiť problémy so sebahodnotou a sebarealizáciou.

Gesto rozlúčenia spočíva v posune vzťahu rodič-dieťa ku vzťahu priateľ-priateľ. Rodičovská starostlivosť môže a niekedy aj musí byť direktívna poznamenaná rodičovskou zodpovednosťou. Priateľstvo je založené na volnosti a slobode, tak potrebnej pri geste rozlúčenia rodičov deťom.
Ak neprebehne gesto rozlúčenia môže sa budúci rodič neustále vracať k svojim rodičom v situáciách, ktoré by mali patriť partnerovi a deťom.

Deti rodičom
Pre uzavretie rodového cyklu by malo prebehnúť gesto vďaky. Toto gesto prirodzene dávajú deti svojím rodičom, ale až keď oni sami svojím deťom odovzdajú gesto rozlúčenia. Až vtedy by mali a mohli rodičom ukázať, čo do nich vložili - postarať sa o svojich rodičov, ktorí sú už často vo vyššom veku a "vracajú" sa do detstva.
Ak prebieha gesto vďaky skôr, môže toto prispievať trieštením energie a pozornosti a tým aj napríklad k problémom s počatím dieťaťa.

Ďalším takýmto gestom je Generačné gesto prvého miesta. Deti majú na prvom mieste pozornosti svojich rodičom do času "vyletenia z hniezda". Potom by už dospelé deti mali mať na prvom mieste svojho partnera a svoju rodinu. Budúci starí rodičia by to mali rešpektovať voči partnerovi a neskôr voči vnúčatám a podporovať to mentálne, verbálne alebo činom gestom rešpektu.Ak jeden z partnerov nemôže dať gesto prvého miesta svojmu partnerovi a stále má na prvom mieste svojich rodičov prípadne niekoho iného, môže to prispievať k problémom s počatím. Podobne tomu môže byť, aj keď rodičia neprejavia gesto dôvery a rešpektu voči svojmu dospelému dieťaťu a jeho partnerovi.

Tento článok bude možné tiež nájsť na pripravovanej stránke www.predporodnapriprava.sk v december 2007/janunár 2008.

Sympózium Udalosti pred narodením a jeho dôsledky

2007-02-27T08:37:00.001+01:00

Brno 26.2.2007 - usporiadateľ Občianske združenie CENAP

prednášal : Terence Dowling, M.A. PhB. B.A.

Sympózium ma veľmi zaujalo. Terence Dowling je príjemný človek. Lekár, pôrodník, ktorý sa rozhodol pracovať nielen s budúcimi mamičkami aj psychoterapeuticky hlbinnou metódou návratu do prenatálneho obdobia a pôrodu. Táto metóda je obdobou metódy, ktorú používame v regresnej psychoterapii.
Terence Dowling študoval v Cambridge lekárstvo, filozofiu a psychológiu. Je zakladateľom Inštitútu prenatálnej psychológie v Heidelbergu. Pri svojej práci s budúcimi mamičkami veľmi rýchlo prišiel na to, že prenatálne obdobie ovplyvňuje celý náš život a možno aj preto rozšíril svoje pôsobenie o terapie na úrovni psychiky.

Počas sympózia ma zaujalo, že lekár Terence Dowling nemá problém s tým, že dieťa ovplyvňuje prenatálne obdobie od počatia ba dokonca niekoľkokrát zopakoval, že dieťa už pri počatí vníma a zaznamenáva všetky okolnosti.
T.D. nás upozornil na Otta Ranka nasledovníka S.Freuda (1924), ktorý prvýkrát poukázal na možnosť previazania vplyvu prenatálneho obdobia a pôrodu na život. Neskôr Nandor Forod( 1940) toto potvrdil.
Na podporu tvrdenia, že prenatálne obdobie a pôrod ovplyvňuje neskôr život T.D. poukazuje na výzkum v Kalifornii, kde sa v rokoch 1996-2002 zvýšil počet detí s autizmom o 236 percent, pričom sa zvýšil počet cisárskych rezov o 90 percent - asi najviac na svete. www.birthworks.org

Terence Dowling sa v oblasti prenatálneho vývoja a pôrodu snaží pracovať vedecky, na čo ukazujú mnohé štúdie a výzkumy. Pri svojej práci vychádza hlavne z výzkumu Petera Nathanielcza, ktorý
prišiel s myšlienkou 4 fází začiatku života.
1. Prenatál - počatie až pôrod
2. Pôrod
3. Pôrododné obdobie
4. Druhé narodenie - odstavenie dieťaťa od kojenia
P. Nathanielcz tvrdí, že ak sa dieťa nemá možnosť prirodzene nevysporiadať s týmito 4 fázami začiatku života, budú ho určitým spôsobom ovplyňovať neskôr v živote.
Ďalším aurtorom, ktorý sa venuje hlavne druhému narodeniu ( 4 fáza ) je Louise F. Kaplan v knihe The second birth.

T.D. pripomenul výzkum detí v prenatálnom období, kde bola meraná bazálna frekvencia srdiečka. Ak prekročí 140 za minútu, ukazuje to na problémy. Do takejto frekvencie musí dieťa niečo donútiť - najčastejšie alkohol matky, fajčenie a iné látky, ktorým sa dieťa bráni a chce čím skôr vylúčiť z tela škodliviny alebo má na druhej strane živín málo a zvýšením frekvencie srdiečka bojuje o život. Zvyšuje prietok pupočníkovej krvi. Toto potom ukazuje na predpokladané neskoršie problémy v živote.
Zvýšená frekvencia priviedla Petera Nathanielcza k predpokadu, že zväčšenie koncov palcov v prenatálnom období často sledovanom na ultrazvuku je práve dôsledkom zvýšeného snaženia dieťaťa o prietok krvi, čo je potom možné sledovať ako následok vo vzhľade papilár na končekoch prstov. Pekné vlnky papilár ukazujú na nezvyšovanie nad 140 tepov za minútu a málo problémov v tehotenstve. Väčšie aj spätné zvlnenie papilár ukazuje na sporadické zvýšenie a kruhové papiláry na časté zvýšenie nad 140 tepov a mnoho problémov v prenatálnom období. Toto vo svojej praxi skúma a potrvdzuje aj T.D. Ide o syndróm súhrne nazývaný PDS - Prenatal deprivation syndrom - dieťa musí bojovať o prežitie.
Znie to jasne a logicky. Čím pomalšie a bez výkyvov pretekala krv cez prst, tak tým je papilárna vlnka menšia.
Ďalšie spomenuté výzkumy:
Štúdia - ak žena fajčí musí sa štatisticky pokúšať o dieťa 30 krát viac, ako žena ktorá nefajčí.
Štúdia - dieťa pod 2300g pôrodná váha - u 50 percent mužov neskoršie srdcové problémy a u 23 percent žien.
Štúdia - Stotkin, Lagercraft - meranie catecholaminu a adrenalinu v prenatálnom období a pôrode. Podľa T.D. ak neprichádza k vylúčeniu adrenalínu pri pôrode, tak dieťa nie je chránené pred bolesťou a prežíva omnoho väčšiu traumu. Toto sa deje pri cisárskom reze a epidurálnej anestézii počas celej doby pôrodu. Adrenalín sa vylučuje hlavne pri pôrodných bolestiach a tým aj dieťaťu pomáha prekonať bolesť z pôrodu. Neskôr vylúčená sústava hormónov pri prirodzenom pôrode (catecholamin, adrenalin, oxytocín..) chráni dieťa po pôrode - spustí u dieťaťa imunizáciu, dokončenie vývoja pľúc a ďalšie ochrany.
Nedostatok catecholamínu a adrenalínu pri pôrode spôsobuje nedostatočné prekrvovanie mozgu, dieťa prichádza o krv a vzniká trauma. Dostatok sa zabezpečí len prirodzeným pôrodom - prirodzenými neovplyvňovanými kontrakciami.
Štúdia - Jakobsen - Karolinska institut - Stockholm - previazanie prenatálu a pôrodu so sebevraždami : sebevražda obesením - otočená pupočná šnúra, skok - vákuová extrakcia, otrava - narkóza a medikamenty.
Štúdia - jeden pohár alkoholu týždenne má preukázateľný vplyv na neskorší život dieťaťa. Otrava. Dieťa sa snaží prežiť s čo najmenším množstvom krvi niekedy až tak, že je možné sledovať zovretie pupočnej šnúry rukou dieťaťa v brušku.

T.D. značnú časť prednášok venoval svalu psoas major a minor, ktorý ukazuje telesne na prežívané problémy v prenatálnom období. V blízkosti tohoto svalu vyúsťujú žily, ktoré navracajú krv naspäť do placenty. Ak je nutné zvýšiť prietok krvi, dieťa to robí práve napnutím tohoto svalu. Potom môže byť následkom neskôr v živote stiahnutý. Pri takomto stiahnutí má dieťa v brušku akoby nohy od seba a ťahá ich k brušku, takže to môže brániť v pôrode. T.D. hovoril o takzvaných pomalých pôrodoch. Neskôr to vidno na širokom chodení so špičkami od seba - dieťa dostávalo od mamy nevyhovujúcu stravu. Stianutie, kde sa deti rýchlo chcú dostať von ( neskôr špičky k sebe ) - dieťa dostávalo málo potrebnej stravy z placenty - nízky pietok pupočníkovrej krvi.
T.D. prakticky na sympóziu predviedol na dvoch ženách ( jedna z nich bola v 6 mesiaci tehotenstva ) ako sa dá veľmi jednoduchými cvikmi pracovať s budúcimi mamičkami a ich stiahnutými svalmi spoas. Upozornil, že takto je možné “dopredu” uvolniť možný neskorší tlak a stiahnutie týchto svalov s efektom vyrazného zníženia bolestivosti pri pôrode.

Pravidlo T.D. a jeho manželky u diagnostiky bolesti brucha u detí - ukáž mi kde ťa to bolí - ak je to blízko pupku, tak je veľký predpoklad, že ide o psychosomatické ochorenie, nie somatické. Toto pravidlo vychádza z pozorovania následkov problémov z prenatálneho obdobia alebo skorého odstrihnutia pupočnej šnúry po pôrode.

T.D. ma na sympóziu predvedčil, že je ešte veľa neznámeho ohľadom prenatálnoho obdobia a pôrodu a mnoho pohľadov čo je ešte potrebné skúmať a prinášať.
Zaujal ma jeho medicínsky prístup lekára, do ktorého nemá problém vnášať najnovšie poznatky o psychike človeka v praxi.

Numerológia

2006-10-28T10:01:00.000+02:00

Prečo je dobré vniknúť do tajov numerológie?

„Numerológia ako náuka, ktorá nám pomáha lepšie pochopiť rôzne zákonitosti nášho života, často vstupuje ako prostriedok poznania okruhu našich problémov, alebo okruhu učebných úloh, ktoré sme sa rozhodli pre tento život spracovať a pochopiť. Tiež nám v bežnom živote umožňuje porozumieť súvislostiam nášho jednania, prípadne pochopiť chovanie iných.“

Kde siahajú jej korene a mohli by ste v stručnosti o nej niečo povedať z vášho pohľadu?

„Asi medzi prvými, ktorý sa zaoberal myšlienkou, že čísla sú istým ukazovateľom na život bol Pytagoras (asi 580 pred Kr. až 496 pred Kr.). Podstatou všetkého je podľa Pytagora číslo. Číslo je princíp, ktorý dáva veciam určitosť, jasnosť, poznateľnosť. Čísla sú aj symbolom etickych hodnôt a vzťahu medzi ľuďmi. Na jeho filozofii stavali aj neskorší filozofi ako Platón a Aristoteles. Podobne môžeme vidieť nezanedbateľný význam čísel v židovskej mytike - kabale, hermetických náukách, až po novodobú históriu numerológov.

Ďalší náhľad nám poskytuje Holografická teória - každá aj najmenšia časť hologramu v sebe obsahuje informácie o celom holograme. Ak sa oprieme o túto teóriu z pohľadu vesmíru, potom každá aj najmenšia čiastočka vesmíru, nám ukazuje na celý vesmír. Takouto malou vesmírnu čiastočku môže byť aj číslo alebo všeobecne desiatková sústava. Numerológia sa skúmaním tejto čiastočky vesmíru dostáva bližšie k požadovaným ukazovateľom na život, úlohy, vzťahy, vesmírne zákonitosti...

Desiatková sústava nás už minimálne 3000 rokov presviedča o jej „víťazstve“ nad inými sústavami, ktoré sa nachádzali a ovplyvňovali predtým prípadne sa pokúšajú zvádzať „boj“ doteraz. Z minulosti poznáme dvanástkovú sústavu, ktorá viacmenej pretrvala v niektorých oblastiach nášho života - napríklad svet počítačov alebo astrológia. Napriek všetkým výhodám iných sústav, sa kombinácie čísel 0 až 9 usadili v našich životoch a nieje miesto v civilizovanom svete, kde by sme tieto čísla neobjavovali.

Numerológia akceptovala „víťazstvo“ desiatkovej sústavy, pričom sa snaží hľadať číselné kombinácie, ktoré by mali čo najbližšie k jedninečnosti. Toto poskytuje napríklad kalendár a hlavne dátum narodenia človeka. Je to jediné číslo, ktoré môže mať človek za svojho života len jedno. Žiadne iné číslo nemá toto privilégium. Táto jedninečnosť mu dáva tú silu, ktorá poháňa obor numerológie k sústavnému jeho skúmaniu.

Gregoriánsky kalendár oproti iným kalendárom je používaný vo väčšine sveta a preto môžeme predpokladať, že jeho systém je dobrým ukazovateľom na život človeka, alebo tento systém nepriamo ovplyvňuje aj ostatný zvyšok sveta.“

Praktický príklad by iste čitateľov potešil.

„Vyložiť rok 2006 môžeme ako snahu o harmóniu( 6 ) cez city alebo cez druhých( 2 ). Spoločný súčet je 8, čo je rovnováha alebo aj karmické vyrovnanie. Pozrime sa napríklad na pohnuté disharmonické časy na blízkom východe nehovoriac o východe ďalekom momentálne na sklonku tohto roku s následným nátlakom na celý svet. Rok 2007 vidím zase o zapriahnutí sa do voza( 7 ) cez druhých( 2 ). Môžeme predpokladať, že práve nezvládnuté pokusy o vyrovnanie harmónie v nás alebo vo svete, môžu priniesť nejaké „zapriahnutie sa“ jednotlivca alebo aj ľudstva. Týmto môžeme na budúci rok poznávať samotu( 9 ) ( nemyslené osamelosť ).

Podobne sa môžeme pozrieť na dátum narodenia, ktorý je priamym ukazovateľom na náš život, skúšky, smerovanie, vzťahy, skryté vlohy, skutočnosť... Za číslo, ktoré najviac odhaľuje celok človeka, považujeme v numerológii takzvané životné číslo. Dostaneme ho sčítaním všetkých číslic v našom dátume narodenia. Daný súčet potom sčítavame až dostaneme jednociferné číslo, ktoré je v rozmedzí 1-9. ( dd.mm.rrrr, životné číslo = d+d+m+m+r+r+r+r, pri dvojcifernom súčte sčítavame číslice až dostaneme jednociferné čislo ). Pre jednoduchosť zovšeobecním pohľad na životné číslo : 1 - riešia kráľovské v sebe a rozhodovanie, 2 - riešia city a realizáciu, 3 - konštrukcie a fungovanie, 4 - domov a hľadanie, 5 - slobodu a napredovanie, 6 - harmóniu a poznanie, 7 - ťahanie voza a odovzdanie, 8 - rovnováhu a pochopenie, 9 - samotu a putovanie. Pre hlbší výklad je dobré vyhľadať numerológa alebo sa viac dozvedieť o sebe a iných vo výuke na kurze.

Numerológia nenosí titul terapeutická metóda. Napriek tomu nám môže efektívne poskytnuť obraz života, v ktorom sa práve nachádzame, čo je jedným z predpokladov vyriešenia problémov, ktoré nás trápia alebo ovplyvňujú.

Karma

2006-09-27T08:05:00.000+02:00

Na otázky o Karme Mgr. Lucie Málikovej som odpoveda pre BB žurnál.

"Skúste našim čitateľom laicky vysvetliť, popísať obsah pojmu karma. Čo je karma?"

Pojem karma k nám prehovára z ďalekovýchodných kultúr a náboženstiev, pričom mnohé z nich majú tento pojem zakomponovaný priamo vo svojom učení. Preklad pojmu karma, alebo karman so sanskrtu znamená čin alebo osud. Karma- inak povedané zákon príčiny a následku.

Hinduizmus hovorí v učení o karme v zmysle vybitia osudu, alebo odplaty za dobré a zlé činy pri znovuvteľovaní - reinkarnácii. Niektorí indickí teosofovia nechcú ani príjímať dary, aby ich nemuseli v budúcom živote vracať, alebo sa stránia kráčať napríklad po tráve, aby nezabili nejakého tvora, s ktorým by si „vytvorili“ karmu. Karma je v hinduizme princípom, ktorý poháňa kolo neustálych znovuzrodení nazývaného „samsára“.Každým činom človeka, či už dobrým alebo zlým sa vytvára karmické puto, ktoré je dlhom v nasledujúcom živote a karma trvá až do doby vyslobodenia – mokša.

V židovskej mystike, vychádzajúcej najmä z kabaly, sa hovorí o učení zvanom gilgula – karmu nie je možné odvrátiť, je to nutnosť, kde dochádza k odplate v dobrom aj zlom. Učenie vychádza z pádu prvých ľudí a s ním spojené oddelenie od dobra a zla.

Ak by sme chceli preniesť pojem karma bližšie k našej európskej kultúre, ktorá má hlavne kresťanské korene, mohli by sme učenie o karme prirovnať k učení o hriechu v Bibli. V Ev. Sv. Jána 9.1-3 je Ježišov výrok na otázky učedníkov – „ Idúcky uzrel (Ježiš) človeka slepého od narodenia. Učedníci sa Ho pýtali : Rabbi, kto zhrešil : on sám, či jeho rodičia, že sa narodil slepý? Ježíš im odpovedal : Ani on nezhrešil, ani jeho rodičia, ale na ňom sa mali zjaviť skutky Božie. Inde sa zase píše : „Ev. podľa Lukáša, 12.59: Hovorím ti : Nevyjdeš odtiaľ, dokiaľ nezaplatíš aj posledný halier!.

"Súvisí karma s činmi človeka alebo skôr s jeho osudom?"

Každý náš čin priamo ovplyvňuje náš ďalší osud. Karma je pravidlo, ktoré stojí niekde medzi, a akoby naše činy približuje nášmu osudu.

Činiť z pohľadu karmy s následným osudom, možeme tromi spôsobmi:

„Oko za oko – zub za zub“ poznáme hlavne zo starého zákona Biblie. Činy tohoto druhu prinášajú pochopenie cez utrpenie a najčastejšie riešenie cez emotivitu, ktorá nás ovláda. Hraničné prejavy týchto činov sú v psychickej rovine urieknutie a prekliatie, a vo fyzickej zabitie, s následným osudom stretávania sa s podobnými činmi cez utrpenie neskôr.

Ďalším je novobiblické „ty do mňa kameňom, ja do teba chlebom“, v ktorom sa odráža okrem iného hlavne téma pokory. Činy tohoto druhu už prinášajú riešenia cez uvedmenie, pričom však je stále potrebná realizácia cez niekoho iného, kde nemusí dochádzať k rozviazaniu karmického zväzku, a osudom je, stále sa pre pochopenie s dotyčným stretávať.

