Patrik Balint

Čo ženy nevedia - Každá trauma, ktorú dieťa prežije v pôrodnici, ovplyvňuje jeho psychický aj fyzický vývoj po celý jeho život

( rozhovor pre www.putnici.sk )
Možno sa vám zdá, moji milí, že píšem(Ľudmila Paňáková) veľa o pôrodoch. Ale verte,tak veľmi málo o nich vieme. A nechcem z toho robiť vedu. Práve naopak. Vrátiť sa k človeku.
Patrik Balint sa zaoberá regresnou terapiou. Keďže ma zaujali jeho postrehy z jeho terapeutickej praxe týkajúce sa dôsledkov pôrodov v nemocniciach, pokračovali sme rozhovorom.

Najprv spomínané postrehy:
Skoré odstrihnutie pupočnej šnúry = astmy a problémy s dýchaním, strach „z toho, čo bude“
Urýchľovanie pôrodu : oxytocín... = nespavosť, migrény...
Svetlo na pôrodnej sále = krátkozrakosť, ďalekozrakosť, svetloplachosť..
Hovorené slovo na pôrodnej sále, nehovoriac o kriku ( pre dieťa, ktoré je 9 mesiacov v plodovej vode, takže každé slovo je počuť tlmeno ) = sluchové problémy, problémy s autoritami, tréma..
Odlúčenie od matky = problémy vo vzťahoch, sociofóbie, depresie.. ( !!! 90% doteraz vedených pôrodov )
Odlúčenie od matky, umývanie pod tečúcou vodou po pôrode, nevľúdnosť personálu = ekzémy
Epidurálna enestézia = nevytvorenie pevného zväzku medzi maminou a dieťaťom – niekedy znamená uzatvorenosť a tvrdosť dieťaťa ( nie je ešte overené na dostatočnom množstve klientov )
Prezeranie dieťaťa po pôrode detským lekárom a sestrou v otvorenej polohe na chrbáte ( predstavte si, že prídete do neznámeho prostredia, kde ste vyzlečený na chrbte s rukami a nohami roztiahnutými – asi by ste sa schúlili do kĺbka, ak nie utekali preč – dieťa to nemôže urobiť, ešte si tak neovláda svoje telíčko ) = strach z otvorenia sa, sociofóbie..
A to píšem o problémoch keď pôrody prebiehajú „bez komplikácií“ z medicínskeho hľadiska."

"Ako to, že tieto informácie nevieme - my ženy?"

"Naozaj je asi veľa žien, ktoré sa k takýmto, ale aj iným informáciám o pôrodoch, nedostnú. Príčin vidím viacero. Napríklad neexistuje žiadna oficiálna ucelená koncepcia starostlivosti o matku - informovanie o rodičovstve, prenatálnom vývoji, prirodzenom pôrode a podobne. Dokonca aj keď sa pozrieme na bežne dostupnú literatúru o tejto oblasti, nie je z čoho vyberať. Takisto neexistuje kniha, ktorá by hovorila o prenatálnom vývoji a prípravy na pôrod z hľadiska matky, dieťaťa, pôrodných techník a pôrodného personálu ako celku. Nenašiel som napríklad nikde odpoveď na otázku, ako pôrod môže začať? Ženy často nevedia, že to môže byť aj silným krvácaním a rôzne inak. Alebo len takú maličkosť, prečo žene v určitej dobe počas pôrodu hovorí lekar, že nesmie tlačiť. Táto neinformovanosť spôsobuje strachy, úzkosti mamičky aj dieťaťa a následne problémy pri pôrode.

Stretávam sa s lekármi, ktorí hovoria ako sú ženy na pôrod nepripravné a zase so ženami, ktoré tvrdia, že lekári im neposkytujú dostatočnú starostlivosť. Je to ako začarovaný kruh. Lekári sú uzavretí novým prúdom v starostlivosti o matku a dieťa a ženy čakajú, kým informácie niekto prinesie až k nim.

Keď som pred niekoľkými rokmi organizoval prednášku pre lekárov z Popradu o prirodzenom pôrode, hovorili, že prídu niekoľkí z pôrodnice. Nakoniec neprišiel nikto z nich, len mi jeden zavolal, že nemôže, lebo slúži. Na druhej strane, keď som raz prišiel do pôrodnice v Martine a videl som, ako si budúca mamička zapaľuje cigaretu na chodbe, niet sa asi čo čudovať okrem iného aj tej “lekárskej skepse”.

"Nevieme veľa ani o tom, čo sa deje s dieťaťom, keď prichádza na svet. Takže čo prežíva dieťa?"

