Patrik Balint

Implantácia myšlienok a falošné spomienky

Z hľadiska myšlienok a spomienok a práce s nimi máme v terapeutických prístupoch súčastnosti dve cesty. Cesta, ktorá verí a hovorí, že myšlienky a spomienky je možné meniť a cesta ktorá verí a hovorí, že z myšlienkami a spomienkami je možné len pracovať a meniť ich, nie je možné. Píšem zámerne verí, lebo síce existujú na obidva prístupy štúdie a ukazovatele, avšak ani jeden nie je úplne a jasne dokázaný a preskúmaný aj keď sa nám mnohí zástancovia jedného alebo druhého prístupu snažia nahovoriť opak.

Prístup k práci z myšlienkami, ktoré nie je možné meniť chápeme dnes cez slová a postoje Platóna, ktorý tvrdí, že existuje ideálna alebo absolútna pamäť, kde je uložené všetko z našej minulosti a ktorú je možné dosiahnuť a Freuda, ktorý vidí uchovávanie a prácu z myšlienkami ako zmes snov a skutočnosti, ktorá sa na základe asociácií dokáže vybaviť a premietnuť v živote.

Prístup k práci z myšlienkami, ktoré je možné meniť zosobňujú postoje a štúdie psychologičky Elizabeth Loftus a postoje a práca psychiatra Ewen-a Cameron-a.

Elizabeth Loftus prišla s novými postojmi, že existujú falošné spomienky. Dokonca sa snaží „potlačiť“ Freudovu teóriu o potlačení. Loftusova hovorí „Existuje pravda príbehu a skutočná pravda, čo sa stalo. Skutočnosť je niekedy tak subtilná, že sa vzpiera jazyku. Človek nevie nájsť slová, ktorými by popísal banálne problémy na duši, ktoré aj tak majú svoj dlhotrvajúci a bolestný význam a nahrádza ich príbehom s jednoznačnou zápletkou. Inokedy si niekto vymyslí príbeh, ktorému verí každou bunkou svojho tela, preto lebo mu poskytne identitu – identitu obete.“
Loftusová sa niekoľkými štúdiami tieto tvrdenie snažila dokázať. Asi najznámejšia je štúdia „Stratený v nákupnom centre“, kde univerzitný študenti mali svojim súrodencom naočkovať falošnú spomienku na stratenie sa v nákupnom centre. Loftusová pri vyhodnocovaní výsledku štúdie sama vraví „Skutočne ma prekvapilo aké detaily si ľudia dokážu vymyslieť a potom im aj uveriť“. K tomuto experimentu sa vyjadrujú iní psychológovia oponenti takto: Judith Hermanová „je to roztomilý experiment. Dokazuje ale pravý opak toho, čo si Loftusová myslí. Loftusová žije v domnienkach, že nás dovedie k záveru, že na ľudskú pamäť nie je spoľah.“ Psychiater Bessel van der Kolk ide ešte ďalej a označuje Loftusovú invektívami.

Asi najsilnejšiu ranu Loftusovej výskumu dáva Eric Kandel, ktorý jasne vyvracia Loftudovej závery náhodným experimentom s mladíkom známym pod menom Henry, ktorému odstránili hypokampus.
Stalo sa to, čo nikto nepredpokladal. Henry stratil schopnosť pamätať si. Ak sú spomienky falošné a neustále sa vytvára ich koncept za pochodu a ten sa neustále mení v určitých podmienkach, ako to vidí Loftusová, tak nemôže nastať stav, kedy niekto stratí schopnosť pamätať si.
Niektorí lekári z prípadu Henry usudzujú, že pamäťové centrum sa nachádza v mozgu. To je ale sporné. Je to niečo podobné akoby sa pokazilo auto a my sme povedali, že ten kto ho riadi, sa už niekdy z miesta nepohne. Takýto záver urobíme, len ak máme málo informácií o človeku v aute. V tomto prípade o psychike človeka a jej spojení s telom.
Lauren Slater o Loftusovej píše “toto dievča bez matky, ktoré ešte dvadsať rokov po rozvode prechováva veci svojho exmanžela v koši v obývacej izbe si podľa všetkého neuvedomuje, keď hovorí o svojej potrebe dávať ľudí dohromady, že táto potreba je dôkazom toho, čo sa snaží tak usilovne vyvrátiť. V Loftusovej je niečo rozpolteného, nevyriešeného a potlačeného. Sama je obeťou, ktorá spochybňuje význam toho, čo sa jej stalo“.