V poslednom období prichádza viac do popredia tretí spôsob : „ty do mňa kameňom, ja do seba chlebom“, kde s pokorou prichádza aj model sebapoznania. Pochopenie toho, že nám je ubližované hlavne na základe nášho nezvládnutého problému, prináša pochopenie karmického zväzku, alebo karmického kola utrpenia, čo môže mať za následok prirodzené prijatie tohoto kola cez uvedomenie, bez potreby utrpenia a bez potreby následného stretávania sa s podobnými činmi, keďže už došlo k ich pochopeniu a prijatiu.

"Do akej miery ovplyvňuje karma náš život, našu osobnosť?"

Na všetky naše činy, ktorých je počas nášho života nespočetné množstvo, karmické pravidlo reaguje. Preto môžeme povedať, že sme týmto pravidlom ( zákonom ) ovplyvňovaní neustále. Je našou súčasťou, či si to chceme pripustiť alebo nie. Každá akcia má svoju reakciu. Každá príčina svoj následok.

"Je nám karmický osud predurčený alebo ho možno ovplyvniť?"

V regresnej terapii sa presviedčam o tom, že sme výslednicou našich minulých skutkov a naberaných informácií a skúseností. Týmto je daná aj predurčenosť nášho osudu a jeho možné ovplyvnenie.

"Dá sa osud predvídať, predpovedať alebo dokonca pochopiť?"

Povedali sme si, že na náš osud vplývajú naše činy. Možno ak by sme tieto činy poznali všetky, mohli by sme s veľkou určitosťou hraničiacou s istotou, predvídať náš osud.Ale vedome obsiahnuť všetky naše činy nie je vôbec jednoduché, ba priam môžeme povedať nemožné. Je ale množstvo spôsobov, ako sa k tomuto priblížiť. Či už mentálnymi technikami s pomocou niekoho iného – napríklad jasnovidectvo, výklady tarotu a podobne,alebo pragmatickými technikami s pomocou niekoho iného – napríklad psychologické testy a podobne. A sú tu aj techniky sebapoznania, ktoré človeka približujú k pochopeniu svojho osudu.Najužívanejšou je sám život.

"Má karma nejaké druhy, resp. kedy hovoríme o čistej, pozitívnej a kedy naopak o negatívnej karme?"

Ja vnímam karmu ako pravidlo, ktoré nám ukazuje na stav nášho života. Karma je ako semafor. Prirodzene ukazuje zelenú, keď si volíme pre nás prijateľnú cestu, oranžovú, keď sa na niečo pripravujeme a červenú ak naša voľba prijateľná nieje. Pritom všetkom si môžeme slobodne zvoliť, či zakceptujeme zelenú, pripravíme sa pri oranžovej alebo zastavíme pri červenej. Ak ale nahromadíme mnoho prejdení na červenú, karmické pravidlo, keďže ukazuje na náš stav, tento stav odzrkadlí a my pri mnohých prejdených červených, môžeme napríklad skončiť s psychickým, alebo fyzickým problémom, ktorý nás samozrejme zastaví a nasmeruje na cestu zelenej farby na semafóre.
Preto môžem povedať, že karma je len jedna. Ani zlá ani dobrá, len ukazujúca.

"Ako možno karmu očistiť?"

Karmu možno pochopiť na úrovni človeka, rodiny alebo ľudstva atď. Môžeme pochopiť, na čo nám toto pravidlo ukazuje. Ak toto pochopíme, a následne to ukazovanie aj prijmeme, karma prestane existovať. Už nebude potrebné ukazovať na nič.

"Má karma nejaké fázy, t. j. mení sa počas vývoja a života človeka?"

Karma je pravidlo. V určitých fázach môže byť iba človek, na ktorého toto pravidlo pôsobí. Prvou fázou by mohlo byť odmietanie – nič mi nebude hovoriť do môjho osudu, potom pochopenie – som súčasťou väčšieho celku, ako som si predtým bol schopný uvedomiť a následne prijatie – uchopenie tohoto celku.

"Čo ovplyvňuje našu karmu? Čo ju ovplyvňuje pozitívne, čo negatívne?"

Ovplyvňuje ju hlavne spôsob akým riešime problémy. Ak je to spomínaný spôsob „oko za oko, zub za zub“ prejavy karmy sú hlavne cez utrpenia. Ak je to spôsobob „ty do mňa kamňom, ja do teba chlebom“ prejavy karmy sú cez uvedomenie. A ak je to tretí spôsob „ty do mňa kameňom, ja do seba chlebom“ prejavy karmy miznú.

"Ako súvisí karma s minulými životmi? Uveďte príklad."

Ak každý čin ovplyvňuje náš osud a pripustíme teóriu reinkarnácie, potom všetky činy v minulých životoch môžu mať dosah na práve prežívaný život a tým aj na karmu. Samozrejme, nie všetky činy minulosti sú akoby aktívne a ovplyvňujú. Ako prítomné prežívanie ovplyvňuje našu budúcnosť, podobne aktivuje našu minulosť. Príklad. Ak v minulom živote prežívame nájazdy severských kmeňov, ktoré nám spôsobujú utrpenie a v tom živote ho nevyriešime, je istý predpoklad, že sa v tomto živote narodíme napríklad medzi plavovlasími. Následne bez toho, aby sme si uvedomovali prečo, môžeme prežívať podobné pocity ako pri tých nájazdoch, pritom nám vôbec už nemusia plavovlasí okolo nás ubližovať. Tie pocity prežívame dovtedy, až kým kolo utrpenia, kolo karmy, ktoré nazvem „nájazdy blonďákov“, nepochopíme.

"Ako nás minulé životy ovplyvňujú, resp. čo si so sebou prenášame z minulého života? „Odpracovávame“ si v tomto živote svoju karmu?"

Z teórie, a hlavne z praxe regresnej terapie vyplýva, že si prenášame všetko a to všetko je pripravené na aktiváciu, ak je to pre nás v danej chvíli potrebné a užitočné. Na tú potrebu a užitočnosť, bohužial, alebo vďaka, má dosah len naše podvedomie, ktoré rozhoduje, čo je práve na programe na uvedomovanie. Toto rozhodovanie podvedomia by sme mohli nazvať odpracovávanie karmy, alebo aj chápanie toho, čo sme pri našej ceste bytím ešte nepoznali alebo neprijali.

"Ak existuje plynulý prechod medzi životmi, potom existuje aj možnosť dostať sa ku koreňu príčin našich problémov v tomto živote. Je to tak? Ako ich možno riešiť a vôbec, existuje vždy riešenie?"

Ako som už predtým povedal – už sám život je riešením. Niekedy nás ale zavedie do slepých uličiek alebo patových situácií, ktoré nie je jednoduché riešiť. Prípadne sa dostávame do situácií pre pochopenie, že sa tu prirodzene nachádzajú aj modely, ktoré sami zvládnuť nemôžeme.
Keďže som praktický regresný terapeut, považujem za účinné riešenie, nájsť odpovede v terapii. Ale na tomto svete existuje množstvo postupov a techník, ktoré takéto riešenia viac alebo menej efektívne pre človeka ponúkajú. Stačí si len, ak je to v danej situáciií potrebné, vybrať.

"Možno ísť alebo konať proti karme?"

Možno. Slobodnú vôľu môžeme použiť aj týmto smerom. Nakoniec nám ale karmické pravidlo nejakým spôsobom ukáže aj to, že sme išli proti nemu samému.

"Je karmický zákon, zákon príčiny a následku, spravodlivý? Je to skutočne adekvátna odozva na naše činy, konania a myšlienky?"

Pomocou karmického zákona poznávame tento vesmír aj nás samých z rôznych pohľadov. Ak v tomto poznávaní budeme na konci, zrejme zistíme jeho spravodlivosť. Dovtedy budeme len cítiť jeho dopady, ktoré sa nám vždy nemusia páčiť. Nie nadarmo sa vraví, že spravodlivosť je slepá, že?

Tok pozornosti v rode

2006-08-06T13:07:00.000+02:00

"Čo chceš, aby deti vedeli, ukáž im to,
čo chceš, aby robili, rob to sám pred ich očami,
čo chceš, aby hovorili, hovor sám v ich prítomnosti."
J.A.Komenský - Orbis Pictus

Prirodzeným tokom pozornosti v rode by sme mohli nazvať taký tok pozornosti, ktorý prebieha od rodičov k deťom. Rodičia “odovzdávajú” pozornosť svojim deťom na rôznych úrovniach, pričom dávajú deťom možnosť poznávať život a rozvíjať túto pozornosť tak, že ju zase tieto deti posúvajú v budúcnosti ďalej na svoje deti. Ak deti dostávajú pozornosť od svojich rodičov, sú potom schopné túto pozornosť ďalej prenášať a odovzdávať svojim deťom.

V praxi sa stretávame s faktom, že rodičia už niekoľko tísic rokov z objektívnych alebo subjektívnych dovodov skôr vyžadujú ( najviac viditeľné asi v stredoveku - detská práca a podobne ) pozornosť, pomoc, plnenie povinností atď. od svojich detí, čím sa otáča prirodzený tok pozornosti od rodičov k deťom.
Tieto deti potom nemajú rodičovskú pozornosť pre svoje deti ( keďže už ju v detstve odovzdali svojim rodičom ) a pri výchove svojich detí, musia siahať do svojich životných síl, alebo znova vyžadovať pozornosť od svojich detí.
Z tohoto otočeného toku potom neskôr vyplývajú rôzne problémy.
V detstve sú deti “nútené” dospieť, keďže musia plniť povinnosti a podobne, napriek tomu že ich “prácou” by mala byť hra a spoznávanie. Toto “dospenie” môže znamenať, že sú neskôr často podvedome nútené hľadať detstvo vo svojej skutočnej dospelosti.
Alebo tento otočený tok môže znamenať v dospelosti “nedostatok energie” na založenie rodiny alebo výchovu detí. Potom často nie je akoby možné uzavrieť ani malý rodový cyklus starý rodičia - rodičia – deti, kde sa rodičia dávajú pozornosť svojim deťom a na ich deťoch vidia výsledky svojho snaženia.

Uvediem príklad - Jedna moja klientka sa v detstve tak starala o svoju mamu, ktorá to od nej vyžadovala, že nakoniec nemala už ani štipku pozornosti nielen pre svoje deti, ale vôbec aby si našla partnera. Už ani nad tým nepremýšľala a už vôbec nie, aby niečo podnikla. Zaujímavé na tomto prípade bolo, že dcéra ako mamu ráno obúvala a večer vyzúvala atď. – starala sa, tak aj tá mama vždy hovorievala ako sa úpenlivo stará o svoje deti a čo všetko im obetovala.
Aj pri maličkostiach, ktoré pre deti robila, siahala už do svojich osobných síl, ako bolo vyššie popisované, čo cítila ako veľmi silný odliv energie. Pozornosť, ktorú mala mať pre svoje deti podobne ako jej dcéra, odovzdala svojim rodičom v detstve. Klientka je už v rokoch, jej súrodenec tiež a dokonca s podobným osudom bez partnera a detí. Je istý predpoklad, že v tomto rode natoľko otočený tok pozornosti spôsobí vymretie rodu – už nebude možné v rodovej línii pokračovať. Nie je na to skoro žiadna energia.
Ak sa podarí “prinavrátiť” stratenú pozorosť prácou na sebe životom prípadne v terapii, vznikne prirodzený predpoklad na naplnenie v iných zložkách života, čo môže spôsobiť žiadané zvýšenie vitality klientky a kvality jej života.

Ak rodičia “nezoberú” rodičovskú pozornosť svojim deťom, oni potom túto môžu dať svojim a tie ako vnúčatá vzniknutú pridanú hodnotu “vracajú” vtedy už svojim starým rodičom, ktorý dostanú pozornosť na prirodzené postaranie sa o svojich rodičov. Uzavrie sa kolo prastarý rodičia, starý rodičia, rodičia a deti.
Kôli otočenému toku sa často takto nestihnú prirodzene “vyrovnať” deti so svojimi rodičmi ( prastarý rodičia, starý rodičia ) a otočené kolo pozornosti sa opakuje. V praxi môžeme sledovať ako rodičia odkladajú narodenie svojich detí. Vtedy je už často neskoro na uzatváranie kola pozornosti v rode, keďže prastarí rodičia sú už s najväčšou pravdepodobnosťou dávno mŕtvy.

Jedna osobitná škola má slogan - "Výchova je len láska a príklad". Deti sa potrebujú hrať a učiť, nič viac. Pritom môžu kľudne mať aj povinnosti, ale bez vyžadovania vrámci toho učenia a hrania.

V ideálnom prípade ak má rodič 100% rodičovskej pozornosti ( žiadnu neodovzdal v detstve svojim rodičom ), tak nepocíti vo výchove detí žiadnu únavu ani slabosť. Hovorím ale o ideálnom prípade, ktorý neviem či v tomto období niekedy nastáva.

Vo vzťahu sú vždy dvaja a rovnakým dielom prispievajú k riešeniu podstaty aj keď často inými prejavmi. Po minulé generácie môžeme pozorovať, ako pre deti nie je ľahké zabojovať za pozornosť, ktorú následne mali mať pre svoje deti. V poslednej dobe toto pomaly prestáva platiť a u dnešných detí vidíme istý posun.
Moja dcéra aj keby som niečo vyžadoval, tak si tú svoju energiu jednoducho zobrať nenechá. Jej obľúbené vety vtedy sú – “toto robiť nebudem”, “budem si robiť, čo chcem” - a ja viem presne čo pod tým myslí. Keď ich vysloví, tak viem, že som mal tendenciu jej brať niečo, čo má "odložené" pre svoje deti.

Ďalšou momenátne aktuálnou témou na rozobratie a skúmanie by mohlo byť : Ako sa chovajú deti v spoločnosti, keď rodičia neupustia od svojho postoja “budem vyžadovať” a deti neupustia od svojho postoja “neodovzdám pozornosť rodičom, ktorú potrebujem pre svoje deti”.

..................................

"Bolo by možné rodiť vychované deti, ak by boli vychovaní ich rodičia." Johann Wolfgang Goethe
"Nemôžeme deti tvoriť podľa svojej vôle. Musíme ich mať a milovať a vychovávať čo najlepšie a inak ich nechať na pokoji." Johann Wolfgang Goethe
"Darovánie rodičom: Ak budte biť svoje deti, budú oni biť vašich vnukov." Dušan Radovič
"Iba deti, ktoré neposlúchajú sa môžu stať lepšími, ako sú ich rodičia." Dušan Radovič
"Deti sú dierky od gombíka rodičovskej svornosti." Arabské príslovie
"Deti musia znášať hlúposti dospelých, až nie sú dosť veľké, aby ich opakovali." Jean Anouilh
"Deti potrebujú skôr vzory ako kritiku." Joseph Joubert
"Dospelí sami nikdy nič nechápu a deti to veľmi unavuje, stále a stále im niečo vysvetľovať. Deti musia byť k dospelým veľmi zhovievavé." Antoine de Saint-Exupéry
"Akí sme my, také sú naše deti." Johann Gottfried von Herder
"Ak máme deti vychovávať, je potrebné, aby sme sa tiež stali deťmi." Martin Luther
"Nejlepšie vychované deti sú aké, ktoré mali možnosť spoznať, akí sú ich rodičia. Prvou povinnosťou rodičov nie je v žiadnom prípade pokrytectvo." George Bernard Shaw
"Ak nie je schopný dať zmysel svojmu vlastnému životu, pokúša sa dať mu zmysel prostredníctvom detí, ale nutne ztroskotá ako v sebe, tak v deťoch." Erich Fromm
"S deťmi, s ktorými si rodičia nerobia starosti, často mávajú starosti dejiny." Wieslaw Leon Brudziňski

Ako vítame v rodine nového človiečika?

2006-07-05T21:37:00.001+02:00

POČATIE
je už samotné privítaním. Tento akt je pre dieťa ukazovateľom na mnohé začiatky, ktoré ho čakajú počas života. Pri počatí je “prítomné” a zhliadne všetky modeli správania, ktoré mu rodičia na tomto jeho významnom začiatku ponúkajú. Muž nech je mužom a žena ženou. Muž dáva a žena prijíma.
Každý začiatok by mal byť otvorený s jasným a pravdivým postojom k súvisiacej minulosti, tak že sme pripravení na budúcnosť, inak v tom začiatku ostávame kým tam tú pravdivosť... nenájdeme.

MAMA A OTEC ZISŤUJÚ, ŽE DIEŤA JE TU. Zistenie, že je mama tehotná.
Toto zistenie je pre dieťa ukazovateľom jeho neskorších sociálnych väzieb. Je chcené – nechcené? Má priestor – nemá priestor? Dostáva obidve energie : mužskú aj ženskú – nedostáva? Zatlačia sa možné prejavené problémy rodičov – riešia sa možné prejavené problémy rodičov? V tomto období dieťa vítame svojimi postojmi – mama zastane nejaký postoj – neskôr to dáva najavo určitým spôsobom otcovi(mentálne, vebrálne), otec reaguje – spolu alebo niekedy osobitne to dávajú najavo okoliu. Všetko toto dieťa vníma a zaznamenáva ako prvé vzorce správania, ktoré bude neskôr používať v zapájaní sa do spoločnosti.

POROD
môžeme rozdeliť na niekoľko udalostí :

Príchod dieťaťa na svet : je poznačený pôrodnou traumou, kde dieťa potrebuje čas sa s ňou vyrovnať, tak ako bude neskôr podobne potrebovať od rodičov trpezlivosť pri jeho výchove. Toto obdobie vyžaduje od všetkých trpezlivosť – počkáme ak pôrod prebehol prirodzene nato, aby si dieťa samo určovalo tempo ďalších krokov, ktoré ho čakajú. Dávame dieťaťu najavo, že tu sme ako rodičia pre neho, nie naopak.

Odstrihnutie pupočnej šnúry : medzi domorodými kmeňmi často prevádza šaman, alebo člen spoločenstva, ktorý nemá s rodinou priame väzby – nejaká autorita, aby “odpojenie” od mamy, táto prvá dôležitá separácia, nemala na ďalší vývoj dieťa priamy vplyv previazanosti. Pri pôrode v nemocnici môže byť takouto prirodzenou autoritou lekár.

Udalosti tesne po pôrode : dávajú dieťaťu obraz o svete, v ktorom sa bude v živote pohybovať. Či ho v ňom podporia rodičia, alebo pôjde len “v prúde”. A ak ho podporia, tak je v tomto období aj ukazovateľ ako ho podporia. V období tesne po pôrode sa vyrovnáva dieťa s mnohými zmenami a viac ako inokedy potrebuje úzku prítomnosť minimálne jedného z rodičov, ktorí mu týmto dávajú jasný odkaz podpory aj neskôr v úskaliach ďalšieho života.

PO PORODE
Po pôrode je možné dieťaťu dať rôznym spôsobom najavo, kde a s akými rodičmi prežije kus svojho života.
Možno za všetky by mohlo hovoriť toto privítanie : Keď sa narodí malí človiečik, tak ho rodičia vynesú von pod hviezdy, aby zlý duchovia vedeli, že je z NEBA.