"V mojej praxi regresnej terapie ideme s klientom určitým spôsobom do minulosti a pritom sa snažíme hľadať a riešiť príčiny nejakého problému, ktorý ho práve ovplyvňuje v prítomnosti. Jedna z častých traumatických udalostí, ktoré riešime v terapii, je aj prenatálne obdobie a pôrod. Skúsenosti z mojej praxe ukazujú, že dieťa vníma úplne všetko, čo sa počas tohoto obdobia deje. V predpôrodnom období sú to deje a informácie, ktoré sú väčšinou sprostredkované pocitmi matky. V pôrodnom období sú to už pocity a traumy z priebehu pôrodu.

Čo všetko dieťa prežíva, je individuálne, ale uvediem príklady:
Dieťa sa pýta na svet. Matka prichádza do pôrodnice, kde je často prvýkrát konfrontovaná s personálom a úkonmi v nemocnici. Mal som klientku, ktorá prišla do pôrodnice a sestrička jej oznámila, že má malé bruško a určite ešte nebude rodiť. Aj sa tak stalo. Dieťa sa prestalo pýtať na svet - veď ešte nie je čas. Mamička sa “trápila” ešte 32 hodín, kým jej lekári medikamentami pomohli. Personál a lekári si neuvedomujú, že matka a dieťa sú v prvej, druhej a tretej pôrodnej dobe v istom zúženom stave vedomia a všetky informácie, ktoré k nim plynú, môžu podvedome brať ako sugestívne príkazy, podľa ktorých potom jednajú. Keď vtedy dieťaťu a matke niečo “prikážeme”, bude sa podľa toho správať. Podobne ako to poznáme pri umelom navodení zúženého stavu vedomia v hypnóze. Toto vedeli naše staré mamy, a preto keď prišla “pôrodná baba” k rodičke, hneď jej oznamovala, ako pôrod bude prebiehať a ako dieťa príde na svet. Väčšinou sa tak aj stalo a pôrod prebehol presne v jej réžii.

Z pôrodných sál ale počuť príkazy : Teraz!, Zatlačte!, Už to ide! a podobne. Ak mamička presne nerozumie, čo tým lekár myslí, niekedy - obrazne povedané - tlačí napríklad “do hlavy”, namiesto v smere von. Dieťa tieto príkazy tiež počuje a predstavte si, že namiesto toho, aby sa posúvalo smerom von, môže tlačiť rukami a nohami na pôrodné cesty a paradoxne zabraňovať v prirodzenom priebehu pôrodu. Pritom úlne stačí dohodnúť sa dopredu, čo znamenajú slová, ktoré budú pri pôrode použité.

Od konfrontácie s personálom nemocnice prejdime na konfrontáciu dieťaťa so svetom.
Odchádza plodová voda a dieťa začína pociťovať zemskú tiaž. Dovtedy bolo skoro v bezváhovom stave v plodovej vode. Je to obrovská zmena, pri ktorej dieťa môže prežívať nepríjemné pocity. Je potrebné, aby možno viac ako predtým, boli s ním jeho rodičia, vysvetlili dieťaťu, že začína niečo prirodzené. Žena by samozrejme mala byť zároveň v úplnej pohode pripravená na to, čo sa bude ďalej diať.
Dieta prichádza na svet. Prestáva počuť tlkot maminho srdca, ktorý ho sprevádzal celých deväť mesiacov. Pôsobí na neho iné svetlo, iné teplo, iný vzduch. Musí za veľmi malý čas prejsť na pľúcne dýchanie. Všetko to vníma. Ak je svetlo silné, ak je popucná šnúra odstrihnutá skôr ako začne dýchať a ak nie je priložené naspäť k mame, môže prežívať silnú traumu. Ak je dieťa odnášané k neonatológovi bez mamy alebo otca, môže dôjsť k ďalšej silnej emočnej traume z pocitu straty. To isté platí, keď nie je v blízkosti svojej mamy počas celého pobytu v pôrodnici.

Každá trauma, ktorú dieťa prežije v pôrodnici, ovplyvňuje jeho psychický aj fyzický vývoj po celý jeho život.

"Vieme ale, že v domorodých kmeňoch, kde ženy rodia prirodzene, takéto problémy deti nemávajú. Myslím, že je to práve tým, lebo ich nevytvárajú tými umelými procesmi, aké sa dejú v nemocniciach. Čo si myslíš ty?"

