Patrik Balint

Ako sa môžu deti v škole učiť prežiť šťastný život - Intuitívna pedagogika

Bol som navštíviť vo Švédsku školu, kde vznikla Intuitívna pedagogika. Na načúvanie na hodinách sú tu zvyknutí, kedže tu chodia ľudia z celého sveta. Považujú za bezpečné, keď ten, kto príde do triedy sa pozerať, robí presne to, čo robia aj deti. Bol som u šiestakov. Začali deň krátkym pohovorom v kruhu. Potom si povedali a ukázali, ktorým smerom sú niektoré krajiny sveta. Taký jemný začiatok vyučovania. Potom sa začali hrať intuitívne hry. Počas hier som za pár minút spoznal osobnosť každého dieťaťa a to nielen preto, že som sa hral samozrejme s nimi. Vedel som veľmi presne, ku komu sa môžem neskôr prihovoriť a ako alebo s ním niečo zdieľať. Učiteľ si mohol nacítiť, ako je žiak pripravený na vyučovanie a čo od neho môže v daný deň čakať. Krásna práca s osobnosťou dieťaťa, empatiou a spojením s dieťaťom. Intuitívna pedagogika je založená na autonómnom učiteľovi, ktorý neprenáša na dieťa žiadne svoje, spoločenské alebo iné záťaže, predstavy, alebo očakávania. Dieťa sa učí a rozvíja v bezpečnom prostredí nehodnotenia s množstvom času, ktoré potrebuje, aby sa zapojilo do úloh, ktoré sú pred neho postavené.

Triedny učitel je so svojimi žiakmi na každej hodine celý deň. Odborní učitelia prichádzajú učiť svoje predmety a triedneho učiteľa majú vždy pri sebe ako spolupracovníka. Nielenže to podporuje u dieťaťa bezpečie vo výuke, ale výkon učenia je veľmi efektívny.

Zažil som počas vyučovania, ako sa učiteľ venoval malej skupinke žiakov, ďalší sa hrali nejakú hru, dvaja si čítali knihy alebo jeden vyšiel vonku z budovy sa len tak prevetrať. Taký prirodzený život bez nutnosti sedenia na jednom mieste. Podotýkam, že som bol u šiestakov.

Učiteľ veľa pracoval s lavicami a stolmi. Neustále presúvanie lavíc učiteľom, dávalo dieťaťu signály, čo sa práve ide robiť, kde potrebuje učiteľ žiakovu pozornosť a kedy. Mal som pocit, že toto je najdôležitejšia práca učiteľa. Ak bolo potrebné, aby žiak prijímal rozumové informácie, tak sa dali lavice bližšie k sebe a učiteľ vytvoril akoby noru z paravánov okolo lavíc, čo nastavilo žiakov na istý druh prijímania učiva. Potom ak už učiteľ potreboval, aby šli pracovať skôr cez hru a pocity, paravány odstránil a zrazu sme sa ocitli vo veľkej triede plnej priestoru a možností. Takto sa to striedalo a žiaci si ani nevšimli, koľko sa toho naučili a čo všetko zažili. Krásna práca s priestorom, psychikou dieťaťa a pozornosťou, ktorá je prirodzene obmedzená.

Naobedovali sme sa spolu v triede v kruhu okolo veľkého stola, ktorý sme si pre tento účel vytvorili. Obed bol oslavou vrcholu dňa, kde sa okrem jedla rozprávalo o tom, čo deti zažili počas výuky.

Tak ako ráno určil intuitívnu hru učiteľ, tak poobede ju určili žiaci. Začali sme sa hrať na policajtov a zlodejov. Triedna učiteľka danej triedy, v ktorej som sa bol pozrieť, je aj zástupkyňou školy a má 68 rokov. Napriek tomu sa s deťmi a so mnou naplno hrala hru. Najlepší dozor aj v nebezpečnejších situáciách robí dospelý dieťaťu, ak je s ním zapojený do činnosti. Toto je tu úplne normálne a prirodzené.

Tento prístup k dieťaťu nevyžaduje mnoho finančných prostriedkov. Vyžaduje však učiteľa ako dospelého človeka, ktorý je ochotný neustále sa vzdelávať v prístupe k dieťaťu a jeho potrebám.

Švédsko je silne sociálny štát, kde sa mnoho ľudí po mnohých sociálnych rokoch spolieha na to, že sa o nich štát postará. Asi aj preto mohol v tomto prostredí vzniknúť jeden z najefektívnejších slobodných systémov prístupu k dieťaťu, ktorý dáva možnosť vyniknúť autonómii jednotlivca, ktorý sa vie zapojiť plnohodnotne do spoločnosti.

V tejto škole v Solviku už 30 rokov žiaci nedostávajú žiadne známky, a tiež nedostávajú domáce úlohy. Učitelia tu hovoria, že hodnotiť žiaka je niečo podobné, ako keby mama pripravila dieťaťu jedlo a potom ho prinútila ho vyvracať, aby sa pozrela, aké jedlo mu vlastne dala.

Napriek tomu alebo možno aj práve preto vychovávajú zrelých ľudí, ktorý sa dokážu zapojiť do života a učenie je pre nich celoživotnou láskou.

Na fotkách sú triedy v Solviku. Každá trieda je iná. Prváci majú malú útulnú triedu(posledná fotka nižšie) a deviataci najväčšiu s vysokým stropom. Titulná fotka hore je z triedy deviatakov, kde majú stoly na sebe poskladané po cvičení intuitívnych hier s dôrazom na stretnutie so strachom a výškou. :-)