Prenatálne obdobie

2006-06-22T15:09:00.000+02:00

( Rozhovor pre Čarostranu týždenníka Korzár ku prednáške o prenatálnom období a pôrode v Košiciach )
Budete hovoriť o vplyve prenatálnej existencie na náš ďalší život. Nedá sa nespýtať, či si svojich rodičov pred narodením vyberáme a prečo.

- Prax regresnej terapie ukazuje že áno. Človek prichádza na Zem, aby sa tu niečo naučil, stretol určitých ľudí, niečo tu zanechal. Ak sa s klientmi v regresnej terapii posunieme pred počastie, mohí z nich popisujú existenciu akoby vo svetle, kde si vyberajú svojich rodičov, telo, okolnosti a možno aj celý život, ktorý na Zemi prežijú. Klient sa často akoby dohaduje so svojimi priateľmi na tom, či a kedy sa na Zemi stretnú, alebo čo budú spoločne prežívať. Prax tiež ukazuje, že duša človeka odchádza zo Svetla, pričom sa ešte pred počatím nachádza a „poletuje“ niekoľko dní, alebo aj týždňov, pri svojich budúcich rodičoch. Obzerá si svoje okolie, rodičov, pripravuje sa na vstup do svojho tela a niekedy aj svojou vôľou prispieva na výber dňa a hodiny svojho počatia.

Cestu duše a pohľad výberu našich rodičov by sme mohli prirovnať k nášmu životu, ktorý prežívame. Príde čas a my si máme vybrať základnú alebo strednú školu. S tým nám často pomáhajú naši rodičia. Potom si vyberáme vysokú školu a naše povolanie. Tam už dávame väčší dôraz na to, čo by sme chceli robiť a čo nás zaujíma. Nabrali sme skúseností z predošlých rozhodnutí a tie aj pri výbere zužitkujeme. Z pohľadu duše sú to prežité milióny až miliardy rokov, keď si už duša sama vyberá svoje „duchovné povolanie“. Dalo by sa povedať, že na to, aby to povolanie mohla vykonávať, je jeden s najdôležitejších predpokladov výber našich rodičov.

“Čo nenarodený človiečik vníma? Získava trebárs počúvaním hudby o ňu záujem ?

Vnímanie plodu môžeme spojiť s takzvaným “vtelením” duše. Prax ukazuje, že spojenie dvoch pohlavných buniek je takým prejavom organizovanej hmoty, že nie je možné, aby existovala bez určitých “programov”, ktoré prináša duša. Týmto “programom” by sme mohli hovoriť psychika. Z toho vyplýva, že “vtelovanie” duše prichádza vždy so spojením dvoch pohlavných buniek matky a otca, čiže pri počatí. V regresnej terapii sa dostávame až k tomuto spojeniu, ba aj pred neho. Tam klienti popisujú všetky vnemy, ktoré zažívajú, čo zažíva mama a otec, čo sa deje okolo.
Môžeme povedať, že duša vníma všetko, čo sa okolo nej deje. Do tretieho mesiaca prenatálneho obdobia hlavne mimozmyslovým vnímaním a potom aj zmyslami tela.

Každá hudba má v sebe kus logiky, jedinečnosti, sily atď. Dieťa tieto zvuky hlavne pre túto jedinečnosť zachytáva a pre určitý vzorec, ktorý hudba obsahuje, veľmi ľahko pamätá. Zmyslové a mimozmyslové vnímanie dieťaťa sú hlavne po zistení matky, že je tehotná, do veľkej miery otvorené logike, jedinečnosti, sile a podobne. Najväčšiu takúto otvorenosť by som zasadil medzi druhý a tretí mesiac po počatí. Pri spustení hudby, ktorú dieťa počúvalo v tomto období, po narodení, sa dieťaťu pripomína obdobie v brušku matky, čo ho môže upokojiť, naladiť a zaujať. Preto je vhodné v šťastných dňoch s dieťatkom v brušku, púšťať hudbu, tancovať a radovať sa najlepšie spolu s celou rodinou. .

Dajú sa určiť rozhodujúce vplyvy prenatálneho obdobia na našu budúcnosť ?

-Prenatálne obdobie z hľadiska neskoršieho vplyvu môžeme rozdeliť na niekoľko prelomových období. Počatie - Dôležitosť tohoto obdobia je v tom, že je to prvý vstup a dotyk s telesnými pocitami, aj keď ide len o dve bunky, ktoré sa v tom období spájajú. Zároveň s týmto vstupom a precítením na bunkovej materiálnej úrovni dochádza k určitému preciťovaniu rodičov, ktorí sa milujú. Vzniká tu istá súhra pocitov, ktoré nás môžu ovplyvňovať počas celého nášho života. Aj pri ideálnom stave pri počatí je to pre dušu prechod z duchovného sveta do sveta fyzického. Prejavuje sa tu reakcia na zmenu, na podobu tohoto prechodu, na rodičov, na okolie a mnoho ďalších. Všetky tieto pocity môžeme potom „znova“ riešiť vo vzťahoch, rozhodovaniach a podobne. Zistenie matky, že je t ehotná - V tomto období prichádza istý bod, keď nastáva spojenie medzi matkou a dieťaťom, ak v predošlom období nedošlo k nejakým problémom. Matka zisťuje, že je tehotná a prichádza jej reakcia. Na túto reakciu prichádza postoj dieťa, ktorého odraz potom môže pociťovať počas celého svojho života. Odteraz dieťa prežíva každý pocit s matkou oveľa intenzívnejšie. Vývin od poznania matky, že je tehotná - Toto obdobie prináša hlavne poznanie pocitov matky, vzťahu matky k otcovi, rodine, okoliu. Matka sa môže dostávať do rôznych situácií, ktoré na dieťa určitým spôsobom vplývajú a ono zase nejako reaguje. Tieto vzájomné interakcie sú často základom nášho budúceho správania a riešenia problémov.

Na čo by budúca mamička nemala zabudnúť a čoho sa má vyvarovať?

-Pri bezproblémovom priebehu tehotenstva v zásade nemusí robiť mamička nič naviac, ani nič menej, možno okrem prežívania posledného mesiaca, ktoré vyžaduje zvýšenú pozorosť a prípravy na pôrod a materstvo, ktorá ešte stále absentuje vo výchove v škole prípadne rodine. Spomeniem ale jednu radu vyplývajúcu z praxe regresnej terapie. Všetky prežitky matky ba aj otca dieťa vníma a vytvára si k nim postoj. Ak matka prežíva v tomto období nejaké nepríjemné pocity alebo zážitky, môže byť s nimi dieťa konfrontované tak, že si ich berie za svoje. Hlavne, ak si neuvedomí, že tieto pocity sú mamine a nie jeho - matka a dieťa sú akoby jedno telo. Potom je dobré, aby do prežívania matky a otca vstúpila pravdivosť. Mama sa môže s otcom rozprávať o svojich problémoch, aby neostávali v jej vnútri, kde sa n achádza dieťatko a tak dať dieťatku jasne najavo, čo mama prežíva a že to prežíva ona. Môže sa rozprávať s dieťaťom a dávať mu pozornosť, zhrnúť napríklad každý večer prežitky zo dňa a podobne. Dieťatko si takto najlepšie uvedomí, čo sa okolo deje a prečo a zároveň sa už v tomto období vytvára medzi rodičmi a dieťaťom láskavý a prirodzený vzťah, kde sa problémy riešia na úrovniach, na ktorých vznikajú.

Rozhovor bol pre Korzár skrátený. Celý článok nájdete tu : Celý text do týždenníka Korzár

Regresné techniky v súčasnosti

2006-06-16T22:47:00.000+02:00

Vo všeobecnosti môžeme povedať, že regresná terapia znamená, že s klientom ideme určitým spôsobom do minulosti a pri tom sa snažíme riešiť nejaký problém, ktorý ho práve ovplyvňuje v prítomnosti. Prežité traumy v minulosti nás môžu do určitej miery ovplyvňovať v prítomnosti tak, že sa nám viac či menej pripomínajú prežitky, emócie alebo telesné pocity.

Regresná terapia nám umožňuje riešiť problémy z minulosti, tak aby sme už v tej minulosti nemuseli ďalej ostávať. Regresná terapie nám umožňuje riešiť ilúzie budúcnosti, na ktoré má dosah naša minulosť, tak aby sme mohli žiť v prítomnosti.

Novodobá história a korene regresných terapií siahajú niekde do obdobia prvej a druhej svetovej vojny, kde sa hlavne v USA, ako jednej z mála krajín ktorú priamo vojna nezasiahla, formujú terapeuti, ktorí využívajú hypnoterapiu často s regresnými prvkami. Pomoc si vtedy vyžadovali hlavne vojaci a ľudia vracajúci sa z oblasti bojov, ktorí prežívali rôzne typy fóbií, psychóz, strachov a podobne. V tomto období zaznamenávame rozmach regresných techník ( hlavne hypnoterapia ), ktoré pomáhajú zvládať ťažké traumy a problémy.

Neskôr v 50-tych rokoch dvaja páni Ron Hubbard a Bryan Jameison, každý svojím spôsobom dáva základ pre techniky o triedu a generáciu vyššie, ktoré už nepoužívajú zmenený stav vedomia na prechod do minulosti. Na riadené vybavovanie udalostí v terapii využili prirodzenú schopnosť ľudskej psychiky a pamäte, ktorá je založená na asociatívnom vybavovaní si udalostí z minulosti.

Ron Hubbard sa vydal „západným“ smerom, ktorý sa svojím spôsobom podobá Freudovskému prístupu a teóriám. R.Hubbard zakomponoval a prispôsobil termíny vedomie, podvedomie a nevedomie atď. do svojich teórií a posúva tieto pojmy do iných rovín poznania omnoho ďalej. Opiera sa o tézu, že jedným zo základých cieľov človeka je prežiť. Ak je toto prežívanie ohrozené dochádza k zúženiu nášho vedomia a pozornosť je upriamená na zabezpečenie prežitia. Tento „nedostatok“ informácií vo vedomí potom neskôr spôsobuje problémy v prítomnosti, tak že sa prežitky z tohoto obdobia podvedome prípomínajú a my sme „nútení“ ich znovu prežívať. Riešenie v terapii je nastolené návratom k týmto obdobiam a ich opätovným prechádzaním, pričom sa doplnia chýbajúce informácie, ktoré sa v pamäti síce nachádzajú, ale ešte neboli uvedmomené.

Bryan Jameisom sa vydáva skôr cestou východných filozofií, kde na prechod do minulosti a riešenie používa symboliku. Symboly nám môžu veľmi efektívne ukázať, čo práve z hľadiska minulosti riešime a často „vyberú“ z podvedomia udalosti, ktoré sú najžiadanejšie.

R.Hubbard aj B Jameisom vo svojich terapiách „počítajú“ s teóriou reinkarnácie a minulých životov, čo sa nestretáva s pochopením klasickej psychológie a akademickej pôdy. Prihchádza technika zvaná Kineziológia ( George Goodheart ) alebo One brain, ktorá možno aj z tohoto dôvodu reinkarnačnú teóriu nahrádza teóriou predkov. Udalosti sú vybavované z minulosti na základe svalového testu a príkazu „Nájdi vek príčiny“. Riešenie je nastolené prekrytím tejto traumy alebo udalosti nejakým príjemným zážitkom alebo obsahom, pričom sú zároveň využívané aj techniky poznania prejavou na úrovni tela a mozgu.

Ďalšou regresnou technikou je Holotropné dýchanie ( Stanislav Grof ), ktoré využíva na prechod do minulosti prehĺbené dýchanie ( zmenený stav vedomia ). Korene tejto techniky by sme mohli hľadať niekde v Severnej Amerike u domorodých indiánov, ktorí techniky prehlbeného dýchania často aj pri zvýšenej teplote ( oheň ) a v uzavretom prostredí, používajú ako techniku prijatia do dospelosti ( riešenie cez prechod k našim predkom ). Túto techniku by som nazval poznávacia technika skôr ako terapeutická, keďže pri prehĺbenom dýchaní sa nevyplavujú z podvedomia udalosti a problémy cielene ( tie na ktorých sa dohodne klient s terapeutom ), ale vyplavujú sa na základ toho, čo je práve na „programe“.

Rád by som tu ešte spomenul techniku HAP ( Andrej Dragomirecký ), u ktorého som sa regresnú terapiu naučil aj ja a ktorý priamo vychádza z teórie, ktoré priniesol R.Hubbard. Tieto teórie posunul hlavne vo svojej Informačnej teórii psychiky.
Z pohľadu praxe A.Dragomirecký predstavil a dostal “do života” techniku R. Hubbarda, hlavne takzvané behy v terapii, kde neprechádzame len udalosti, kde je nám ubližované, ale pridávajú sa udalosti, kde sme ubližovali my ( druhý beh ), kde sme boli svedkom ubližovania ( tretí beh ), alebo sme si sami obližovali ( štvrtý beh ). Uvedomenie všetkým behov v terapii nám dáva možnosť pochopiť prežívanie utrpenia zo širšieho pohľadu zákonov karmy.

Pochopenie utrpenia je jedným z krokov ako pochopiť sám seba, ale nie jedniný. Regresné techniky z minulého storočia nám dávajú veľkú možnosť prijať tento model. Ale je potrebné ísť aj ďalej. Obrazne povedané regresná terapia rieši, možno aj ako aj iné terapie súčastnosti, ako sa dostať od Freuda k Jungovi. Dostáva sa nám možnosť a aj tlak prejsť od skúmania utrpenia, k skúmaniu princípov vesmíru ako je karma, archetypy, sinchronicita a kauzalita atď. Na prelome storočí aj na základe tohoto tlaku prichádzajú techniky, ktoré by sme mohli nazvať regresným chanellingom.

Na začiatku prichádzali techniky pokusu omylu, kde terapeut komunikuje s rôznymi duchovnými bytosťami a podobne. Postupne sa vyprofilujú techniky rozhovoru a pomoci privteleným a zblúdilým dušiam, až nakoniec prichádzajú techniky, ktoré už v sebe nesú konštrukcie a systém pomoci.

Technika SRT ( Spiritual response teraphy - Robert E. Detzler ) je technika, ktorá spája regresný prístup s channelingom, kde terapeut komunikuje s vyšším Ja a skz minulosť nachádza pre klienta riešenie, pričom na spojenie a komunikáciu ( chanelling ) je použité kyvadlo. ..

Ďalšou z týchto techník s chennelingovým podtextom sú Rodinné konštalácie ( Bert Hellinger ) . Pri zostavovaní konštalácie problému sa „prizývajú“ chanellingovo aktéri problému a tým sa rieši celý systém. Akoby zostavovatelia konštalácie prepožičiavali svoje telo riešeniu problému. Mať v terapii všetkých príslušníkov rodiny, alebo aktérov problému je sen každého terapeuta. Z praxe vieme, že to v individuálnej terapii nieje jednoduché. Toto kladie hlavne na terapeuta rodinných konštalácií isté nároky na profesionalitu, keďže to môže prirodzene „zvádzať“ prinášať posuny v prejavoch rodiny, ktoré by znamenali ideálny stav, pričom sa nemusí udržať nemanipulatívnosti systému.

Z môjho pohľadu praktického terapeuta som si musel aj ja vybrať, či na niektoré problémy budem používať niektoré z hore uvedených techník. Rozhodol som sa ale ísť cestou vlastnej techniky, kedže techniky channelingu ma z rôznych dôvodov neoslovili.

Prichádza vzťahová technika, ktorá rieši prolémy vo vzťahoch s osobami, vecami, udalosťami, javmi, ktoré nám vstupujú do života a nejako nás ovplyvňujú. Hľadáme pochopenie prečo nám daný vzťah vstupuje do života a takto ho ovplyvňuje. Prechádzame tento vzťah z hľadiska minulosti, riešime traumy ktoré prináša, riešime ako sa ten vzťah vyvýja a prečo a hľavne kde začína. Ak poznáme a pochopíme začiatok a vývoj daného vzťahu a kola utrpenia, ktoré v ňom prežívame, môžeme ho efektívne riešiť a toto kolo ukončiť. Rozšírením vzťahovej techniky je archetypálna vzťahová technika, ktorá rieši vzťah s nejakým archetypom, s nejakou uchopiteľnou časťou, ukazovateľom na tento vesmír ( archetyp muža, ženy, hodnotenia, moci, dokonalosti a podobne ).

O hľadaní a hľadení do budúcnosti

2006-06-16T22:44:00.000+02:00

( rozhovor pre www.putnici.sk )
Ste známy svojimi regresnými terapiami. Robíte aj progresívne? Teda pohľady do budúcnosti? Aký je Váš názor na túto problematiku? Teórií je skutočne veľa. Staršia o morfických a novšia o torzných poliach.

„Progresívne terapie robím, aj keď omnoho menej ako tých regresívnych. Ak by sme chceli hľadať podstatu možnosti takzvanej prekognície, potrebujeme rozobrať dva hlavné smery náhľadu na túto problematiku.

Jednou z možností je, že budúcnosť je daná, a ten kto nazerá do budúcnosti hľadá v určitých štruktúrach, ktoré môžu byť pevné alebo premenlivé. O tomto smere hovoria viacej teórie torzných a morfických polí. Podľa teórie torzných polí, je pole torzie základom informačného poľa vesmíru. Toto pole je neohraničené a signály o objekte sa môžu vzťahovať k jeho budúcnosti i minulosti. Teória morfických polí zase hovorí, že veci sa preto dejú tak, ako sa dejú, lebo minulosti sa vytvoril odtlačok v kozmických silových poliach. Potom úlohou prognostika by malo byť nahliadnutie do týchto štruktúr a samotné odozretie potrebných informácií.

Druhá možnosť je, že sa budúcnosť len vytvára, takže nie je nikde “napísaná”. Potom nazeranie do budúcnosti môže byť realizované na základe vyhodnotenia všetkých informácií z prítomnosti a minulosti. Pri tomto smere môžeme hľadať paralelu v teórii chaosu, takže úlohou prognostika by malo byť obsiahnutie a vyhodnotenie takého množstva informácií, ktoré by znamenalo najpravdepodobnejšie priblíženie sa k možnému prejavu v budúcnosti.

Tieto teórie sa sami o sebe nevylučujú a môžu byť len rôznymi pohľadmi na danú problematiku. Prognózy potom môžu byť využitím jednej, viacerých alebo všetkých daných pohľadov a teórií. Čím viacej pohľadov je použitých, tým je väčšia pravdepodobnosť úspechu predpovede. Kameňom úrazu pri predpovedaní budúcnosti môže byť interpretácia dosiahnutých informácií.

Ja osobne v terapii progresom používam podobný prístup ako v technikách regresu. Do budúcnosti sa dostávame na základe asociatívneho prístupu k informáciám. Podobné vyvoláva podobné. Z hľadiska uvedomenia a prijatia problému, nie je v zásade potrebné rozlišovať, či preberané informácie sú z minulosti alebo z budúcnosti.“

V akých prípadoch používate techniky progresu a s akým efektom?

“Techniky progresu používam v terapii hlavne u klientov, u ktorých je predpoklad možného prežívania traumy v budúcnosti, ktoré môže nepriaznivo vplývať na efektívne prekonanie danej situácie. Ide o plánované operácie, záťažové situácie a podobne.

Efekt progresu nie je možné spoľahlivo “merať”, keďže po jeho “použití” už nemáme s čím porovnávať. Môžeme sa spoľahnúť len na subjektívne hodnotenie klienta, prípadne štatistické vyhodnotenie zvládnutia daných nepríjemných situácií. Napriek tomu skúsenosti ukazujú, že náhľad do budúcnosti môže klientovi pomôcť nielen s prežívaním danej situácie ale aj otvoriť určité poznanie o fungovaní reality.“

Mohli by ste spomenúť prípad, ktorý výrazne ovplyvnil klienta?