"Najprv by sme si mohli povedať, čo je to prirodzený pôrod. Podľa mňa je to spôsob a postup s čo možno najmenším množstvom traumatických zážitkov pre matku a dieťa. Takže myslím, že za určitých okolností, môže byť prirodzeným pôrodom aj cisársky rez, ak je indikovaný správne - všetky iné možnosti boli vylúčené. Nie vždy sa tak deje. Ako nie každý pôrodník si uvedomuje, že napríklad silné umelé svetlo na pôrodnej sále je jednou z priamych príčin neprirodzeného pôrodu. Tiež ale môže byť neprirodzeným pôrodom aj pôrod doma, ak na to mamička nie je pripravená.

Ak by boli lekári vzdelávaní a informovaní o postupoch, ktoré prinášajú menej tráum mamičke a dieťatku a tiež keby mamičky boli dostatočne pripravené na tento neľahký úkon, určite by pôrody a ich dôsledky vyzerali úplne inak. Úprimne povedané “obdivujem” lekárov, že podstupujú také riziko, keď výkon, ako pôrod, prevádzajú s nepripravenými mamičkami. A obdivujem mamičky, že dokážu prísť do pôrodnice a vložiť do rúk seba a svoje dieťa človeku, ktorého možno vidia prvýkrát v živote.

V domorodých kmeňoch je to jednoduchšie ako v našej “modernej” spoločnosti. Muži sa pripravujú rôznymi testami odvahy na úlohu muža a ženy sa od malička pripravujú na rolu matky. Nie je veľa úkonov, ktoré robia mimo tejto prípravy. Potom samozrejme aj pôrody vyzerajú podľa toho. Už ako malé dievčatá vedia, čo sa v materstve deje, ako k nemu pristupovať a podobne. Sú toho súčasťou každý deň. V niektorých kmeňoch Južnej Ameriky, keď prichádza na svet nový život, všetci obkolesia “pôrodný dom”, a tým chránia mamičku aj dieťa pred “zlými” vplyvmi zvonku. Takýchto prirodzených postupov majú veľa. Vypozorovali, čo najviac vyhovuje mamičke a dieťatku z pohlľdu celého života. V nemocniciach sú pôrody ešte stále vedené tak, aby to vyhovovalo skôr lekárom a personálu. Ukážkou je napríklad poloha ( na koze ), ktorá sa najviac používa. Silné svetlo na pôrodnej sále. To všetko naozaj vyhovuje len lekárovi. Alebo umelé “zrýchľovanie” priebehu pôrodu. Prípadne to, že deti musia tesne po pôrode “ísť” za detskými lekármi, namiesto toho, aby lekár dieťa vyšetril pri mame.

Áno, umelé a neprirodzené procesy v pôrodníctve výrazne nepriaznivo ovplyvňujú ďalší fyzický a psychický vývoj dieťaťa, ba aj matky.“

Myslím, že návrat k prirodzenému rodeniu je už dlho vo vzduchu, no stále sa o to nezaujíma veľa slovenských žien. Zdá sa mi, že stále máme strach prevziať za svoje konanie zodpovednosť. Prečo?"

"Ak chcem odpovedať na túto otázku, musím dať niekoľko pohľadov, ktoré trochu osvetlia moje tušenia.

Pohľad z ďalekej minulosti, ktorý nás, myslím, ovplyvňuje až doteraz: Deti “museli” pomáhať svojim rodičom v ťažkých časoch. Koľko rodičov aj teraz vyžaduje od svojich detí, aby niečo robili, boli podľa ich predstáv a podobne. Tak ako to od nich vyžadovali ich rodičia. Zamyslime sa, koľko toho vyžadujeme od svojich detí. Tento otočený tok energie ( keď deti dávajú svojim rodičom ) sa začal prejavovať, myslím, v stredoveku, ale bol prítomný aj skôr - možno už od pádu Atlantídy. Pritom by to malo byť tak, že rodičia sú tu pre deti, aby tie deti mali dostatok energie zase pre svoje deti. Tento otočený tok môže spôsobiť, že muž a žena nemajú dostatok energie na to, aby prebrali celú zodpovednosť za svoje konanie ako rodičia. Príprava na dieťa, prenatálne obdobie a pôrod môže potom prebiehať „bez dostatočného množstva energie“. Potom sa prirodzene rodičom nemusí dariť byť tu pre svoje deti, keď žena ostáva bez pomoci v materstve a muž bez opory v živote. Aj pre tento nedostatok energie mladí ľudia v tomto období odkladajú alebo úplne odmietajú založenie rodiny, keďže tento nedostatok prirodzene cítia a podvedome vedia o jeho dosahu. Riešením je vysporiadanie vzťahu s rodičmi, čo často nie je jednoduché.