Ďalším zástancom falošných spomienok a možnosti implantácie myšlienok je psychiater Ewen Cameron, Allanov institut, Kanada, ktorý sníval o tom, že vytvorí jednotný systém liečby psychiatrických pacientov a získa za neho Nobelovu cenu. Cameron stál v čele Americkej psychiatrickej spoločnosti.
Cameron hovorí, že „cieľom je zničiť patologické myšlienkové vzorce uložené v systémoch pamäte“. Vytvoril techniku nazvanú Page-Russel, ktorá spočívala v špeciálnej elektrošokovej terapii, ktorá pozostáva zo šiestich šokoch tesne za sebou. Normálne sa používalo najviac 12 šokov v období jedného mesiaca. Cameron používal dva Page-Russel denne po dobu 30-tich dňov a ak to uznal za „vhodné“ tak aj dlhšie. Výsledkom bola väčšinou úplná strata pamäte. Cameron svojím študentom hovoril aj „o strate času a priestoru“. „Ak sa u pacienta rozvinie organický mozkový syndróm a akútna zmätenosť a staré chorobné myšlienkové vzory sú odstránené, je možné zahájiť „reorganizáciu“. Dokonca Cameron nazval túto metódu „anihilácia“. Pacienti sa často reálne vracali do detstva s úplnou stratou pamäte a rozkladom osobnosti, kedy boli inkotinetný, cucali si z prsta, plakali a museli ich kŕmiť.
Cameron sám považoval psychoanalýzu za zdĺhavú a neproduktívnu. Preto prišiel s novou následnou metódou ako „nasadiť“ nové myšlienkové vzorce po aplikovaní elektrošokovej techniky.
Začal používať magnetofón, kde nahrával terapeutické sedenia. Potom nahraté terapeutické pokyny púšťal pacientom. Snažil sa vytvoriť automatizovanú terapiu. Pacienti zároveň počúvali vlastné slová o svojom detstve alebo minulosti často mnohokrát za sebou. Alebo pacientom prikázal, aby nahrali slová „Nieje pravda, že sa ma svokra snaží otráviť. Je to veľmi milá žena.“ Pacientom sa mnohé opakovanie a počúvanie vlastného hlasu samozrejme nepáčilo, tak prišiel Cameron s učením v spánku. Prehrával pacientom nahrávky cez deň aj v noci a túto techniku nazval „Psychickým riadením“. Ak nahrávku nahrali pacienti, tak tomu hovoril „autopsychické riadenie“, ak to nahrával sám tak „heteropsychické riadenie“ . Došiel tak ďaleko, že nahrával takzvané pozitívne pásky ale aj negatívne, ktoré potom púšťal za sebou. Negatívna páska znela „Nikto vás nemá rád. Máte veľký problém.“ Pozitívna „Ľudia vás majú radi. Máte rád ľudí.“ Nakoniec pacienti počúvali pásky aj 20 hodín denne a niektoré si ich vypočuli aj polmiliónkrát. Niektorí počúvali pásky aj vyše mesiaca každý deň. Ak sa pacienti bránili nasadili im nezložiteľné helmy z amerického futbalu. Aj tak sa pacienti veľmi často bránili tomu to postupu, tak nakoniec sa Cameron rozhodol používať drogy na imobilizáciu a utlemnie pacienta. Používali sa LSD, mezkalin, PCP, psilocibin, amytal a pentotal sodný, rôzne amfetamíny... Na znehybnenie používal tiež kurare. Nakoniec navodzoval hlboký umelý spánok sedatívami, ktoré trvali často aj mesiace, kedy samozrejme pacienti počúvali nahrávky bez prestávky. Techniku elektrošokov a následné počúvanie nahrávok, kde Cameron vkladá svoje názory do ochromeného pacientova mozgu nazval „dynamická implantácia“.
Pre zvýšenie pravdepodobnosti implantácie skúša tiež u pacientov senzorickú depriváciu.

Napriek enormnej snahe Camerona a iných podobných psychiatrov aj za hranicou etiky a ľudskosti sa nepodarilo dlhodobo implantovať spomienky, tak aby naozaj vymenili tie skutočné. Tieto hraničné experimenty, ktoré podľa svetoznámeho novinára financovala CIA cez Spoločnosť pre výskum ľudskej ekológie(Society for the Investigation of human ecology), mali priniesť možnosť dokázania falošných spomienok a ich implantáciu. Nestalo sa tak. Tieto experimenty dokazujú pravý opak. „Falošné spomienky“ sú len spomienky, ktoré nejako manipuluje ľudské vedomie a na úrovni podvedomia nie je možné so spomienkami nič také urobiť. Peniaze z menovanej spoločnosti ďalej financujú rôzne výskumy vo svete, ktoré sa snažia potvrdiť teóriu falošných spomienok.

Zo svojej skúsenosti terapeuta môžem povedať, že sa prikláňam k postoju, že spomienky nie je možné na podvedomej úrovni meniť. Je možné len s nimi pracovať alebo nimi na vedomej úrovni manipulovať a to aj tak, že je na tejto úrovni vedomia človek presvedčený o niečom, čo nie je pravda. Na podvedomej úrovni sa dá ale jasne dohľadať pravda a spomienky, ktoré prislúchajú danej prežitej situácii.
Mal som v terapii klientov, ktorí boli pod vplyvom hypnózy, dokonca u jedného aj so sugestívnym zákazom. U všetkým bolo možné zrekonštruovať všetky potrené myšlienky a spomienky.
Mal som v terapii klientov, ktorí prežili elektrošokovú terapiu a na mnohé so života si pre terapiou nemohli alebo nevedeli spomenúť. Aj u tých bola rekonštrukcia potrebných záznamov z minulosti možná.

Bolo by asi „krásne“ mať techniku, ktorou vymažeme zlé spomienky a nahradíme ich nejakými inými. Sú terapeuti aj terapeutické smery, ktoré sa snažia na tomto predpoklade založiť celé terapeutické postupy. Zatiaľ sa ale nenašiel žiaden, ktorý by jasne fungoval. V regresnej terapii je to napríklad postup zvaný Kineziológia, ktorá sa o to snaži. Skúsenosť ukázala, že nie s najlepšími výsledkami. Stále všeobecne v regresnej terapii dávame prednosť precíznej a dlhšej práci nad myšlienkami a spomienkami a nesnažíme sa ich meniť alebo s nimi manipulovať.


Použitá literatúra
Dominic Streatfeild – Brainwash: The Secret History of Mind Control 2007
Lauren Slater – Skinners Box 2005