“Hovoriť o ovplyvnení klienta progresom nie je jednoduché. Keďže nazeráme do budúcnosti, ktorú týmto nazeraním môžeme meniť, ťažko môžeme vedeckými prostriedkami ukázať, alebo zistiť či vôbec k určitému ovplyvneniu došlo. Môžeme len predpokladať alebo ovplyvnenie je často len otázkou viery.

Uvediem príklad : U jedného klienta bolo jasné, že ho v budúcnosti čaká trauma z operácie srdca. Prechádzaním tejto operácie technikou progresu, sme zistili informácie, ktoré momentálne v prítomnosti neboli prejavené a ani nebol predpoklad ich prejavenia. Určitý strach, úzkosti a mnoho ďalších. Ich uvedomením a spracovaním sa klient uvoľnil a operácia mohla prebehnúť v oveľa “príjemnejšom” duchu. Okrem týchto emócií a pocitov sme prišli na isté komplikácie, ktoré potom klient konzultoval so svojím lekárom. Ten ho ubezpečil, že takéto operácie robí bežne a viacej to nerozoberali. Neskôr po operácií mu lekár povedal, že presne taká komplikácia nastala a že ani nevie ako, ale reagoval prirodzene a veľmi promptne, ako keby už bol na to pripravený.

Podobných spracovaných prípadov, kde s istotou vieme povedať, že sa traume nevyhneme, mám viacero s podobnými výsledkami, ktoré môžem hodnotiť ako veľmi prínosné. Úloha psychiky v takýchto prípadoch nie je zanedbateľná a spracovanie traum technikou progresu, môžeme pomôcť ku úspešnému priebehu aj rekonvalescencii.“

Profesor Ivan Žucha psychiater hovorí v článku , ktorý sme nedávno zverejnili na pútnikoch ( http://www.putnici.sk/newsread.php?newsid=1588 ) , že ak sa môžem dostať "do minulosti", napríklad do stredoveku, čo transpersonálna teória akceptuje, prečo sa nedostávam do budúcnosti, prečo napríklad nemôžem zistiť, ako sa lieči Alzheimerova choroba? Dosiaľ sa nepodarilo priniesť z budúcnosti technicky využiteľnú informáciu. Čo si o tom myslíte?

„Informácie z minulosti aj budúcnosti sú nám prístupné len na základe presne stanoveného kľúča. Ak ho nemáme veľa sa nedozvieme. Ak venujeme pozornosť určitej informácií, iná nám môže byť skrytá. Tu platí – to čo nepoznáme, to neexistuje. Aby to začalo z nášho pohľadu existovať, musíme nájsť postupy ako to spoznať.

Pri regresnej terapii, ktorú robím ja, sa dostávame presne určeným spôsobom do minulosti, kde využívame asociatívne vybavovanie. Ak by sme tento istý spôsob použili pri vyhľadávaní neznámych informácií v budúcnosti, logicky by sme nič nenašli. Asociatívne môžeme hľadať len podobné informácie, nie neznáme.

Ak by sme chceli hľadať takto konkrétne neznáme informácie v budúcnosti o lieku na Alzhaimerovú chorobu, čisto teoreticky by to asi šlo, ale vynaložená energia a vytvorenie postupov na takéto hľadanie by sa asi rovnali energii a postupom, ktoré by znamenali vynájdenie lieku na túto chorobu. „

Dodnes nie je jednoznačne definované, ako funguje naše vedomie. Je celý rad hypotéz. Veľmi zaujímavo o tejto problematike píše Thorwald Dethlefsen. Hovorí, že ladička sa pri tóne rozochveje len vtedy, ak tón odpovedá jej frekvencii. Ak sa tak nestane, potom tón pre ladičku nejestvuje. A práve tak potrebuje aj človek pre každý vnem niečo,čo tomu zodpovedá v jeho vnútri. Každý človek je schopný vnímať len tie skutočnosti, pre ktoré má schopnosť rezonancie. To čo leží mimo oblasť vlastnej rezonancie dotyčného nemôže vnímať a teda to pre neho ani neexistuje. Môže byť toto príčinou nie vždy vydarených prognóz?

„Ak nemáme prístup k informáciám o nejakom probléme a potrebné postupy, veľmi ťažko ho vyriešime. To platí všeobecne aj pre prognózy. Potom môžeme ale hovoriť len o pokuse o prognózu. Ak už dôjde k ozajstnej prognóze, príčinu v “nevydarení” vidím v jej interpretácii. Ak nám prognostik povie, že nás za hodinu zrazí auto, asi na cestu nepôjdeme a to auto nás za hodinu nezrazí. Z jedného pohľadu by sme mohli povedať, že to potom bola nevydarená prognóza.

Tu si ale treba uvedomiť, že pri prognózach nie je dôležité, či sa vydaria alebo nie. Nie je dôležité auto, ale že sa nachádzame v situácií, že by nás mohlo zraziť. Niečo asi z hľadiska auta riešime. Možný nedostatok pozornosti, sebaobetovanie, otrocký komplex, spasiteľský komplex atď a atď. Na to, čo vlastne riešime, ale prognóza neodpovie. Takže tu je dôležité, že vôbec nejaká prognóza vzniká. Už to nám dáva obraz, o tom čo prežívame. Väčšinou ak máme príklon hľadať radu u prognostika, ukazuje to na naše problémy, ktoré neriešime z hľadiska prítomnosti. Na ilúzie o budúcnosti priamo pôsobí naša nespracovaná minulosť."

Jednou s najdiskutovanejších prognóz je rok 2012. Najčastejšie sa vychádza z konca mayského kalendára v danom roku.

„Každý koniec v nás môže vyvolávať rôzne aj nepríjemné pocity, ktoré nás môžu ovplyvňovať pri interpretácií nadobudnutých informácií z prognózy. Samozrejme to, že mayský kalendár končí, môže mať pre nás zaujímavú výpovednú hodnotu. Potom ale je potrebné pridávať postupne ďalšie informácie napríklad o postavení planét v decembri 2012 a ďalšie trebárs z pohľadu numerológie a nášho postavenie v tomto systéme atď. Nakoniec nám z toho niečo postupne môže vychádzať, a my máme možnosť prejsť v prítomnosti istú hranicu, kde sa už vieme podľa týchto informácií rozhodovať. Takto využité prognostické údaje si viem celkom dobre predstaviť v prítomnom riešení problémov života. Ale ak sa zaoberáme len tým, či nás naozaj zrazí auto v budúcnosti, nemusíme vidieť prítomnosť v jej skutočnosti.“

Pýtala sa: Katarína Bednářová - www.putnici.sk

Vírus ako priateľ alebo naše zrkadlo?

2006-06-16T22:41:00.000+02:00

Vírus je najmenší a najjednoduchší živý organizmus, ktorý doteraz poznáme. Je zložený len z informácií kde a ako prežiť, a kde a ako sa rozmnožiť. Nenesie obrazne aj doslova žiadny zdroj energie, žiadne korene a žiaden domov. Je odkázaný len na možnosti, ktoré ponúka svet, kde sa nachádza.
Ak by sme hovorili o karme, ako o pravidle v našej realite, ktoré jasne ukazuje na náš stav v nej, potom o vírusoch by sme hovorili ako o jednom z nástrojov tohoto pravidla. Tento nástroj sa svojím prejavom nepodobá na žiaden iný nám známy organizmus. Keďže pre svoj život musí využívať možnosti a medzery v našich systémoch, je pre nás účinným zrkadlom problémov, ktoré nás trápia v našom živote.

Ak sme tu nohou na Zemi, máme aj problémy. Potom môžeme predpokladať, že sa prirodzene staneme cieľom nejakého vírusu, ktorý práve na problémy poukazuje. Vírusy sa nachádzajú všade okolo nás. Z hľadiska pôsobenia ich môžeme rozdeliť na dve veľké skupiny. Deštruktívne a nedeštruktívne. Prepuknutie deštruktívnych vírusov spôsobuje zákonitú smrť jedinca. ( Ebola, HIV ) Ich pôsobenie má buď za následok zlyhanie funkcií organizmu ešte predtým, ako by mohol zasiahnuť imunitný systém, alebo pôsobia priamo na deštrukciu imunitného systému, čo má za následok smrť aj ľahkou infekciou. Deštruktívnymi vírusmi sa podrobnejšie zaoberať nebudeme.
Nedeštruktívne vírusy sa môžu usadiť a pôsobiť len na miestach, ktoré sú určitým spôsobom oslabené. Skôr či neskôr dochádza k zásahu imunitného systému a pôsobenie vírusu je zastavené.

Jediné možné prekonanie vírusovej infekcie ponúka človeku jeho imunitný systém. Konečné riešenie, ktoré by prichádzalo „z vonku“, nemáme. Všetky vonkajšie pôsobenia z hľadiska tela, sú založené len na potlačení, prípadne na predošlom vybudení imunitnej odozvy – očkovaní. Problém je v tom, že očkovanie je účinné len a len na daný druh vírusu. Zároveň sa ale každý vírus dokáže po čase zmeniť ( zmutovať ) na inú formu, ktorá takémuto očkovaniu odoláva. Z toho priamo vyplýva, že je to niečo ako hrať šachy, pričom sú vírusy vždy o krok pred nami.
Keďže vírus môže pôsobiť len na oslabené miesta v našom organizme, je možné ich nájsť a podporiť ich činnosť. Pri vírusovej infekcii plne postačí mentálne sa zamerať na oslabené miesta tela. Ak pochopíme a prijmeme princíp oslabeného miesta sme na dobrej ceste vyčistiť ho. K pochopeniu nám môžu pomôcť duchovné príčiny problémov.
Vysvetlíme si niektoré na čakrovom systéme. Z hľadiska počtu prípadov asi najmenšie pôsobenie, ktoré sa ale derie stále viac do popredia, je oblasť prvej čakry. Táto oblasť súvisí s našim zakorenením, pevnosťou a sexualitou. Tu sledujeme hlavne pôsobenie vírusu HSV – herpes simplex virus. Ďalej je to oblasť tretej čakry, ktorá súvisí s tým čo sme nespracovali, čo sme nestrávili pri vírusoch často z krátkodobého hľadiska. Potom pôsobia rôzne virózy, ktoré nás nútia zvracať. Obrazne povedané zvraciame to, čo sa nám nepodarilo prežuť a stráviť v našom živote. A nakoniec je to oblasť piatej a šiestej čakry, cez ktorú najčastejšie pôsobia napríklad vírusy chrípky. Ak zvýšime pozornosť na krk, môžeme prísť na to, že neriešime problémy s vypovedaním niečoho čo nás trápi, neriešime niečo z minulosti ( pocity viny, poroby.. ). Dýchacie cesty sú neriešením aktuálneho smútku,dutiny ukladanie problémov do konštrukcií a pokus o riešenuť situáciu „hlavou“. Sliznice nám hovoria o potláčaní emócií do vnútra.
Ak venujeme pozornosť danému miestu na tele a premýšľame nad jeho oslabením, dostáva „energiu“, čoho dôsledkom je aj pozornosť imunitného systému a skoré vysporiadanie sa s vírusom. Povedzme si a dajme na váhy uvažovania, koľko pozornosti v chorobe venujeme nám samým a koľko pozornosti venujeme televízii, práci alebo iným aktivitám..

Chcel by som tu pripomenúť, že pri chrípkových vírusoch často sledujem fenomén potlačenia prejavov pôsobenia. Súvislosť vidím v zrýchlenom a uponáhľanom živote, ktorý nás tlačí napredovať bez ohľadu na nás samých. Alebo je to riešenie archetypu moci – snaha o dokonalosť, pokus o kontrolu a podobne. Duchovná sila jednotlivca v týchto prípadoch môže paradoxne potlačiť prejavy problémov, čo má za následok postupné oslabovanie telesných funkcií a na druhej strane je jednou z ďalších príčin posilňovania vírusov a ich stále silnejšie mutácie. Výsledkom potom môžu byť epidémie ba dokonca aj pandémie vírusových ochorení.

Ak prijmeme toto pôsobenie, ľahneme si, zastavíme sa a v pokoji necháme našu imunitu pracovať, pričom jej pomáhame našou pozornosťou, vysporiadame sa s chrípkovým vírusom do jedného až dvoch dní. Ak ale necháme pôsobiť vírus dlhšie ako dva dni a nevenujeme ochoreniu pozornosť, spôsobíme to, že sa vírus posilní alebo sa silnejší či zmutovaný vráti v neskoršom období. Ukazuje sa, že chrípka raz za dva tri roky je účinným posilnením pre imunitu každého organizmu. Častejšie pôsobenie môže ukazovať na určitú chronicitu a neriešenie niektorých problémov nášho života.

Pôsobenie vírusov na deti sú osobitným prípadom. Problémy detí len ukazujú na problémy ich okolia, čo sú najčastejšie rodičia. Neriešené problémy rodičov má často za následok časté vírusové ochorenia u detí.
Vírusy sú naši karmický „priatelia“, ktorí nám dávajú možnosť pozrieť sa na nás samých hlavne vtedy, ak na to zabúdame.

Upír za počítačom?

2006-06-16T22:35:00.000+02:00

( rozhovor pre www.putnici.sk )
Nedávne škriepky na fóre, ktoré dosiahli nezmyselných rozmerov, ma prinútili otvoriť tému bioenergetického upírstva. Viacerí pútnici totiž upozornili na fakt, že prezentácia niektorých diskusutujúcich na tento fenomén poukazuje. Máte dlhoročnú prax regresného terapeuta, mohli by ste podľa vašich skúseností s klientmi charakterizovať bioenergetický upírizmus a príčiny jeho vzniku?

Ak by sme chceli presne charakterizovať alebo definovať tento pojem, musíme definovať všetky zložky. Keď sa ale pozrieme už len na pojem bioenergia, nie je ľahké ho presne definovať. Bioenergia v tomto zmysle nemá veľa spoločné s energiou alebo bioenergiou chápanou klasickou fyzikou. Na bioenergii musíme sledovať aj iné atribúty a to hlavne , že jej “nositeľom” je človek.

Na druhej strane môžeme vidieť, že aj klasická fyzika, hlavne ruská, skúma tento fenomén. Zaujímavé je, že energetika a pohony v ponímaní klasickej fyziky sú založené iba na základe dodávania energie. U bioenergetického upírizmu je to presne naopak. Pohonom kupredu je práve odoberanie “energie”. “Postihnutý” sa dostáva “odoberaním” k určitému bodu, ktorý znamená naštartovanie obnovy energie, ktorá sa deje na základe momentálneho stavu jednotlivca. Štúdium antihmoty, torzných polí, energie z vákua na to poukazuje aj z pohľadu celého vesmíru. Teraz nám bude stačiť charakteristika: Množstvo bioenergie je priamym ukazovateľom stavu našej vitality. Vitalita je ukazovateľom na naše bytie, negatívne a pozitívne prežívanie, prežívanie slasti a bolesti. Potom bioenergetický upírizmus je snaha o dosiahnutie zvýšenia vitality na úkor vitality niekoho iného.

Z uvedeného je vidieť, že bioenergetický upírizmus nie je len o “odsávaní” nejakej bioenergie, ale je súčasťou väčšieho celku. Zákony karmy, cesta duše, spoznávanie a prežívanie duality tohoto sveta a podobne.

Nie je jednoduché nájsť jasný spoločný ukazovateľ príčin upírizmu. Môže ich byť mnoho a často súvisia s problémami, ktoré v živote riešime. Len na základe našich problémov sa na nás može niekto “napojiť” a “priživovať” sa na našej bioenergii. Bioenergetický upírizmus je, podľa mňa, súčasťou bytia ľudstva od jeho vzniku a preto aj súčasťou hľadania odpovedí na základné otázky bytia človeka.”

Ako prebieha prostredníctvom počítačov? Môžete popísať tento prenos, respektíve jeho fungovanie?

“Práca s počítačmi a internet je jedným z prejavov pôsobenia v našej spoločnosti. Tak ako tomu bolo v minulosti cez posielanie správ holubom, poštou alebo čítanie hieroglyfov alebo neskôr novín atď.

Každý prejav človeka je buď priamym alebo nepiamym ukazovateľom na jeho problémy a tým majákom pre energetických upírov, ktorý sa môžu priživovať len a len na základe našich problémov. Ako v prírode upíri “cítia” a vyhľadávajú svoju korisť ultrazvukom, “upíri krvi” cítia krv svojich obetí, bioenergetický upíri používajú “karmický” radar. Jednoducho cítia problémy iných a nedokážu odolať a nevyužiť tieto “otvorené dvere” pre naplnenie často bezodného nutkania.

V minuloti bolo potrebné, aby takýto upír mal k dispozícii niečo, najlepšie hmotné, čo patrilo “obeti”. Dnes v ére internetu sa museli techniky “napojenia” rozvinúť. Dnes pre upíra, je možné napojiť sa napríklad, už len na “písané slovo” na internetových stránkach, ktoré je odrazom osobnosti a jednoznačnosti pisateľa.”

Aký vplyv ma anonymita na takéto správanie sa?

“Podoba rozširovania fenoménu upírizmu súvisí priamo či nepriamo s duchovným vývojom. Anonymita môže výrazne prispievať k rozširovaniu upírizmu. V minulosti, hlavne v nedemokratických systémoch bolo “zasiahnutému” zväčša hneď jasné, s kým práve rieši problém. Anonymita v takejto podobe neexistovala. Často sa potom stávalo, že riešením bolo vytváranie ochrany ,alebo sa chránilo nepriamym alebo priamym útokom.

Dnes v ére internetu a anonymity nie je úplne ľahké zistiť odkiaľ pokles vitality a úbytok “energie” prichádza. O to je vyšší tlak na riešenie príčin s takýmto poklesom, individuálnym duchovným rastom jednotlivca a nie hľadaním “vinníka”. Len duchovný rast a poznanie nám môže poskytnúť dostatočné riešenia pre naše osobné problémy, ktoré bývajú príčinou “zviditeľnenia sa” bioenergetickým upírom.”

Návštevníci stránok si môžu dať k svojmu nicku fotografie. Dá sa už zo samotného výberu usúdiť, či na druhej strane za monitorom sedí energetický upír? Je nevhodné dať si tam svoj portrét?

“Určite by sme mohli nájsť systém na vyhľadávanie takýchto upírov podľa fotky. Museli by sme ale použiť podobné napojenia a princípy, ktoré by nakoniec mohli znamenať “spadnutie” do kola utrpenia, ktorý riešia samotní upíri. Hodnotenie a posudzovanie bez riešenia je len cez naše osobné problémy. Ak miesto hodnotenia budeme pokiaľ možno ihneď riešiť naše problémy, nedáme upírom žiadneho druhu šancu na “uchytenie”.

Ak máme stretnúť a poznať upíra, tak ho stretneme, či si dáme k svojmu nicku portrét alebo nie. Takže otázka vhodnosti alebo nevhodnosti týmto stráca zmysel. Otázka skôr znie - budeme pripravení? Sme natoľko pozorní a láskaví k sebe samým, aby sme riešili problémy, ktoré prichádzajú?
Je ale pravda, že vystavením portrétu ho môžeme “stretnúť” skôr. Na druhej strane ho môžeme stretnúť skôr, aj keď ideme ráno kúpiť chlieb do obchodu.”