V dalšom pohľade z hľadiska bližšej minulosti, by sme mohli hovoriť o „rozhodovaní a realizovaní“ vo vzťahu medzi mužom a ženou, ktorý istým spôsobm ukazuje aj na prítomnosť muža pri pôrode. Toto ( rozhodovanie a realizácia ) bolo podľa mňa posunuté do nesprávnej roviny počas mnohých vojen v minulosti. Keď muži museli ísť do vojny, ženy museli ostať doma. Muži museli sami rozhodovať o mieste, čase boja, a aj ten boj zároveň realizovať. Ženy museli doma rozhodovať o tom, čo zasejú a aj zrealizovať zasatie, zber, vymlátenie a zúžitkovanie. Ženy a muži rozhodovali oddelene, čo sa teraz často prejavuje vo vzťahoch medzi mužom a ženou. Ak sa aj muž rozhodne byť pri pôrode, väcšinou nie je nápomocný pri určitých rozhodnutiach ( napríklad či dať lekárom doporučovaný liek a podobne ) a často realizuje len pozorovanie, čo neprispieva k plynulému priebehu pôrodu.

Pohľad na rozvoj alopatickej medicíny v minulom storočí nám dáva ďalšie odpovede o možnom probléme s prevzatím zodpovednosti za svoje konanie, za svoje zdravie a za zdravie svojich detí. Zvykli sme si, že medicína je „všemožná“ a ešte k tomu „zadarmo“, alebo nás o tom presviedčali. Smerovanie medicíny, myslím, principiálne prispelo k postoju ľudí, že o svoje zdravie sa nemusia starať. Asi pred tromi rokmi som si nechtiac vypočul jeden názor pacienta v nemocnici.. Sťažoval sa svojmu známemu, ako jeho lekár mohol dopustiť, že on má teraz problémy s kĺbami a možno bude musieť ísť aj na operáciu. To je vrchol, dodal..

Podstatný je aj pohľad zrýchleného behu vecí v našom živote. Ženieme sa za kariérou, bohatstvom a podobne. Jeden môj známy, ktorý praxoval v nemocnici v USA, hovoril o tamojšom prístupe pacientov. Keď príde niekto za lekárom, povie mu „fix me“. Voľne a jemne preložené „dajte ma dokopy“. Takže lekári sú skôr ako inštalatéri, niečo vymenia, niečo potlačia, niekam pobúchajú a podobne.

Tieto posledné dva pohľady zhrniem do pravidla: Ak si myslíme, že chrípka je len rozmnoženie vírusu v našom organizme, vyhľadáme pomoc u niekoho, kto len potlačí vírus. Ak ale vieme, že nám choroba chce niečo povedať alebo ukázať, pravdepodebne vyhľadáme pomoc u niekoho, s kým budeme hľadať ozajstné príčiny našich problémov alebo prejavov danej choroby.

Podobný pohľad vidieť aj pri pôrodoch. Aj keď samozrejme v súvislosti s pôrodom nemôžeme hovoriť o chorobe alebo probléme, podstata je taká istá. Ak si myslíme, že dieťa nič nevníma alebo náš a lekárov prístup ho neovplyvňuje, pôrod prebehne asi „tak ako príde“. Ak vieme, že dieťa všetko vníma a všetko preciťuje, asi si dáme určitú námahu, aby sme zabezpečili čo možno najlepší priebeh pôrodu. Preto sa možno čoraz viac hovorí o pôrodoch s pôrodnou asistentkou v pôrodných domoch, ktoré sa snažia prinášať prirodzené pôrody, na rozdiel od pôrodov v nemocniciach."

Spomínal si, že: Ak je muž pri pôrode a je pripravený na túto úlohu - potom výchova dieťaťa prebieha trochu inak - u muža sa potom menej prejavujú vzorce správania, ktoré si prináša z detstva - hlavne ak tam prežíval nepríjemné zážitky. Takže otázka:
Môžeš byt konkrétnejší k tým vzorcom správania - ako sa môžu zmeniť, čo môže muž zbadať?

"Úlohou muža pri pôrode je hlavne ochrana. Rozhoduje o tom, kde bude žena rodiť a kde bude táto ochrana realizovaná. Mal by vyberať pôrodnicu a dať žene možnosť si vybrať pôrodníka. Pri pôrode načúva žene a jej potrebám, po dohode s lekárom, v súlade s potrebami ženy rozhoduje, aké postupy a možno aj medikamenty sa zvolia tak, aby sa žena mohla naozaj sústrediť len na realizáciu pôrodu. Je článkom a ochrancom medzi ženou a vonkajším prostredím. Mal by vedieť oveľa viac o tom, čo sa bude pri pôrode diať.

