Patrik Balint

O hľadaní a hľadení do budúcnosti

( rozhovor pre www.putnici.sk )
Ste známy svojimi regresnými terapiami. Robíte aj progresívne? Teda pohľady do budúcnosti? Aký je Váš názor na túto problematiku? Teórií je skutočne veľa. Staršia o morfických a novšia o torzných poliach.

„Progresívne terapie robím, aj keď omnoho menej ako tých regresívnych. Ak by sme chceli hľadať podstatu možnosti takzvanej prekognície, potrebujeme rozobrať dva hlavné smery náhľadu na túto problematiku.

Jednou z možností je, že budúcnosť je daná, a ten kto nazerá do budúcnosti hľadá v určitých štruktúrach, ktoré môžu byť pevné alebo premenlivé. O tomto smere hovoria viacej teórie torzných a morfických polí. Podľa teórie torzných polí, je pole torzie základom informačného poľa vesmíru. Toto pole je neohraničené a signály o objekte sa môžu vzťahovať k jeho budúcnosti i minulosti. Teória morfických polí zase hovorí, že veci sa preto dejú tak, ako sa dejú, lebo minulosti sa vytvoril odtlačok v kozmických silových poliach. Potom úlohou prognostika by malo byť nahliadnutie do týchto štruktúr a samotné odozretie potrebných informácií.

Druhá možnosť je, že sa budúcnosť len vytvára, takže nie je nikde “napísaná”. Potom nazeranie do budúcnosti môže byť realizované na základe vyhodnotenia všetkých informácií z prítomnosti a minulosti. Pri tomto smere môžeme hľadať paralelu v teórii chaosu, takže úlohou prognostika by malo byť obsiahnutie a vyhodnotenie takého množstva informácií, ktoré by znamenalo najpravdepodobnejšie priblíženie sa k možnému prejavu v budúcnosti.

Tieto teórie sa sami o sebe nevylučujú a môžu byť len rôznymi pohľadmi na danú problematiku. Prognózy potom môžu byť využitím jednej, viacerých alebo všetkých daných pohľadov a teórií. Čím viacej pohľadov je použitých, tým je väčšia pravdepodobnosť úspechu predpovede. Kameňom úrazu pri predpovedaní budúcnosti môže byť interpretácia dosiahnutých informácií.

Ja osobne v terapii progresom používam podobný prístup ako v technikách regresu. Do budúcnosti sa dostávame na základe asociatívneho prístupu k informáciám. Podobné vyvoláva podobné. Z hľadiska uvedomenia a prijatia problému, nie je v zásade potrebné rozlišovať, či preberané informácie sú z minulosti alebo z budúcnosti.“

V akých prípadoch používate techniky progresu a s akým efektom?

“Techniky progresu používam v terapii hlavne u klientov, u ktorých je predpoklad možného prežívania traumy v budúcnosti, ktoré môže nepriaznivo vplývať na efektívne prekonanie danej situácie. Ide o plánované operácie, záťažové situácie a podobne.

Efekt progresu nie je možné spoľahlivo “merať”, keďže po jeho “použití” už nemáme s čím porovnávať. Môžeme sa spoľahnúť len na subjektívne hodnotenie klienta, prípadne štatistické vyhodnotenie zvládnutia daných nepríjemných situácií. Napriek tomu skúsenosti ukazujú, že náhľad do budúcnosti môže klientovi pomôcť nielen s prežívaním danej situácie ale aj otvoriť určité poznanie o fungovaní reality.“

Mohli by ste spomenúť prípad, ktorý výrazne ovplyvnil klienta?

“Hovoriť o ovplyvnení klienta progresom nie je jednoduché. Keďže nazeráme do budúcnosti, ktorú týmto nazeraním môžeme meniť, ťažko môžeme vedeckými prostriedkami ukázať, alebo zistiť či vôbec k určitému ovplyvneniu došlo. Môžeme len predpokladať alebo ovplyvnenie je často len otázkou viery.

Uvediem príklad : U jedného klienta bolo jasné, že ho v budúcnosti čaká trauma z operácie srdca. Prechádzaním tejto operácie technikou progresu, sme zistili informácie, ktoré momentálne v prítomnosti neboli prejavené a ani nebol predpoklad ich prejavenia. Určitý strach, úzkosti a mnoho ďalších. Ich uvedomením a spracovaním sa klient uvoľnil a operácia mohla prebehnúť v oveľa “príjemnejšom” duchu. Okrem týchto emócií a pocitov sme prišli na isté komplikácie, ktoré potom klient konzultoval so svojím lekárom. Ten ho ubezpečil, že takéto operácie robí bežne a viacej to nerozoberali. Neskôr po operácií mu lekár povedal, že presne taká komplikácia nastala a že ani nevie ako, ale reagoval prirodzene a veľmi promptne, ako keby už bol na to pripravený.