Podľa čoho zistíme, že sme sa stali stredobodom záujmu upíra?

“Väčšinou to každý hneď pocíti. Nemusí si to ale uvedomovať. Doba sa zrýchľuje, žijeme v uponáhľanom veku, ktorý prináša prehodnocovanie priorít. Zastavenia sa, porozmýšľanie nad tým, čo sa s nami práve teraz deje, väčšinou nie sú na prvom mieste. Zastavujeme sa, až keď nám niečo znepríjemňuje život tak, že nemôžeme zabezpečiť normálne fungovanie. Potom ale pomoc nie je ľahká a oveľa dlhšie trvá, kým sa vyriešia všetky problémy súvisiace s “napojením”.

Fyzickými ukazovateľmi môžu byť : neopodstatnená únava, bolesti hlavy, točenie hlavy, neopodstatnené dlhodobé zívanie, nutkanie na zvracanie ba až zvracanie
Psychickými ukazovateľmi môžu byť : depresie, uzatváranie sa svetu, nutkanie na plač pričom nevyjde ani slza

Ďalšími prejavmi môžu byť : neopodstatnená zmena správania, neopodstatnené výpady smerom k okoliu, deštrukčné myšlienky, odmietanie najbližších, chuť a prejedanie sa jedlami hlavne plných tukov a jednoduchých cukrov, naopak aj odmietanie príjmu jedla.”

Ako ho - ich identifikujeme?

“Identifikáciu môžeme rozdeliť na dve časti. Identifikácia, či sa na nás niekto takto “napojil” a “saje” a identifikácia, kto sa napojil. Často v terapii - procesom hľadania príčin “úbytku” vitality prídeme presne na to, kto sa napojil. Úplne prirodzene. Tento proces zabezpečí prijatie problému a zároveň odpustenie tomu, kto sa “napája”. Niekedy pri “menej silnom” napojení stačí prijať úsmev blízkej osoby alebo prechádzku v prírode, kde natoľko stúpne vitalita, že “napojenie” prestane pôsobiť. Pri vedomej prechádzke a podobne môžeme vidieť alebo pocítiť odkiaľ napojenie prichádza. Ak by sme hľadali najprv toho, kto sa napojil, mohlo by ísť skôr o proces hľadania vinníka, ktorý často z dlhodobého hľadiska veľa nevyrieši.

Takže moja odpoveď znie - Identifikujeme ho - ich najlepšie riešením problémov súvisiacich s “napojením”, čo znamená riešenie problémov, pre ktoré sme “dovolili” toto “napojenie”.

Je možné, že neočakávané reakcie niektorých diskutujúcich signalizujú, že sú pod vplyvom takéhoto človeka?

“Vplyv upíra môžeme rozdeliť do troch skupín. Ovplyvnený človek sa stáva dočasným alebo trvalým zdrojom “energie” pre upíra. Potom má tri možnosti. Buď je riešením útek, kde tento človek nerieši alebo odsúva riešenie takéhoto útoku. Alebo ho rieši prácou na sebe. Rozobratím prejavov problémov potom nachádza riešenie “odpojenia”. Alebo začína sám “bažiť po krvi”, aby vyriešil svoj nedostatok a neustály úbytok “energie”.

V prvom prípade môže byť prejavom v diskusii uzatváranie sa pred svetom - skepsa a čiastočný alebo úplný odchod z diskusie. V druhom prípade to môže byť podobný odchod, ale k riešeniu alebo aj prosba v danej alebo inej diskusii o pomoc.

V treťom sa to môže prejavovať v “útokoch” alebo nevysvetliteľných prejavoch v diskusii, ktoré sa úplne odkláňajú od predošlého vyjadrovania.

Takže odpoveď je áno - neočakávané reakcie diskutujúcich môžu byť prejavom takéhoto vplyvu.”

Stretávate sa často vo svojej praxi s fenoménom bioenergetického upírizmu?

“Keďže upíri využívajú naše problémy pre “napojenie” a “vysávanie” mohol by som povedať, že sa s týmto fenoménom stretávam nepriamo denne. Priamo s riešením takýchto “napojení” často”.

Odborník na túto problematiku, Igor Saveljev upírov delí do niekoľkých kategórii ako žobrák, tulák, „kecal“. Ten posledný je pre nás myslím dosť zaujímavý, lebo internet je o komunikácii.

“Prepožičiam si systém popisovania od Saveljeva a pokúsim ukázať môj pohľad. Mohli by sme, podľa mňa, povedať, že typ žobrák vyvoláva problémy minulosti - pocity viny, problémy s príjímaním a dávaním.., typ “kecal” pocity z prítomnosti - aktuálne problémy a typ tulák pocity do budúcnosti - spolupatričnosť, útekové riešenia.

V hierarchii života často najprv stretávame žobráka, ktorý nám “pomáha” riešiť rovnováhu medzi prijímaním a dávaním. Žobrákovi môžeme podať prvú pomoc. Ak žobrákovi “pomáhame” z pocitov viny a podobne, môže sa nám stať, že mu postupne dávame veľa aj na úkor seba, našich blízkych a podobne. Nielenže tým žobrákovi začíname ubližovať ( žobrák nám sám nie je schopný povedať, že nechce našu “pomoc” ), ale aj z nás sa môže postupne stávať žobrák, tým že sa dostávame na dno našich síl. Ak ich riešime “žobráckou palicou” môžeme sa stať podobným energetickým upírom.

Po žobrákovi často prichádza tulák, ktorý nás “učí”, čo znamená poznanie a cesta. Tuláci sú veľmi znalí ľudia a dokážu “strhnúť” davy. Problém je v tom, že aj po “strhnutí”, tulák ostáva tulákom. Až po bližšom a dlhšom spoznávaní môžeme zistiť, že sa stávame tulákovým bezvýhradným “spojencom” alebo sa môžeme stať samotným tulákom, pričom sa snažíme “strhnúť” davy. Riešime útekové možnosti, spolupatričnosť alebo spasiteľský komplex a podobne.

Nakoniec nás môže osloviť “kecal”, ktorý v sebe zahŕňa aj žobráka, tuláka a pokus o riešenie aktuálnych problémov. Všetko ale cez utrpenie. Kecal má výbornú schopnosť vidieť naše problémy a poukázať na ne. Samozrejme nie je ľahké pozerať sa do zrkadla, ktoré je samozvane nastavované. Často sa ho potom snažíme “kecalovi” rozbiť v rukách a tým, sa i my môžeme nakoniec tiež stať bioenergetickým upírom, “kecalom”.

Aby som bol trochu konkrétnejší. Môžeme to vidieť na viacerých portáloch v diskusiách pod článkami. Z článku nie je jednoduché “vysať” nejakú “energiu”. Asi preto, lebo to nie je ani možné. Z jeho autora ale áno. Preto sa niektorý možno vyjadrujú často anonymne hlavne k osobe autora a nie k podstate článku. Aby som poukázal aj na druhú stranu. Vo vzťahu sú vždy dvaja, preto autor je tiež do istej miery do toho kola utrpenia zaangažovaný. To ale už rozvíjam inú tému.

Z toho vyplýva, že naozaj v internetovej komunikácii, hlavne v chatoch a fórach a diskusiách stretávame “kecalov”, ktorí nám aj sebe “pomáhajú” s problémami. V iných častiach internetu môžeme samozrejme stretnúť aj tulákov a žobrákov.

Bioenergetický upír pôsobí ako veľmi hanlivé slovo. Tu ale vidíme, že sa so všetkými typmi stretávame, alebo stávajú mnohí z nás. Všetci, ktorí máme problémy. Nie všetci si to ale v danej chvíli uvedomujeme. Uvedomenie je prvým krokom k tomu, aby sme sa nepribližovali samotnou podstatou k bioenergetickému upírstvu a utvrdzovali sa v tomto kole utrpenia.

Z minulosti “klasického upírstva” vieme, že upírov samotnou podstatou môže byť určitý počet jedincov. Ostatní sú len nimi “nakazení” a často sa im len chcú “podobať”( schopnosti, možnosti ), čím “poznávajú” svoju cestu bytím.”

Veľakrát sa v diskusii hovorilo o moci a demokracii. Podľa Igora Saveljeva je práve v demokratickom prostredí dôležité poznať kto, je kto, lebo mnohí „vysávači“ energie radi pracujú skryte v dave. Súhlasíte s týmto názorom?

“Suhlasím. Podľa mňa, momentálne narozšírenejším spôsobom, je práve “práca” skryte v dave. Najrozšírenejší ale nemusí znamenať priamo s najväčším dosahom na jednotlivca, alebo ľudstvo. Práca skryte je často len druhotné pôsobenie “nakazených” upírov, ktorí plnia “úlohy” prichádzajúce od “zdroja”. Skrytá a anonymná práca je len jednou z veľkého množstva možností, tak ako sú realizované kolá utrpenia tohoto typu.”

Zhovárala sa: Katarína Bednářová -www.putnici.sk

Čo ženy nevedia - Každá trauma, ktorú dieťa prežije v pôrodnici, ovplyvňuje jeho psychický aj fyzický vývoj po celý jeho život

2006-06-16T22:24:00.000+02:00

( rozhovor pre www.putnici.sk )
Možno sa vám zdá, moji milí, že píšem(Ľudmila Paňáková) veľa o pôrodoch. Ale verte,tak veľmi málo o nich vieme. A nechcem z toho robiť vedu. Práve naopak. Vrátiť sa k človeku.
Patrik Balint sa zaoberá regresnou terapiou. Keďže ma zaujali jeho postrehy z jeho terapeutickej praxe týkajúce sa dôsledkov pôrodov v nemocniciach, pokračovali sme rozhovorom.

Najprv spomínané postrehy:
Skoré odstrihnutie pupočnej šnúry = astmy a problémy s dýchaním, strach „z toho, čo bude“
Urýchľovanie pôrodu : oxytocín... = nespavosť, migrény...
Svetlo na pôrodnej sále = krátkozrakosť, ďalekozrakosť, svetloplachosť..
Hovorené slovo na pôrodnej sále, nehovoriac o kriku ( pre dieťa, ktoré je 9 mesiacov v plodovej vode, takže každé slovo je počuť tlmeno ) = sluchové problémy, problémy s autoritami, tréma..
Odlúčenie od matky = problémy vo vzťahoch, sociofóbie, depresie.. ( !!! 90% doteraz vedených pôrodov )
Odlúčenie od matky, umývanie pod tečúcou vodou po pôrode, nevľúdnosť personálu = ekzémy
Epidurálna enestézia = nevytvorenie pevného zväzku medzi maminou a dieťaťom – niekedy znamená uzatvorenosť a tvrdosť dieťaťa ( nie je ešte overené na dostatočnom množstve klientov )
Prezeranie dieťaťa po pôrode detským lekárom a sestrou v otvorenej polohe na chrbáte ( predstavte si, že prídete do neznámeho prostredia, kde ste vyzlečený na chrbte s rukami a nohami roztiahnutými – asi by ste sa schúlili do kĺbka, ak nie utekali preč – dieťa to nemôže urobiť, ešte si tak neovláda svoje telíčko ) = strach z otvorenia sa, sociofóbie..
A to píšem o problémoch keď pôrody prebiehajú „bez komplikácií“ z medicínskeho hľadiska."

"Ako to, že tieto informácie nevieme - my ženy?"

"Naozaj je asi veľa žien, ktoré sa k takýmto, ale aj iným informáciám o pôrodoch, nedostnú. Príčin vidím viacero. Napríklad neexistuje žiadna oficiálna ucelená koncepcia starostlivosti o matku - informovanie o rodičovstve, prenatálnom vývoji, prirodzenom pôrode a podobne. Dokonca aj keď sa pozrieme na bežne dostupnú literatúru o tejto oblasti, nie je z čoho vyberať. Takisto neexistuje kniha, ktorá by hovorila o prenatálnom vývoji a prípravy na pôrod z hľadiska matky, dieťaťa, pôrodných techník a pôrodného personálu ako celku. Nenašiel som napríklad nikde odpoveď na otázku, ako pôrod môže začať? Ženy často nevedia, že to môže byť aj silným krvácaním a rôzne inak. Alebo len takú maličkosť, prečo žene v určitej dobe počas pôrodu hovorí lekar, že nesmie tlačiť. Táto neinformovanosť spôsobuje strachy, úzkosti mamičky aj dieťaťa a následne problémy pri pôrode.

Stretávam sa s lekármi, ktorí hovoria ako sú ženy na pôrod nepripravné a zase so ženami, ktoré tvrdia, že lekári im neposkytujú dostatočnú starostlivosť. Je to ako začarovaný kruh. Lekári sú uzavretí novým prúdom v starostlivosti o matku a dieťa a ženy čakajú, kým informácie niekto prinesie až k nim.

Keď som pred niekoľkými rokmi organizoval prednášku pre lekárov z Popradu o prirodzenom pôrode, hovorili, že prídu niekoľkí z pôrodnice. Nakoniec neprišiel nikto z nich, len mi jeden zavolal, že nemôže, lebo slúži. Na druhej strane, keď som raz prišiel do pôrodnice v Martine a videl som, ako si budúca mamička zapaľuje cigaretu na chodbe, niet sa asi čo čudovať okrem iného aj tej “lekárskej skepse”.

"Nevieme veľa ani o tom, čo sa deje s dieťaťom, keď prichádza na svet. Takže čo prežíva dieťa?"

"V mojej praxi regresnej terapie ideme s klientom určitým spôsobom do minulosti a pritom sa snažíme hľadať a riešiť príčiny nejakého problému, ktorý ho práve ovplyvňuje v prítomnosti. Jedna z častých traumatických udalostí, ktoré riešime v terapii, je aj prenatálne obdobie a pôrod. Skúsenosti z mojej praxe ukazujú, že dieťa vníma úplne všetko, čo sa počas tohoto obdobia deje. V predpôrodnom období sú to deje a informácie, ktoré sú väčšinou sprostredkované pocitmi matky. V pôrodnom období sú to už pocity a traumy z priebehu pôrodu.

Čo všetko dieťa prežíva, je individuálne, ale uvediem príklady:
Dieťa sa pýta na svet. Matka prichádza do pôrodnice, kde je často prvýkrát konfrontovaná s personálom a úkonmi v nemocnici. Mal som klientku, ktorá prišla do pôrodnice a sestrička jej oznámila, že má malé bruško a určite ešte nebude rodiť. Aj sa tak stalo. Dieťa sa prestalo pýtať na svet - veď ešte nie je čas. Mamička sa “trápila” ešte 32 hodín, kým jej lekári medikamentami pomohli. Personál a lekári si neuvedomujú, že matka a dieťa sú v prvej, druhej a tretej pôrodnej dobe v istom zúženom stave vedomia a všetky informácie, ktoré k nim plynú, môžu podvedome brať ako sugestívne príkazy, podľa ktorých potom jednajú. Keď vtedy dieťaťu a matke niečo “prikážeme”, bude sa podľa toho správať. Podobne ako to poznáme pri umelom navodení zúženého stavu vedomia v hypnóze. Toto vedeli naše staré mamy, a preto keď prišla “pôrodná baba” k rodičke, hneď jej oznamovala, ako pôrod bude prebiehať a ako dieťa príde na svet. Väčšinou sa tak aj stalo a pôrod prebehol presne v jej réžii.

Z pôrodných sál ale počuť príkazy : Teraz!, Zatlačte!, Už to ide! a podobne. Ak mamička presne nerozumie, čo tým lekár myslí, niekedy - obrazne povedané - tlačí napríklad “do hlavy”, namiesto v smere von. Dieťa tieto príkazy tiež počuje a predstavte si, že namiesto toho, aby sa posúvalo smerom von, môže tlačiť rukami a nohami na pôrodné cesty a paradoxne zabraňovať v prirodzenom priebehu pôrodu. Pritom úlne stačí dohodnúť sa dopredu, čo znamenajú slová, ktoré budú pri pôrode použité.

Od konfrontácie s personálom nemocnice prejdime na konfrontáciu dieťaťa so svetom.
Odchádza plodová voda a dieťa začína pociťovať zemskú tiaž. Dovtedy bolo skoro v bezváhovom stave v plodovej vode. Je to obrovská zmena, pri ktorej dieťa môže prežívať nepríjemné pocity. Je potrebné, aby možno viac ako predtým, boli s ním jeho rodičia, vysvetlili dieťaťu, že začína niečo prirodzené. Žena by samozrejme mala byť zároveň v úplnej pohode pripravená na to, čo sa bude ďalej diať.
Dieta prichádza na svet. Prestáva počuť tlkot maminho srdca, ktorý ho sprevádzal celých deväť mesiacov. Pôsobí na neho iné svetlo, iné teplo, iný vzduch. Musí za veľmi malý čas prejsť na pľúcne dýchanie. Všetko to vníma. Ak je svetlo silné, ak je popucná šnúra odstrihnutá skôr ako začne dýchať a ak nie je priložené naspäť k mame, môže prežívať silnú traumu. Ak je dieťa odnášané k neonatológovi bez mamy alebo otca, môže dôjsť k ďalšej silnej emočnej traume z pocitu straty. To isté platí, keď nie je v blízkosti svojej mamy počas celého pobytu v pôrodnici.

Každá trauma, ktorú dieťa prežije v pôrodnici, ovplyvňuje jeho psychický aj fyzický vývoj po celý jeho život.

"Vieme ale, že v domorodých kmeňoch, kde ženy rodia prirodzene, takéto problémy deti nemávajú. Myslím, že je to práve tým, lebo ich nevytvárajú tými umelými procesmi, aké sa dejú v nemocniciach. Čo si myslíš ty?"

"Najprv by sme si mohli povedať, čo je to prirodzený pôrod. Podľa mňa je to spôsob a postup s čo možno najmenším množstvom traumatických zážitkov pre matku a dieťa. Takže myslím, že za určitých okolností, môže byť prirodzeným pôrodom aj cisársky rez, ak je indikovaný správne - všetky iné možnosti boli vylúčené. Nie vždy sa tak deje. Ako nie každý pôrodník si uvedomuje, že napríklad silné umelé svetlo na pôrodnej sále je jednou z priamych príčin neprirodzeného pôrodu. Tiež ale môže byť neprirodzeným pôrodom aj pôrod doma, ak na to mamička nie je pripravená.

Ak by boli lekári vzdelávaní a informovaní o postupoch, ktoré prinášajú menej tráum mamičke a dieťatku a tiež keby mamičky boli dostatočne pripravené na tento neľahký úkon, určite by pôrody a ich dôsledky vyzerali úplne inak. Úprimne povedané “obdivujem” lekárov, že podstupujú také riziko, keď výkon, ako pôrod, prevádzajú s nepripravenými mamičkami. A obdivujem mamičky, že dokážu prísť do pôrodnice a vložiť do rúk seba a svoje dieťa človeku, ktorého možno vidia prvýkrát v živote.