Vzorec správania je taký suhrn jednaní človeka, ktorými sa pokúša nastoliť rovnovážny stav. Ich realizácia je možná cez uvedomenie alebo cez utrpenie. Otec je smutný, čo má za následok alkoholizmus, čo má ďalej za následok krik na svoje deti. Potom tieto deti môžu za istých okolností „prevziať“ neskôr tento vzorec správania ich otca a realizovať ho pri svojich deťoch.
Pri vzorcoch správania je dôležitý ich vznik alebo prebratie a následné použitie. Ak nie je dostatočne zakotvený vzťah muža a ženy pri najťažšej úlohe ženy v jej živote a neprebehne zakotvenie aj s dieťaťom, môžu sa prejavovat vzorce správania takého nezakotvenia po našich rodičoch. Potom vstupujeme do tej istej rieky a „predávame“ štafetu možných nepríjemných zážitkov z detstva. Ako keď hovoríme, že nikdy sa nebudeme správať tak, ako sa správali naši rodičia a potom ich presne kopírujeme. Život nám prináša zlomové situácie, v ktorých je potrebné sa rohodnúť. Naše rohodnutia prispievajú k prejavom a použitiu vzorcov správania z minulosti.

Ak muž a žena sú pripravení a zároveň si správne rozdelia rozhodovanie a realizáciu, nielenže pôrod prebieha prirodzene, ale aj ich vzťah pri zrode nového života dostáva správne vzorce správania, o ktoré sa neskôr pri vznikajúcich problémoch môžu oprieť. Už nie je potrebné náhrádzať “deravé” miesta vzorcami správania z detstva, ako sa to často deje.

Muž môže pri pôrode zbadať silu svojej ženy a možnosti, ktoré sa v nej skrývajú. Môže videť silu svojho dieťaťa a reálne pomáhať pri realizácií jeho príchodu na svet. Je to ako podieľať sa na výbere, návrhu a aj realizácii niečo krásneho. Viac si to vážime, ochraňujeme, staráme sa možno trochu inak, ako len keď niečo dostaneme na „striebornom podnose“.

Ešte jeden pohľad na prítomnosť muža pri pôrode. Existuje čas medzi prvou a druhou pôrodnou dobou, kedy nastáva obrovský energetický pulz. Žena sa začína „otvárať“, a to nielen fyzicky ale aj energeticky: Je veľmi „zranitelná“. Tu niektoré domorodé kmene spievajú ochranné spevy. Ak na to muž nie je pripravený, tých niekolko sekúnd môže spôsobiť aj stratu vedomia pri pôrode. To „slávne“ omdlievanie „slabých“ mužov."

Aký je podľa teba rozdiel, ak je muž pri pôrode v nemocnici alebo je účastníkom prirodzeného pôrodu?

"Prirodzený pôrod je vedený takým spôsobom a postupom, ktorý znamená čo možno najmenšie množstvo traumatických zážitkov pre matku a dieťa. Takže nie je dôležité, kde je prevádzaný, ale ako?

Ak je muž perfektne pripravený na pôrod, tak myslím, je veľká pravdepodobnosť, že bude účastníkom prirodzeného pôrodu. Samozrejme každý pôrod prináša traumy, ktoré muž vidí a musí sa s nimi vyrovnať. Na to je možné sa tiež pripraviť. Tažko môžeme podstúpiť výstup na Everest, aj keď ako pomocníci, bez prípravy.

Ak je muž nepripravený a pôrod je vedený neprirodzeným spôsobom, môže to na ňom zanechať silnú emočnú traumu, ktorá má často za následok problémy : Impotencia, ďalšie problémy v sexuálnej oblasti, rôzne hnevy na manželku alebo všeobecne ženy, depresie a iné...

Nerád by som skončil takto pesimisticky. Takže želám všetkým mužom, aby precítili tú životnú silu pri narodení ich detí, ženám, aby vytvorili krásne spojenie so svojimi ratolesťami a deťom, aby mali úžasných rodičov, ktorých budú učiť žit."

A ja by som rada dodala, že sa už chvalabohu na trhu objavuje literatúra - aj na našom - ktorá mamkám i ockom veľa múdreho povie.

Za rozhovor ďakuje Ľudka Paňáková - www.putnici.sk