Podobných spracovaných prípadov, kde s istotou vieme povedať, že sa traume nevyhneme, mám viacero s podobnými výsledkami, ktoré môžem hodnotiť ako veľmi prínosné. Úloha psychiky v takýchto prípadoch nie je zanedbateľná a spracovanie traum technikou progresu, môžeme pomôcť ku úspešnému priebehu aj rekonvalescencii.“

Profesor Ivan Žucha psychiater hovorí v článku , ktorý sme nedávno zverejnili na pútnikoch ( http://www.putnici.sk/newsread.php?newsid=1588 ) , že ak sa môžem dostať "do minulosti", napríklad do stredoveku, čo transpersonálna teória akceptuje, prečo sa nedostávam do budúcnosti, prečo napríklad nemôžem zistiť, ako sa lieči Alzheimerova choroba? Dosiaľ sa nepodarilo priniesť z budúcnosti technicky využiteľnú informáciu. Čo si o tom myslíte?

„Informácie z minulosti aj budúcnosti sú nám prístupné len na základe presne stanoveného kľúča. Ak ho nemáme veľa sa nedozvieme. Ak venujeme pozornosť určitej informácií, iná nám môže byť skrytá. Tu platí – to čo nepoznáme, to neexistuje. Aby to začalo z nášho pohľadu existovať, musíme nájsť postupy ako to spoznať.

Pri regresnej terapii, ktorú robím ja, sa dostávame presne určeným spôsobom do minulosti, kde využívame asociatívne vybavovanie. Ak by sme tento istý spôsob použili pri vyhľadávaní neznámych informácií v budúcnosti, logicky by sme nič nenašli. Asociatívne môžeme hľadať len podobné informácie, nie neznáme.

Ak by sme chceli hľadať takto konkrétne neznáme informácie v budúcnosti o lieku na Alzhaimerovú chorobu, čisto teoreticky by to asi šlo, ale vynaložená energia a vytvorenie postupov na takéto hľadanie by sa asi rovnali energii a postupom, ktoré by znamenali vynájdenie lieku na túto chorobu. „

Dodnes nie je jednoznačne definované, ako funguje naše vedomie. Je celý rad hypotéz. Veľmi zaujímavo o tejto problematike píše Thorwald Dethlefsen. Hovorí, že ladička sa pri tóne rozochveje len vtedy, ak tón odpovedá jej frekvencii. Ak sa tak nestane, potom tón pre ladičku nejestvuje. A práve tak potrebuje aj človek pre každý vnem niečo,čo tomu zodpovedá v jeho vnútri. Každý človek je schopný vnímať len tie skutočnosti, pre ktoré má schopnosť rezonancie. To čo leží mimo oblasť vlastnej rezonancie dotyčného nemôže vnímať a teda to pre neho ani neexistuje. Môže byť toto príčinou nie vždy vydarených prognóz?

„Ak nemáme prístup k informáciám o nejakom probléme a potrebné postupy, veľmi ťažko ho vyriešime. To platí všeobecne aj pre prognózy. Potom môžeme ale hovoriť len o pokuse o prognózu. Ak už dôjde k ozajstnej prognóze, príčinu v “nevydarení” vidím v jej interpretácii. Ak nám prognostik povie, že nás za hodinu zrazí auto, asi na cestu nepôjdeme a to auto nás za hodinu nezrazí. Z jedného pohľadu by sme mohli povedať, že to potom bola nevydarená prognóza.

Tu si ale treba uvedomiť, že pri prognózach nie je dôležité, či sa vydaria alebo nie. Nie je dôležité auto, ale že sa nachádzame v situácií, že by nás mohlo zraziť. Niečo asi z hľadiska auta riešime. Možný nedostatok pozornosti, sebaobetovanie, otrocký komplex, spasiteľský komplex atď a atď. Na to, čo vlastne riešime, ale prognóza neodpovie. Takže tu je dôležité, že vôbec nejaká prognóza vzniká. Už to nám dáva obraz, o tom čo prežívame. Väčšinou ak máme príklon hľadať radu u prognostika, ukazuje to na naše problémy, ktoré neriešime z hľadiska prítomnosti. Na ilúzie o budúcnosti priamo pôsobí naša nespracovaná minulosť."

Jednou s najdiskutovanejších prognóz je rok 2012. Najčastejšie sa vychádza z konca mayského kalendára v danom roku.

„Každý koniec v nás môže vyvolávať rôzne aj nepríjemné pocity, ktoré nás môžu ovplyvňovať pri interpretácií nadobudnutých informácií z prognózy. Samozrejme to, že mayský kalendár končí, môže mať pre nás zaujímavú výpovednú hodnotu. Potom ale je potrebné pridávať postupne ďalšie informácie napríklad o postavení planét v decembri 2012 a ďalšie trebárs z pohľadu numerológie a nášho postavenie v tomto systéme atď. Nakoniec nám z toho niečo postupne môže vychádzať, a my máme možnosť prejsť v prítomnosti istú hranicu, kde sa už vieme podľa týchto informácií rozhodovať. Takto využité prognostické údaje si viem celkom dobre predstaviť v prítomnom riešení problémov života. Ale ak sa zaoberáme len tým, či nás naozaj zrazí auto v budúcnosti, nemusíme vidieť prítomnosť v jej skutočnosti.“

Pýtala sa: Katarína Bednářová - www.putnici.sk