V domorodých kmeňoch je to jednoduchšie ako v našej “modernej” spoločnosti. Muži sa pripravujú rôznymi testami odvahy na úlohu muža a ženy sa od malička pripravujú na rolu matky. Nie je veľa úkonov, ktoré robia mimo tejto prípravy. Potom samozrejme aj pôrody vyzerajú podľa toho. Už ako malé dievčatá vedia, čo sa v materstve deje, ako k nemu pristupovať a podobne. Sú toho súčasťou každý deň. V niektorých kmeňoch Južnej Ameriky, keď prichádza na svet nový život, všetci obkolesia “pôrodný dom”, a tým chránia mamičku aj dieťa pred “zlými” vplyvmi zvonku. Takýchto prirodzených postupov majú veľa. Vypozorovali, čo najviac vyhovuje mamičke a dieťatku z pohlľdu celého života. V nemocniciach sú pôrody ešte stále vedené tak, aby to vyhovovalo skôr lekárom a personálu. Ukážkou je napríklad poloha ( na koze ), ktorá sa najviac používa. Silné svetlo na pôrodnej sále. To všetko naozaj vyhovuje len lekárovi. Alebo umelé “zrýchľovanie” priebehu pôrodu. Prípadne to, že deti musia tesne po pôrode “ísť” za detskými lekármi, namiesto toho, aby lekár dieťa vyšetril pri mame.

Áno, umelé a neprirodzené procesy v pôrodníctve výrazne nepriaznivo ovplyvňujú ďalší fyzický a psychický vývoj dieťaťa, ba aj matky.“

Myslím, že návrat k prirodzenému rodeniu je už dlho vo vzduchu, no stále sa o to nezaujíma veľa slovenských žien. Zdá sa mi, že stále máme strach prevziať za svoje konanie zodpovednosť. Prečo?"

"Ak chcem odpovedať na túto otázku, musím dať niekoľko pohľadov, ktoré trochu osvetlia moje tušenia.

Pohľad z ďalekej minulosti, ktorý nás, myslím, ovplyvňuje až doteraz: Deti “museli” pomáhať svojim rodičom v ťažkých časoch. Koľko rodičov aj teraz vyžaduje od svojich detí, aby niečo robili, boli podľa ich predstáv a podobne. Tak ako to od nich vyžadovali ich rodičia. Zamyslime sa, koľko toho vyžadujeme od svojich detí. Tento otočený tok energie ( keď deti dávajú svojim rodičom ) sa začal prejavovať, myslím, v stredoveku, ale bol prítomný aj skôr - možno už od pádu Atlantídy. Pritom by to malo byť tak, že rodičia sú tu pre deti, aby tie deti mali dostatok energie zase pre svoje deti. Tento otočený tok môže spôsobiť, že muž a žena nemajú dostatok energie na to, aby prebrali celú zodpovednosť za svoje konanie ako rodičia. Príprava na dieťa, prenatálne obdobie a pôrod môže potom prebiehať „bez dostatočného množstva energie“. Potom sa prirodzene rodičom nemusí dariť byť tu pre svoje deti, keď žena ostáva bez pomoci v materstve a muž bez opory v živote. Aj pre tento nedostatok energie mladí ľudia v tomto období odkladajú alebo úplne odmietajú založenie rodiny, keďže tento nedostatok prirodzene cítia a podvedome vedia o jeho dosahu. Riešením je vysporiadanie vzťahu s rodičmi, čo často nie je jednoduché.

V dalšom pohľade z hľadiska bližšej minulosti, by sme mohli hovoriť o „rozhodovaní a realizovaní“ vo vzťahu medzi mužom a ženou, ktorý istým spôsobm ukazuje aj na prítomnosť muža pri pôrode. Toto ( rozhodovanie a realizácia ) bolo podľa mňa posunuté do nesprávnej roviny počas mnohých vojen v minulosti. Keď muži museli ísť do vojny, ženy museli ostať doma. Muži museli sami rozhodovať o mieste, čase boja, a aj ten boj zároveň realizovať. Ženy museli doma rozhodovať o tom, čo zasejú a aj zrealizovať zasatie, zber, vymlátenie a zúžitkovanie. Ženy a muži rozhodovali oddelene, čo sa teraz často prejavuje vo vzťahoch medzi mužom a ženou. Ak sa aj muž rozhodne byť pri pôrode, väcšinou nie je nápomocný pri určitých rozhodnutiach ( napríklad či dať lekárom doporučovaný liek a podobne ) a často realizuje len pozorovanie, čo neprispieva k plynulému priebehu pôrodu.

Pohľad na rozvoj alopatickej medicíny v minulom storočí nám dáva ďalšie odpovede o možnom probléme s prevzatím zodpovednosti za svoje konanie, za svoje zdravie a za zdravie svojich detí. Zvykli sme si, že medicína je „všemožná“ a ešte k tomu „zadarmo“, alebo nás o tom presviedčali. Smerovanie medicíny, myslím, principiálne prispelo k postoju ľudí, že o svoje zdravie sa nemusia starať. Asi pred tromi rokmi som si nechtiac vypočul jeden názor pacienta v nemocnici.. Sťažoval sa svojmu známemu, ako jeho lekár mohol dopustiť, že on má teraz problémy s kĺbami a možno bude musieť ísť aj na operáciu. To je vrchol, dodal..

Podstatný je aj pohľad zrýchleného behu vecí v našom živote. Ženieme sa za kariérou, bohatstvom a podobne. Jeden môj známy, ktorý praxoval v nemocnici v USA, hovoril o tamojšom prístupe pacientov. Keď príde niekto za lekárom, povie mu „fix me“. Voľne a jemne preložené „dajte ma dokopy“. Takže lekári sú skôr ako inštalatéri, niečo vymenia, niečo potlačia, niekam pobúchajú a podobne.

Tieto posledné dva pohľady zhrniem do pravidla: Ak si myslíme, že chrípka je len rozmnoženie vírusu v našom organizme, vyhľadáme pomoc u niekoho, kto len potlačí vírus. Ak ale vieme, že nám choroba chce niečo povedať alebo ukázať, pravdepodebne vyhľadáme pomoc u niekoho, s kým budeme hľadať ozajstné príčiny našich problémov alebo prejavov danej choroby.

Podobný pohľad vidieť aj pri pôrodoch. Aj keď samozrejme v súvislosti s pôrodom nemôžeme hovoriť o chorobe alebo probléme, podstata je taká istá. Ak si myslíme, že dieťa nič nevníma alebo náš a lekárov prístup ho neovplyvňuje, pôrod prebehne asi „tak ako príde“. Ak vieme, že dieťa všetko vníma a všetko preciťuje, asi si dáme určitú námahu, aby sme zabezpečili čo možno najlepší priebeh pôrodu. Preto sa možno čoraz viac hovorí o pôrodoch s pôrodnou asistentkou v pôrodných domoch, ktoré sa snažia prinášať prirodzené pôrody, na rozdiel od pôrodov v nemocniciach."

Spomínal si, že: Ak je muž pri pôrode a je pripravený na túto úlohu - potom výchova dieťaťa prebieha trochu inak - u muža sa potom menej prejavujú vzorce správania, ktoré si prináša z detstva - hlavne ak tam prežíval nepríjemné zážitky. Takže otázka:
Môžeš byt konkrétnejší k tým vzorcom správania - ako sa môžu zmeniť, čo môže muž zbadať?

"Úlohou muža pri pôrode je hlavne ochrana. Rozhoduje o tom, kde bude žena rodiť a kde bude táto ochrana realizovaná. Mal by vyberať pôrodnicu a dať žene možnosť si vybrať pôrodníka. Pri pôrode načúva žene a jej potrebám, po dohode s lekárom, v súlade s potrebami ženy rozhoduje, aké postupy a možno aj medikamenty sa zvolia tak, aby sa žena mohla naozaj sústrediť len na realizáciu pôrodu. Je článkom a ochrancom medzi ženou a vonkajším prostredím. Mal by vedieť oveľa viac o tom, čo sa bude pri pôrode diať.

Vzorec správania je taký suhrn jednaní človeka, ktorými sa pokúša nastoliť rovnovážny stav. Ich realizácia je možná cez uvedomenie alebo cez utrpenie. Otec je smutný, čo má za následok alkoholizmus, čo má ďalej za následok krik na svoje deti. Potom tieto deti môžu za istých okolností „prevziať“ neskôr tento vzorec správania ich otca a realizovať ho pri svojich deťoch.
Pri vzorcoch správania je dôležitý ich vznik alebo prebratie a následné použitie. Ak nie je dostatočne zakotvený vzťah muža a ženy pri najťažšej úlohe ženy v jej živote a neprebehne zakotvenie aj s dieťaťom, môžu sa prejavovat vzorce správania takého nezakotvenia po našich rodičoch. Potom vstupujeme do tej istej rieky a „predávame“ štafetu možných nepríjemných zážitkov z detstva. Ako keď hovoríme, že nikdy sa nebudeme správať tak, ako sa správali naši rodičia a potom ich presne kopírujeme. Život nám prináša zlomové situácie, v ktorých je potrebné sa rohodnúť. Naše rohodnutia prispievajú k prejavom a použitiu vzorcov správania z minulosti.

Ak muž a žena sú pripravení a zároveň si správne rozdelia rozhodovanie a realizáciu, nielenže pôrod prebieha prirodzene, ale aj ich vzťah pri zrode nového života dostáva správne vzorce správania, o ktoré sa neskôr pri vznikajúcich problémoch môžu oprieť. Už nie je potrebné náhrádzať “deravé” miesta vzorcami správania z detstva, ako sa to často deje.

Muž môže pri pôrode zbadať silu svojej ženy a možnosti, ktoré sa v nej skrývajú. Môže videť silu svojho dieťaťa a reálne pomáhať pri realizácií jeho príchodu na svet. Je to ako podieľať sa na výbere, návrhu a aj realizácii niečo krásneho. Viac si to vážime, ochraňujeme, staráme sa možno trochu inak, ako len keď niečo dostaneme na „striebornom podnose“.

Ešte jeden pohľad na prítomnosť muža pri pôrode. Existuje čas medzi prvou a druhou pôrodnou dobou, kedy nastáva obrovský energetický pulz. Žena sa začína „otvárať“, a to nielen fyzicky ale aj energeticky: Je veľmi „zranitelná“. Tu niektoré domorodé kmene spievajú ochranné spevy. Ak na to muž nie je pripravený, tých niekolko sekúnd môže spôsobiť aj stratu vedomia pri pôrode. To „slávne“ omdlievanie „slabých“ mužov."

Aký je podľa teba rozdiel, ak je muž pri pôrode v nemocnici alebo je účastníkom prirodzeného pôrodu?

"Prirodzený pôrod je vedený takým spôsobom a postupom, ktorý znamená čo možno najmenšie množstvo traumatických zážitkov pre matku a dieťa. Takže nie je dôležité, kde je prevádzaný, ale ako?

Ak je muž perfektne pripravený na pôrod, tak myslím, je veľká pravdepodobnosť, že bude účastníkom prirodzeného pôrodu. Samozrejme každý pôrod prináša traumy, ktoré muž vidí a musí sa s nimi vyrovnať. Na to je možné sa tiež pripraviť. Tažko môžeme podstúpiť výstup na Everest, aj keď ako pomocníci, bez prípravy.

Ak je muž nepripravený a pôrod je vedený neprirodzeným spôsobom, môže to na ňom zanechať silnú emočnú traumu, ktorá má často za následok problémy : Impotencia, ďalšie problémy v sexuálnej oblasti, rôzne hnevy na manželku alebo všeobecne ženy, depresie a iné...

Nerád by som skončil takto pesimisticky. Takže želám všetkým mužom, aby precítili tú životnú silu pri narodení ich detí, ženám, aby vytvorili krásne spojenie so svojimi ratolesťami a deťom, aby mali úžasných rodičov, ktorých budú učiť žit."

A ja by som rada dodala, že sa už chvalabohu na trhu objavuje literatúra - aj na našom - ktorá mamkám i ockom veľa múdreho povie.

Za rozhovor ďakuje Ľudka Paňáková - www.putnici.sk

Boli sme tu už niekedy a čo nám z toho vyplýva?

2006-06-16T22:14:00.000+02:00

( rozhovor pre www.putnici.sk )
Reinkarnácia má mnoho zástancov. Na jej podporu sa uvádzajú citáty z Biblie, ale pre jej existenciu hovoria aj skúsenosti ľudí zaoberajúcich sa regresnou terapiou. V našom dnešnom rozhovore sme vyspovedali, pútníkom, už známeho pána Patrika Balinta.

Podľa vašich poznatkov, respektíve práce terapeuta, ako by ste definovali reinkarnáciu?

“Reinkarnáciu by sme mohli definovať, ako opätovné vteľovanie sa duše do hmotného prostredia, aby sa učila, zdokonaľovala sa a realizovala rozhodnutia, ktoré na začiatku pri vstupe do tohoto procesu urobila.”

Dosť veľkým problémom je špecifikovať, čo sa vlastne z nás znovuzrodí. Rôzne náboženské a filozofické systémy totiž ponúkajú i rôzne možnosti. Niektoré hovoria o vtelení sa do zvieracích tiel, iné zasa o posmrtnom splynutí s celkom....

“Ťažko obsiahnuť celú vašu otázku v jednoduchej odpovedi. Uvediem najprv príklad:
V praxi regresnej terapie pracujem totiž aj so zvieratami. Napadá mi prípad kôňa, ktorý nemohol byť prvý v rade. Ak ho tam jazdec tlačil, stalo sa že ho zhodil a utiekol preč. V terapii sme prišli na to, že bol niekoľkokrát koňom kráľov jedného vojvodu. Na bojisku išiel ako prvý a tiež ako prvý, myslím, takto trikrát umrel. Teraz sa mu to stále pripomínalo, takže už znova “nechcel” umrieť. Bránil sa. Prešli sme to, pochopil to. Zaujímavý bol prejav toho koňa po terapii. Už nikoho nezhadzoval. A bez problémov môže byť prvý v rade.

Keď sa pozriete na niektoré domáce psy, ich správanie, postoje a premýšlanie… Už len čakáme čo nám povedia, keď sa na nás pozerajú. Niektorí z nich sa svojím životom, podľa mňa, pripravujú na ďalšie vtelenie do ľudského tela.

Každá duša sa učí a spoznáva hmotu. Myslím, že reinkarnačný proces prebieha od menej organizovanej hmoty po vysoko organizovanú, pričom najvyššie je ľudské telo. Vyššie sú už len delfíny a veľryby. Ich organizáciu hmoty cítim ja osobne práve takto. Možno je to aj preto, lebo sú to bytosti, ktoré boli pri zrode Zeme a my ostatní, sme len jej hosťami. Prax regresnej terapie ukazuje, že duša sa chce dozvedieť čo možno najviac informácií na svojej ceste bytím a precítiť si čo možno najviac skúseností práve z pohľadu, čo si predsavzala na začiatku tejto cesty. Toto jej v mnohom umožňuje aj model zvaný reinkarnácia.”

Podľa môjho názoru je reinkarnácia práve o učení sa, o čom ešte je? Ako sa môžeme otestovať či sme sa už dosť naučili?

“Do školy chodíme aj preto, aby sme sa niečo naučili, ale nie len preto. Učíme sa aj preto, aby sme vedomosti mohli niekde zúžitkovať. Na základnej škole si to veľmi neuvedomujeme, no vysokú si už vyberáme väčšinou veľmi cielene. Nakoniec sa ale dozvedáme, že nebolo “podstatné” učenie sa, ale stretnutia. Paradoxne by to bez učenia ale nešlo.

K testu, či sme sa už naučili dosť. Áno, keď chápeme, prečo prichádzajú stretnutia, ktoré prichádzajú a zároveň ich aj prijímame. Ak sme sa naučili dosť, môžeme pristúpiť naplno k “zúžitkovaniu”. Po “zužitkovaní” tú celú ilúziu pochopíme a už nič “nechceme”. Potom príde nejaký impulz - a celý veľký reinkarnačný proces sa môže začať odznova. …

Reinkarnácia je aj o kolobehu, z ktorého sa snažíme vystúpiť. Keďže sa z neho ale vystúpiť nedá, je to zaujímavý model pre mnoho duší. Model, kde hrá rolu tento paradox, nám ponúka riešenie základných problémov duality. Nakoniec môžeme prísť napríklad na to, že keď sa modele rozhodneme ostať navždy - vystúpime.”

Väčšina ľudí sa domnieva, že prinajmenšom slúžili na dvore kráľa, len akosi zabúdame na tie tisícky „bežných“ životov. Ale predsa sa len opýtam, stretli ste sa v rámci sedení s nejakou významnou historickou osobnosťou?

Stretol. Aj keď z terapeutického hľadiska to nie je také významné. V terapii je dôležité prejsť, pochopiť a prijať traumy z minulosti, ktoré nás ovplyvňujú teraz v prítomnosti, aby sme už ďalej nemuseli “ostávať” v minulosti a mohli sa venovať práve prítomnému prežívaniu. Väčšinou sú to samozrejme “bežné” životy, ktoré nás takto ovplyvňujú.

Stretnutie s dušou, ktorá bola historickou osobnosťou, má ale svoje čaro. Faraóni, Králi, Apoštoli.. Sú to väčšinou ľudia, ktorí majú skoro až dokonale zvládnuté niektoré okruhy nášho bytia - komunikáciu, rozhodnosť a podobne. Boli vystavení mnohým pohľadom a hodnoteniu.., čo im dáva istú silu a nadhľad. Samozrejme zovšeobecniť sa to úplne nedá.

Terapeuti nachádzajú niekedy ale viacero Kleopatier, kráľov a podobne, čo býva častým argumentom “proti” reinkarnácii. Vysvetlení je viac. Predstavme si, že príde na terapiu o 100 rokov stúpenec Vladimíra Mečiara. Je veľká pravdepodobnosť, že bude v terapii popisovať svoj život, ako ho prežíval, ale môže tvrdiť, že je práve Vladimír Mečiar. Tak, ako sa s ním stotožňuje teraz, môže sa s ním stotožniť aj v “budúcnosti” na terapii. Ak to nebudeme podrobne skúmať, nebude jednoduché odlíšiť, či to tak je alebo nie. Ja sa v terapii osobne nezaoberám podrobným skúmaním, či klient naozaj je tým, čo práve tvrdí. Najdôležitejšie je sprostredkovanie pomoci. Ak identita, ktorú popisuje, nie je priamou alebo nepriamou príčinou problému, veľmi sa tomu nevenujem.

Druhý výklad poskytuje oblasť privtelených duší. Predstavme si, že o 100 rokov sa duša, ktorá bola privtelená pri niekom slávnom, “ocitne” v tele a následne na regresnom sedení. Život, ktorý prežila pred 100 rokmi bude pravdepodobne popisovať z pohľadu jeho vlastníka - čiže tej slávnej osobnosti. Nemusí si uvedomovať, že vtedy bola len privtelená. Z hľadiska terapie a pomoci jej vtedajšie privtelenie tiež nie je významné.”

Veľmi často som sa v literatúre stretla s odchylkou - po akom čase prichádzame znovu na svet, ale aj s množstvom životov.

Budem hovoriť z praxe: V rozhovore o prenatálnom období som písal, že som mal klienta, ktorý “prišiel” na tento svet a ešte s pohľadu minulého života neumrel.Citujem z článku : -

Na druhej strane som mal aj klieta, ktorý začal vnímať a vtelenie prebehlo až tesne pred pôrodom. Tam ale “dohľad” nad bunkami a neskôr telom zabezpečoval anjel strážny spolu s ďalšími anjelmi, ktorý potom odovzdali telo jeho “vlastníkovi”. Niekedy môže nastať aj takýto prípad, hlavne ak človek potrebuje prežiť niečo v predošlom živote a zároveň sa to časovo kryje s jeho existenciou v ďalšom tele.

Mal som aj klienta, ktorý na terajšie vtelenie čakal 1200 rokov. Potreboval presne podmienky, ktoré mu mohli byť poskytnuté až teraz. Tieto prípady sú ale ojedinelé. Za “normálnych” okolností to bývajú roky alebo desaťročia.

Z vyššie uvedeného by mohlo vyplývať, že žiadny všeobecný vzorec inkarnácií duší nemáme. Je naozaj len na tej danej duši, čo si vyberie a ako sa bude ďalej inkarnovať, v akom čase a v akých intervaloch. Môžeme ale povedať, že čím viacej skúseností má duša, tým je väčšia pravdepodobnosť, že si bude táto vyberať svoju ďalšiu inkarnáciu “precíznejšie” a možno aj dlhšie.

Z hľadiska jednotlivej duše však existujú smery, ktoré nám môžu niečo odhaliť. Napríklad astrologický výklad dátumu narodenia a úmrtia nám môžu poskytnúť obraz o čase a mieste ďalšej inkarnácie danej duše. Počet životov duše inkarnovanej v ľudskom tele je priam nespočítateľný. Je to mnoho miliónov životov.”

Pamätáme si všetky životy, alebo len tie, ktoré nás zásadne ovplyvnili. /Túto otázku by som aj rozviedla. Dá sa hovoriť o udalostiach, ktoré nás ovplyvnili? Alebo sa len musíme učiť byť láskavejší v najrozličnejších rovinách a situáciach./

“Ovplyvňuje nás všetko, čo sme kedy prežili. Každá aj najmenšia udalosť. Sme súhrnom týchto skúseností, udalostí a informácií a toho, čo sme dostali pri našom vzniku. Vedome si ale pamätáme len veľmi malý zlomok zo všetkých informácií. Všetky sú ale naše a na vedomé alebo podvedomé “vyžiadanie” prístupné. Ako keď práve nerozmýšlame nad tým, že nás pred 10 rokmi zrazilo auto, ale keď ideme na cestu tak sa bojíme. Prípadne ak na terapii pochopíme, že sa to stalo pred 10 rokmi a teraz sa to nedeje, alebo pochopíme a prijmeme, že neustále riešime dôveru v seba samého, a potom sa už nebojíme vsúpiť na cestu.

Nepochybne sú udalosti, ktoré zásadne ovplyvnili skupiny, národy, prípadne celé ľudstvo. Stredovek výrazne zasiahol životy nás všetkých. Väčšina teraz inkarnovaných žila v stredoveku a.pre mnohých to bol veľmi ťažký život. Jeden z modelov, ktorý nás myslím ovplyvňuje až doteraz je, že deti “museli” pomáhať svojim rodičom v ťažkých časoch. Koľko rodičov aj teraz vyžaduje od svojich detí, aby niečo robili len a len podľa ich predstáv? . Zamyslime sa, koľko, a čo vyžadujeme od svojich detí. Niekedy tomu hovoríme výchova. Tento otočený tok energie ( keď ju deti dávajú svojim rodičom ) sa začal prejavovať práve v stredoveku, ale bol, myslím, prítomný aj skôr - možno už od pádu Atlantídy. Pritom by to ale malo byť tak, že rodičia sú tu pre svoje deti, aby tieto mali dostatok energie a zase ju vedeli dávať svojim deťom. A až vnúčatá vrátia starým rodičom to, čo do svojich detí “vložili” ich rodičia. V ideálnom prípade môžu rodičia niečo vyžadovať od svojich detí až vtedy, keď tieto deti dostanú energiu od svojich vnúčat. Uvedomujeme si koľko problémov spôsobuje tento otočený tok energie v rodinách?

Iný model - Pavúky a hady boli častým mučiacim a zastrašovacím nástrojom rôznych dôb v mimulosti - Koľko ľudí má strach práve z týchto zvierat? Strach z myší - Viete koľko ľudí zomrelo počas moru a cholery tak, že ich zjedli potkany, lebo boli natoľko vyčerpaní, že sa nemohli brániť? Takýchto modelov vidíme v praxi regresnej terapie veľa. Všetky tieto modely nás počas reinkarnácií učia byť nielen láskavejší v najrozličnejších rovinách a situáciách, ale aj ceste k odpusteniu. “

Vraj naše nadania, talent, láska k nejakému historickému slohu, istej hudbe nás orientuje čím sme vlastne boli a v ktorom storočí naposledy na zemi

“Duša sa často pohybuje istý čas v rovnakom prostredí, kde sa cíti sama dobre, alebo kde sa môže niečo naučiť. O nadaní a talente môžeme hovoriť vtedy, keď duša prežila nielen jeden, ale niekedy množstvo životov v danom okruhu. Ak nejakú činnosť robíme napríklad už piaty život, asi nám to už pôjde veľmi dobre. Už si to len pripomenieme a všetko ide v podstate automaticky.”

Niektorí ľudia tvrdia, že reinkarnácia nie je možná pretože pribúda počet obyvateľov, ako si vysvteľujete tento fakt vy?

“Tento argumet je často používaný “odporcami” reinkarnácie. Mohol by platiť jedine vtedy, keby počet duší sa rovnal počtu tiel na Zemi. A Zem bola jediná planéta vo Vesmíre kde je možné sa vteľovať. Ale tomu tak nie je. Predstavme si napríklad, že existuje ešte jedna planéta podobná Zemi. Potom na Zemi v roku 1900 bolo 3 miliardy ľudí a na tej planéte 10 miliárd. V roku 2000 na Zemi 6 miliárd a na tej planéte 7 miliárd.

Ďalší príklad : Je mnoho zblúdilých duší, ktoré nemajú svoje telo ( Koľko myslíte je napríklad cielene nahromadených takých duší pri vchode do Sfingy, kde strážia jej tajomstvá ? ). Ak tieto zblúdilé duše vyriešia svoj problém, prípadne program, môžu sa vydať na cestu ďalšej inkarnácie do hmoty.

Je omnoho viac duší, ako je vôbec možných tiel na Zemi. A dovolím si tvrdiť, že je oveľa viac duší, ktoré čakajú na inkarnáciu, ako by mohla Zem prijať. Potom argumentácia o pribúdaní počtu obyvateľov na Zemi stráca zmysel. Samozrejme nestráca zmysel polemika o tom, či sme sami vo Vesmíre alebo či existuje aj nejaký duchovný svet alebo sme iba hmotou ktorá má isté vlastnosti.”

Vrámci vašej terapie sa zameriavate na akú pomoc? Klient si negatívny zážitok musí znovu prežiť, niečo pochopiť?

“V terapii používam viacero prístupov a techník regresnej terapie. S klientom si rozoberieme daný problém a použijeme najvhodnejšiu techniku pre pochopenie a prijatie daného problému. Tie najpoužívanejšie sú :

Takzvaná základná regresná technika rieši psychosomatické problémy nášho života. - Hľadáme príčiny problémov v traumách v minulosti, ktoré nás teraz ovplyvňujú v prítomnosti. Dochádza k “znovuprežívaniu” týchto tráum, pochopeniu a prijímaniu toho, čo sa nám deje teraz v prítomnosti a prečo sa to deje.

Prenatálna technika rieši problémy, ktoré nás ovplyvňujú z obdobia počatia až pôrodu.

Prechádzame traumy, ktoré sme vtedy prežívali, dostávame obraz o nás, našich rodičoch z iného pohľadu. Potom môžeme tieto udalosti pochopiť a prijať rodičov takých, akí naozaj sú. Dochádza k riešeniu mnohých problémov, hlavne v našich postojoch a vzťahoch. Pri problémoch z pôrodu často aj k riešeniu telesných problémov.

Vzťahová technika rieši priamo problémy vo vzťahoch najčastejšie s nejakou osobou alebo osobami, prípadne rieši problémy vo vzťahoch s nejakou vecou, udalosťou alebo javom.

Dostávame sa k úplnému začiatku daného vzťahu, kde sa nám často odkrýva príčina momentálnych riešení problémov tohoto vzťahu cez utrpenie.

Všetky tieto techniky využívajú asociatívne vybavovanie si z pamäte, takže sedenie prebieha pri vedomí.

Pýtala sa: Katarína Bednářová - www.putnici.sk

Stali ste sa nechceným hostiteľom podnájomníkov z “druhého” sveta?

2006-06-16T21:57:00.000+02:00

( rozhovor pre www.putnici.sk )
Ako by asi reagoval človek pred dvesto rokmi, keby mu niekto povedal, že v jeho tele, na povrchu pokožky a všade okolo žije tisícky miniatúrnych organizmov, ktoré môžu byť príčinou často aj smrteľných ochorení? Ako prijmeme informáciu, že v súčasnosti v aure viac ako polovice ľudí trpiacimi psychickými alebo psychosomatickými chorobami, či u postihnutých rôznymi závislosťami, sú „podnájomníci“ - duše zomretých?

Na túto tému sme sa porozprávali s pánom Patrikom Balintom z Martina, zaoberajúcim sa regresnou terapiou.

Kde a za akých okolností k nám tieto duše prichádzajú? Mám na mysli konkrétne miesta. Čítala som od americkej autorky, že je ich veľa na cintorínoch a v nemocniciach, v inej literatúre zase, že napríklad v pohostinstvách....

“Duše, ktoré už nemajú svoje telo a z určitých dôvodov nemôžu odísť - ostavajú tu medzi nami, často ostávajú na miestach, kde zomreli, prípadne na miestach, ktoré im ponúkajú určité riešenie pre ich problémy.

Do nemocníc chodí veľa ľudí s problémami. Cez tieto problémy sa môžu zblúdilé duše, ktoré často zomreli práve v tejto nemocnici, “pridať” k takémuto návštevníkovi nemocnice. Väčšinou si takáto duša nájde človeka, ktorý rieši podobný problém, ako ona. Hľadá, aj keď nie často vedome, riešenie pre stav, v ktorom sa nachádza. Je veľká pravdepodobnosť, že ak svoj problém človek vyrieši, pomôže aj takejto duši s jej problémom. Potom bude môcť prípadne táto duša aj odísť a nájsť svoj pokoj.

Na cintorínoch sa nachádza veľa duší aj preto, lebo sa tam nachádzajú ich telá a prebehla tam posledná rozlúčka. Niektoré duše si vôbec neuvedomujú, že umreli a svoj stav považujú za normálny. Blúdia okolo svojho už rozkladajúceho sa tela. Môžeme si všimnúť, keď zoberieme na cintorín alebo do nemocnice dieťa, necíti sa tam dobre. Deti sú otvorené a niekedy aj vidia alebo cítia tieto duše.

Všade kde sa podáva alkohol prípadne iné drogy je mnoho zblúdilých duší, ktoré tam čakajú na svoje “obete”. Dôvodov je viac. Alkohol a drogy spôsobujú “otvorenie” jedinca, ba dokonca niekedy samotný vychádza spontánne aj zo svojho tela, ktoré je v tú chvíľu “nechránené”. K nechránenému človeku sa jednoduchšie privtelia duše, ktoré sa práve nachádzajú v takomto prostredí. Sú to hlavne zblúdilé duše alkoholikov a drogovo závislých, ktorých ich problémy priviedli k terajšiemu stavu.

Ďalším z miest, kde sa združuje väčšie množstvo duší na malej rozlohe sú diskotéky. A to hlavne tam, kde sa spolu s hudbou podáva alkohol prípadne iné drogy. “

Za akých okolností - tu mám na mysli, či ide o oslabenú imunitu, alebo nevhodný spôsob života - viažeme tieto duše spomienkami?

“Zblúdilá duša sa k nám môže privteliť len cez naše problémy. Takže oslabená imunita, nevhodný spôsob života, alebo myšlienky, ktoré vychádzajú z našich problémov, môžu mať za následok privtelenie nejakej duše. Ale patria sem mnohé ďalšie, hlavne neriešené problémy, ktoré sú základom a ako keby majákom pre duše, ktoré blúdia a hľadajú riešenie svojich problémov. Môžeme hovoriť až o paradoxe takéhoto hľadania pokoja na svojej ceste bytia. Podobné paradoxy však môžeme vidieť v mnohých oblastiach nášho života, kde riešenie problémov je realizované cez utrpenie.”

Sú to duše, alebo ako by sme charakterizovali tieto astrálne útvary? Prečo tu ostali? Ich cieľom je škodiť, alebo sa domnievajú, že nám pomôžu?

“Sú to najčastejšie duše, ktoré na Zemi prežívali životy a teraz z rôznych príčin ostávajú ďalej medzi nami, no už v nehmotnej podobe. V menšej miere sa tiež môžu prejavovať takzvané umelo vytvorené duše, o ktorých tu teraz nebudem písať.

Príčin prečo tu ostávajú je mnoho. Asi toľko koľko poznáme problémov. Nedoriešené vzťahy, problémy s rozhodovaním, emócie a strachy atď. Zblúdilé a privtelené duše si často ani neuvedomujú, že umreli.

Niekedy sa takéto duše naozaj domievajú že nám pomáhajú, ale to je často práve cez ich problémy - pocity viny, strachy a podobne. Na základe týchto problémov sa k nám môžu privteliť a prenášať problémy, ktoré prežívajú, alebo tým znásobovať tie naše. Inak v tomto stave majú veľmi málo možností, ako nám pomôcť a neuvedomujú si, že najväčšou pomocou by bolo, keby boli oni v poriadku a našli svoj pokoj.

Niektoré prichádzajú škodiť, ale pri podrobnejšom pohľade vidíme, že ide hlavne o prosbu o pomoc.”

Sú to najčastejšie naši príbuzní?

“Príbuzní často po smrti ostávajú pri nás. Hlavne ak odišli náhle a nemali možnosť sa rozlúčiť, alebo majú pocit, že nás potrebujú ešte chrániť a pomáhať nám. Niekedy ostávajú aj preto, lebo nedoriešili nejaký rodinný problém. V tejto “forme” však nemajú veľa možností ako pomáhať a často si neuvedomujú, že skôr ubližujú a škodia.

Uvediem častý príklad z praxe. Rodič odchádza náhle z tohoto sveta - dostáva infarkt. Deti a rodina smútia - nemohli sa rozlúčiť a rodič môže tiež cítiť zodpovednosť a tlak na ochranu a podobne. Ak tieto problémy presiahnu istú hranicu, nemusí chcieť odísť. Po čase sa na niektorom z detí alebo v rodine prejavuje problém so srdiečkom. Presne to, čo bolo problémom pri odchode rodiča. Prejavuje sa to hlavne preto, lebo problémy takejto duše sa “prenášajú” a pôsobia tam, kde je privtelená. Akoby sa telo prispôsobovalo do istej miery aj privtelenej duši. Privtelená duša sa snaží telo “pretvoriť” na svoj obraz, už len tým, že je pri niekom.

Ak príde k rozlúčeniu a vyriešeniu ďalších problémov, môže rodič v pokoji odísť a prípadne sa znova rozhodnúť pre narodenie do tejto rodiny. Takýchto potvrdených ( samozrejme nepriamo ) návratov už mám vo svojej praxi niekoľko. “

Zaujímalo by ma ako vlastne zistíme, že je niekto s nami. Cítime úbytok energie, nevhodne sa začneme správať .... ?

“Samodiagnostikovanie nie je jednoduché. Ale dalo by sa zjednodušene povedať, že často to je zmenené správanie, ktoré nemá jasný základ, alebo náhly úbytok energie, alebo náhle zhoršenie zdravotného prípadne emočného stavu bez zjavnej viditeľnej príčiny a podobne. Pôsobenie môže byť ale aj pozvolné a dlhodobé, kde prejavy z lekárskeho hľadiska nemusia byť viditeľné. A predsa človek subjektívne pociťuje problémy a nepríjemné pocity. Niekedy aj niekoľko mesiacov a rokov. Nakoniec sa samozrejme aj tieto prejavia na samotnom tele. Potom ale hľadanie riešenia a uzdravenia nebýva jednoduché, ako by tomu mohlo byť pri prvých príznakoch problémov. “

V literatúre sa uvádza že duše sa privtelia na auru. Akým spôsobom?

“V aure môžeme vidieť hlavne prejavy privtelenia. Samotné privtelenie spočíva v “napojení”. Podobne ako sa pri počatí “napája” na telo duša a pomáha pri jeho tvorení. Rozdiel je len v tom, že toto napojenie nevytvára “vlastník” tela, ale len duša, ktorá sa chce nejako “priživiť”. Buď na vitálnej a životnej energii, alebo na problémoch, ktoré “vlastník” tela rieši. Preto aj toto “napojenie” nemôže byť nikdy na 100%, tak ako je tomu u “vlastníka” tela.

Čím viacej problémov máme otvorených, tým väčšie množstvo duší s väčším množstvom percent môže vytvárať toto napojenie. Ak to presiahne istú hranicu a “vlastník” tela to už nemá pod kontrolou, môžeme v lekárskej terminológii hovoriť o schizofrénii.”

Čo všetko spôsobujú?

“Privtelené duše môžu pôsobiť len cez naše problémy. Takže najčastejším prejavom privtelenej duše je znásobenie nášho problému, ktorý riešime. Samozrejme ak privtelená duša pôsobí, môžu sa na nás prejavovať aj iné problémy, ktoré privtelená duša prežíva. Všetko závisí od toho čo práve táto privtelená duša rieši. Platí tu pravidlo - ak nemáme problém, nemôže nám nič spôsobiť. Inak môže spôsobiť len znásobenie alebo prejavenie nášich problémov, ktoré buď riešime, riešili sme, alebo máme riešiť.”

Ako viete pomôcť? Môžete aspoň v krátkosti uviesť náčrt psychoterapeutického postupu?

“Pomoc spočíva v nájdení riešenia pre klienta a privtelenú dušu slovom. Rozprávam sa (väčšinou cez klienta, u ktorého sa táto duša prejavuje) s touto privtelenou dušou, pričom cieľom je zistiť, prečo ku klientovi prišla, čo má s klientom spoločné, prečo nemôže odísť bez toho, aby ubližovala. Niekedy samozrejme využívam aj iné médium, ak je to potrebné.
Vlastný terapeutický postup je približne rovnaký, aký používam pri regresnej terapii s klientom, ktorý sa nachádza v tele. Hľadáme príčiny problémov takejto duše. Tieto problémy majú väčšinou svoje korene v traume alebo traumách v minulosti, ktoré sa takto teraz prejavujú v prítomnosti. Najčastejšie sú to tie, ktoré duša prežívala v predošlom živote, prípradne pri svojej smrti. Ak nájdeme danú príčinu a príde pochopenie problému z minulosti, už nie je potrebné, aby tu duša ostávala a môže odísť. Nakoniec je tento odchod tiež sprevádzaný vzájomným odpustením všetkých zainteresovaných v danom probléme, keďže vyriešením problému už tomu nič nebráni.

Potom je ešte žiadúce hľadať príčiny problémov klienta, ktoré mali za následok príchod takejto duše, aby sme “zamedzili” opätovnému príchodu inej privtelenej duše s podobnými problémami.”

Ak mi takúto nepochybne nešťastnú dušu odstránite, kam pôjde?

“Namiesto odstránite, ak dovolíte, by som hovoril o pomoci takejto, ako píšete “nešťastnej duši”. Prichádza vyriešenie problému, ktorého dôsledkom bolo “zblúdenie” duše a môže ísť do svetla, kde aj prirodzene odchádza. Tam sa pripravuje na novú inkarnáciu alebo inú cestu, ktorú si vyberá.”

Akú radu nám dáte, aby sa už zblúdilé dušičky k nám neprivtelil?

“Zblúdilé duše sa môžu privtelovať len na základe našich osobných problémov. Ak riešime všetky problémy, ktoré prichádzajú, nedávame možnosť takýmto dušiam, aby nás ovplyvňovali. Pre takéto privtelenie nahrávajú hlavne útekové riešenia, odkladanie riešenia problémov, nedostatok informácií, ktoré môže znamenať strach a podobne.

Moja rada znie : Ak pociťujete nejaký problém, pokúste sa ho riešiť. Ak nevidíte riešenie, porozprávajte sa s priateľmi. Ak ani tak neprichádza riešenie, vyhľadajte odbornú pomoc.
Ak takto hľadáte a urobíte pre to maximum, určite Vám príde “do cesty” niekto, kto pomôže. -Vyriešite daný problém cez uvedomenie a nedáte možnosť privteleniu zblúdilej duši, ktorá by mohla skôr prispievať k riešeniu Vášho problému cez utrpenie.

Zhovárala sa: Katarína Bednářová - www.putnici.sk

Nenarodil som sa, ale som tu.

2006-06-16T21:51:00.000+02:00

( rozhovor pre www.putnici.sk )
Vyberá si budúci človiečik svojich rodičov?

„Prax regresnej terapie ukazuje že áno. Človek prichádza na Zem, aby sa tu niečo naučil, stretol určitých ľudí, niečo tu zanechal. Vo Svetle si vyberá svojich rodičov, telo, okolnosti a možno aj celý život, ktorý na Zemi prežije. Často sa dohaduje so svojimi priateľmi na tom, či a kedy sa na Zemi stretnú, alebo čo budú spoločne prežívať. Prax tiež ukazuje, že duša človeka odchádza zo Svetla, pričom sa ešte pred počatím nachádza a „poletuje“ niekoľko dní, alebo aj týždňov, pri svojich budúcich rodičoch. Obzerá si svoje okolie, rodičov, pripravuje sa na vstup do svojho tela a niekedy aj svojou vôľou prispieva na výber dňa a hodiny svojho počatia. Až nakoniec prichádza ten deň, keď sa dve bunky spájajú a duša sa vteľuje do lona svojej matky.

Cestu duše a pohľad výberu našich rodičov by sme mohli prirovnať k nášmu životu, ktorý prežívame. Príde čas a my si máme vybrať základnú alebo strednú školu. Naše rozhodovanie sa vtedy upriamuje väčšinou na niekoľko základných atribútov - či tam idú naši priatelia, či sa nám tam bude páčiť a podobne. Prípadne nám pomôžu rodičia a niekedy aj za nás vyberú. Potom si vyberáme vysokú školu a naše povolanie. Tam už dávame väčší dôraz na to, čo by sme chceli robiť a čo nás zaujíma. Nabrali sme skúseností z predošlých rozhodnutí a tie aj pri výbere zužitkujeme. Tieto rozhodnutia robíme v našom živote v intervaloch niekoľkých rokov. Z pohľadu duše by sme mohli povedať, že sú to prežité milióny až miliardy rokov, keď si už duša sama vyberá svoje „duchovné povolanie“. Dalo by sa povedať, že na to, aby to povolanie mohla vykonávať, je jeden s najdôležitejších predpokladov výber našich rodičov.“

Aké sú najváčšie prehrešky vôči nenarodenému dieťaťu?

“Povedali sme si, že si dieťa vyberá svojich rodičov. Vyberá si ich so všetkými vlastnosťami, prejavmi a problémami. Z tohoto pohľadu asi nemôžeme hovoriť o prehreškoch rodičov voči dieťaťu. Dieťa si naozaj vyberá rodičov takých, akí sú. Často si toto neuvedomujeme. Hneváme sa na svojich rodičov, ale mali by sme ich, respektíve mohli by sme ich prijať takých akí sú, lebo sú len odrazom toho čo sme si vybrali. Všetci sa, myslím, snažia robiť čo je v ich silách, aby poskytli dieťaťu všetko potrebné.

Z iného pohľadu by sme ale mohli hovoriť o prehrešku neinformovanosti budúcich rodičov o možnostiach prežívania prenatálneho obdobia a pôrodu cez uvedomenie nie utrpenie, ktoré myslím, hlavne spôsobuje nedostatok informácií o možných riešeniach problémových situácií. A to myslím platí nielen pre rodičov, ale aj pre lekárov a všetkých, ktorí pricházajú do styku s prenatálnym obdobím a pôrodom dieťaťa.

Na svojich kurzoch učím, že človek nie je schopný robiť chyby. Máme len problémy, ktoré pri určitom pohľade môžu vyzerať ako prehrešky alebo chyby. Ak vyriešime tieto problémy, tak sa nám zrazu tieto “chyby” ukazujú v úplne inom svetle.”

Viete určiť odkedy plod vníma, alebo je to individuálne? A čo všetko vníma?

“Vnímanie plodu sa často spája s “vtelením” duše. Prax ukazuje, že spojenie dvoch pohlavných buniek je takým prejavom vysokoorganizovanej hmoty, že nie je možné, aby existovala bez určitých “programov”, ktoré prináša duša. Týmto “programom” by sme mohli hovoriť psychika. Z toho vyplýva, že vtelovanie duše prichádza vždy so spojením dvoch pohlavných buniek matky a otca, čiže pri počatí. V regresnej terapii sa dostávame až k tomuto spojeniu, ba aj pred neho. Tam klienti popisujú všetky vnemy, ktoré zažívajú, čo zažíva mama a otec, čo sa deje okolo.
Môžeme povedať, že duša vníma všetko, čo sa okolo nej deje. Tak do tretieho mesiaca hlavne mimozmyslovým vnímaním a potom aj zmyslami tela. Toto vnímanie nás viac či menej ovplyvňuje v našom živote. Na druhej strane som mal klienta, kedy vtelenie prebehlo až tesne pred pôrodom. Tam ale “dohľad” nad bunkami a neskôr telom zabezpečoval anjel strážny spolu s ďalšími anjelmi, ktorý potom odovzdali telo jeho “vlastníkovi”. Niekedy môže nastať aj takýto prípad, hlavne ak človek potrebuje prežiť niečo v predošlom živote a zároveň sa to časovo kryje s jeho existenciou v ďalšom tele.“

Aký význam z hľadiska neskoršieho života by sme mali pripisovať prenatálnej existencii? Mám na mysli, či nás toto obdobie mimoriadne ovplyvňuje.

„Z pohľadu regresnej terapie vidím prenatálne obdobie, ako deväť mesačné zhustenie nášho celého života. Všetko čo sa udeje v tomto období, ako keby sme potom prežívali znova v udalostiach nášho života. Je to jedno s najdôležitejších období, z hľadiska pochopenia našich problémov a našej cesty životom. Prechádzaním tohoto obdobia v regresnej terapii prichádzame na to, ako nás môže ovplyvňovať správanie sa matky k otcovi a naopak, správanie sa matky k rodine a naopak, správanie sa matky k okoliu, v ktorom sa práve počas tohoto obdobia nachádza a naopak. Zisťujeme, ako reagujeme my v tomto prelomovom období. Všetky tieto zážitky nás môžu do veľkej miery ovplyvňovať aj v prítomnosti. Aby sme vyriešili všetky tie, ktoré na nás pôsobia traumatizujúco, môžeme sa dostávať v našom živote do podobných situácií a riešiť podobné problémy, hlavne v našom citovom prežívaní. Prichádzajú problémy v škôlke, škole, so zaradením sa do spoločnosti, s pochopením našich rodičov a okolia, vo vzťahoch a nakoniec možné problémy pri výchove našich detí.

Prejdením a pochopením prenatálneho obdobia môžeme výrazne posunúť naše nazeranie na riešenie vzťahových problémov, prípadne vyriešením niektorých ťažkostí v tomto období, môžeme ukončiť naše „vstupovanie do tej istej rieky“ - riešenie tých istých problémov, ktoré sme prežívali v brušku u matky.“

Na základe výsledkov vašich regresných terapií, z akých skúsenosti plodu pramení to, čo neskôr pociťujeme v našom živote ako traumatizujúce - napríklad nejaké strachy, úzkosti?

“Prenatál a pôrod z hľadiska neskoršieho vplyvu môžeme rozdeliť na niekoľko prelomových období.

Počatie. Dôležitosť tohoto obdobia je v tom, že je to prvý vstup a dotyk s telesnými pocitami, aj keď ide len o dve bunky, ktoré sa v tom období spájajú. Zároveň s týmto vstupom a precítením na bunkovej materiálnej úrovni dochádza k určitému preciťovaniu rodičov, ktorí sa milujú. Vzniká tu istá súhra pocitov, ktoré nás môžu ovplyvňovať počas celého nášho života. Aj pri ideálnom stave pri počatí je to pre dušu prechod z duchovného sveta do sveta fyzického. Prejavuje sa tu reakcia na zmenu, na podobu tohoto prechodu, na rodičov, na okolie a mnoho ďalších. Všetky tieto pocity môžeme potom „znova“ riešiť vo vzťahoch, rozhodovaniach a podobne.

Zistenie matky, že je tehotná. V tomto období prichádza istý bod, keď nastáva spojenie medzi matkou a dieťaťom, ak v predošlom období nedošlo k nejakým problémom. Matka zisťuje, že je tehotná a prichádza nejaká jej reakcia. Na túto reakciu prichádza postoj dieťa, ktorého odraz potom môže pociťovať počas celého svojho života. Odteraz dieťa prežíva každý pocit s matkou oveľa intenzívnejšie, ako tomu bolo dovtedy.

Vývin od poznania matky, že je tehotná. Toto obdobie prináša hlavne poznanie pocitov matky, vzťahu matky k otcovi, rodine, okoliu. Matka sa môže dostávať do rôznych situácií, ktoré na dieťa určitým spôsobom vplývajú a ono zase nejako reaguje. Tieto vzájomné interakcie sú často základom nášho budúceho správania a riešenia problémov.

Začína pôrod. Dieťa smeruje k pôrodným cestám a tlačí sa von. S tým sú spojené všetky telesné pocity a emócie. Skúsenosť ukazuje, že práve tieto tlaky a bolesti počas pôrodu môžu byť základom na neskoršie prepuknutie niektorých fyzických problémov človeka. Bolesti hlavy, chrbtice, alergie, astmy, stiesnené pocity, rôzne fóbie a podobne, sú častými prejavmi príčin problémov, ktoré prežívame v tomto období. Dieťa postupuje pôrodnými cestami, kde nastávajú rôzne pnutia a tlaky. Môže nastať sťažené dýchanie, rôzne bolesti.

Pri normálnom priebehu dieťa postupuje ďalej až nakoniec vychádza von, kde sa o neho väčšinou postará personál nemocnice alebo pôrodná asistentka, v ideálnom prípade sa dostáva ihneď k matke.

Vonku sa dieťa dostáva do úplne iného prostredia,v akom bolo doteraz. Nastáva silný nápor na oči, ktoré musia zaznamenávať oveľa viac informácií, ktoré sú momentálne okolo neho. Silné svetlo môže byť základom na niektoré neskoršie zrakové problémy. Ďalekozrakosť, krátkozrakosť a podobne. Vonkajšia teplota je väčšinou iná, ako tomu bolo v brušku, čo dieťa pociťuje nárazovo, ako veľkú, nepríjemnú zmenu. Deväť mesiacov počulo tlkot matkinho srdca a toto zrazu prestáva. Všetky tieto zmeny, tak ako každá nepríjemná zmena, môžu znamenať pre dieťa prežívanie traumy, ktorá môže poznačiť ďalší vývoj dieťaťa. Ak neostáva pri matke, prežíva silnú stratu, keďže nevie čo sa s ním ide teraz diať. Zrazu je niekde preč, s niekým neznámym. Títo neznámi si ho prezerajú, robia s ním úkony, ktoré nie sú vždy príjemné. Nakoniec sa dostáva k mame a nastáva pokoj. Až teraz sa pri normálnom vývoji v prenatálnom období dieťa ukľudňuje a upokojuje.

Pobyt v nemocnici prináša hlavne vstup do súkromia dieťaťa a matky a poznanie v tomto zmysle. Podrobné rozobratie týchto pocitov a vstupov do nášho súkromia v regresnej terapii, nám dáva možnosť pochopiť nazeranie na naše súkromie. Čo pre nás znamená. Akú má pre nás hodnotu. Niekedy sa stáva, že sú v tomto období tieto hodnoty veľmi potlačené, čo má za následok, učenie sa znova hľadať tieto hodnoty neskôr v každodennom živote."

Ako , respektíve kde sa prejavujú najčastejšie problémy z tohoto obdobia?

“Prejavy problémov z prenatálneho obdobia pozorujeme hlavne vo vzťahoch a rozhodovaniach. Môžu sa tiež prejavovať “vzorce správanie” matky prípadne otca, ktoré ovplyvňujú dieťa. Znova sa môžeme dostávať “do tej istej rieky” ako naši rodičia, ktorí určitým správaním riešili problémy v prenatálnom období.

Ťažkosti pri pôrode sa často prejavujú v telesných problémoch, chorobách a poruchách. Ak v regresnej terapii prejdeme traumatické udalosti z prenatálneho obdobia a pôrodu, klient ich pochopí a prijme, tak prejavené problémy, choroby a poruchy, ktoré majú korene v tomto období odchádzajú.

Ak by som mal byť konkrétny, tak najčastejšie prejavy problémov z prenatálneho obdobia sú :

Pocity strachu a úzkosti pri zistení matky, že je tehotná - problémy vo vzťahoch, či som dosť dobrý-á, pocity viny, strach z budúcnosti, strach zo zodpovednosti, sebavedomie. Očakávanie matky alebo otca určité pohlavie dieťaťa : riešenie spĺňania očakávaní, problémy s intimitou, problémy s pohlavnými orgánmi - cysty a podobne, problémy v sexualite, neplodnosť..
Strach matky z pôrodu - u dieťaťa strach z budúcnosti, strach z bolesti. Dieťa často preberá všetky strachy a úzkosti z matky na seba a potom sa ich snaží riešiť v živote ako svoje problémy.

Pri pôrode : Treba zdôrazniť, že pôrod na “koze”, je síce výhodný pre lekára, ale ide úplne proti tlaku a prirodzenému priechodu pôrodu. Okrem toho je matka v príliš otvorenej polohe, ktorá neprispieva k zachovaniu intimity. ( najmä obdobie 70-tych rokov minulého storočia až doteraz ) - sa prejavia ako problémy s otvorenosťou a úprimnosťou, strach zo zlyhania, strach z budúcnosti, migrény spôsobené veľkým tlakom v nevýhodnej polohe.Veľké svetlo na sále ( najmä obdobie 60-tych rokov minulého storočia až doteraz ) - krátkozrakosť, ďalekozrakosť, svetloplachosť. Odstrihnutie pupočnej šnúry pred prechodom na pľúcne dýchanie. Dochádza k veľkému tlaku na hrudi a dusenie dieťaťa. - problémy s dýchaním, astmy, alergie, fóbie spojené s dýchaním.. Odobratie dieťaťa matke po pôrode ( najmä obdobie 70-tych rokov minulého storočia až doteraz )- pocity straty, úzkosti, depresie, pocity zlyhania..

Všetky tieto problémy je možné “eliminovať” prípravou rodičov na prenatálne obdobie a pôrod, spolu so spoluprácou lekárov pôrodníkov. Môžem s istotou povedať, že žena môže prežiť prirodzený a do určitej miery bezbolestný pôrod, pričom dieťa zároveň neprežíva takú traumu a problémy. Príkladom sú moje klientky, prípadne moja manželka, ktorá si na pôrod našej dcéry spomína ako na najkrajšiu udalosť svojho života.”

Čo je pravdivé na povere, že mamička sa nemá pozerať na nič škaredé?

“Dieťa preciťuje matkine prežívanie spolu s ňou. Sú ako keby jedno telo. Všetko čo cíti matka, okamžite cíti dieťa. Ak sa matka pozerá na niečo škaredé a je jej to nepríjemné, dieťa to pociťuje. Často si nevie vysvetliť, čo sa to deje. Nemá od matky spätnú väzbu, keďže je vo svojom svete v plodovom obale matky. Pre matku ale nie je jednoduché zúžiť svoju pozornosť len na pekné veci. Je to deväť mesiacov. Prežíva radosti ale aj strasti, ktoré jej úprináša život.
Každej mamičke preto doporučujem rozprávať sa s bábätkom. Vysvetliť bábätku všetky pocity, ktoré prežíva. Bábätko má potom požadovanú spätnú väzbu a nenesie si do ďalšieho života matkine pocity, ktoré sú často ako vienko, čo treba riešiť v detstve, puberte alebo v dospelosti.”

Ako je to s hudbou?

“Každá hudba má v sebe kus logiky, jedinečnosti, sily atď. Dieťa tieto zvuky hlavne pre túto jedinečnosť zachytáva a pre určitý vzorec, ktorý hudba obsahuje, veľmi ľahko pamätá. Zmyslové a mimozmyslové vnímanie dieťaťa sú hlavne po zistení matky, že je tehotná, do veľkej miery otvorené logike, jedinečnosti, sile a podobne. Najväčšiu takúto otvorenosť by som zasadil medzi druhý a tretí mesiac po počatí. Pri spustení hudby, ktorú dieťa počúvalo v tomto období, po narodení, sa dieťaťu pripomína obdobie v brušku matky, čo ho môže upokojiť, naladiť a zaujať. Preto je vhodné v šťastných dňoch s dieťatkom v brušku, púšťať hudbu, tancovať a radovať sa najlepšie spolu s celou rodinou. Potom si tieto skvelé chvíle môžeme užívať znovu po narodení dieťaťa.”

Vaše doporučenia na zásadné áno a zásadné nie

"Áno - osvete pre prenatálne obdobie a prirodzené pôrody.

Áno - prirodzeným pôrodom napríklad ako popisuje pán Laboayer z Francúzka, kde sa berie ohľad na matku a dieťa. Pôrod prebieha skoro bez slova, aby sme nevyrušovali dieťatko. V prítmí, aby vplyv na oči a vnímanie nebol taký neznesiteľný. Pupočná šnúra je odstrihnutá až po dopulzovaní a dieťa ľahko prejde na pľúcne dýchanie. Dostáva sa ihneď k matke na bruško, kde počuje tlkot matkinho srdca, cíti jej blízku prítomnosť. Je priložené k prsníku, čo priaznivo stimuluje tvorbu mlieka a prispieva k sťahovaniu maternice. Lekár neonatológ prichádza k dieťaťu nie naopak a vyšetruje ho pri matke. Dieťa ostáva pri matke počas celého obdobia pobytu v nemocnici. Otec je samozrejme pri pôrode a pomáha nielen matke v jej preciťovaní, ale je aj dobrým ochrancom proti vplyvom zvonku.

Áno - odbornej starostlivosti o matku s dieťaťom po príchode domov. Myslím hlavne odborné asistentky, ktoré by mamičkám vysvetlili a poradili s prvými krokmi s maličkým bábätkom, tak ako to je napríklad v Nemecku alebo Holandsku.

Zásadné nie nie je mojou silnou stránkou. Pokúsil som sa všetko sformulovať vyššie.”

Za rozhovor ďakuje: Katarína Bednářová - www.putnici.sk