Patrik Balint

Kontakt je dotyk a komunikácia

Život je o kontakte. Ak sa prestávame kontaktovať, umierame. Chceme niečo urobiť? Potrebujeme kontakt. Chceme to s niekým urobiť? Potrebujeme kontakt.
Kontakt začína dotykom. Dotykom, ktorý nemusí byť vidieť. Dotykom, ktorý nás spojí, skontaktuje. Potom už len ten kontakt rozvíjame. Komunikujeme. Až do ukončenia spojenia. Kontakt prerušíme a ideme k ďalšiemu kontaktu. Takto sa kontaktujeme od nášho počatia až do smrti.

Zdá sa, že vedieť rozvíjať kontakty, je pre život dôležitý. Kontakt je dôležitý pre naše šťastie. Ako kontakt rozvíjame je dôležité aj pre šťastie ľudí okolo nás. Dokonca sa niekedy pýtame, či máme dobré kontakty alebo či nieto má dobré kontakty. Vieme sa ale dobre kontaktovať? Vieme sa prirodzene dotýkať a komunikovať. Neubližuje náš dotyk alebo komunikácia niekomu alebo dokonca nám? Kde a ako sa vlastne učíme dotýkať a komunikovať?

Čo keby sa s nami rodičia rozprávali už v tehotenstve cez emócie, pocity a pohladenie.
Čo keby nám prvý dotyk venovala mama a otec pri pôrode? Čo keby to boli mamine ruky, ktoré nám pomôžu vyjsť a precítiť vstup do života?
Čo keby prvé slová pri narodení a privítanie patrilo rodičom?
Čo keby do troch rokov rodičia hľadali k nám cestu cez neverbálnu komunikáciu mimiky tváre, posunkov rúk a iné?
Čo keby sa nás rodičia čo možno najviac objímali a čo keby sme my mohli čo možno najviac vidieť ako sa objímajú navzájom?
Čo keby si rodičia viac všímali ako nás ovplyvňuje ich vzájomná komunikácia?
Čo keby do 7 rokov rodičia s nami viac komunikovali v trojici cez hry a zábavu?
Čo keby sme si mohli s rodičmi do 15 rokov vykomunikovať všetky prežitky niekedy pred spaním, ktoré nás stretli cez deň?
Čo keby sme do dospelosti od rodičov dostali dostatok dôvery vo vzájomnej komunikácii?
Čo keby sme si s rodičmi do 30-tky išli občas niekde sadnúť a prebrať podstatné veci?
Čo keby sme si s rodičmi po 30-tke našli čas pozrieť sa na to, čo sme z vyššie uvedeného neprekomunikovali a neprežili?

Vieme sa niekoho dotknúť alebo sa to dokonca niekedy bojíme urobiť? Vieme sa skontaktovať? Vieme komunikovať alebo sa to niekedy bojíme urobiť. Naučili sme sa to? Mali sme možnosť byť pri dôležitých dotykoch. Mali tú možnosť naši rodičia?

Dotyk a komunikácia je jedna z najpodstatnejších vecí nášho života. Akú váhu v dotyku a komunikácii pocítime v detstve, takú váhu dotyku a komunikácii dávame aj v živote. Takú váhu dávame v živote kontaktu alebo kontaktom. Také kontakty si v živote tvoríme. Takto postupne zisťujeme kto vlastne sme. Akú máme osobnosť. Akú máme dušu.

Prvý kontakt s našimi rodičmi sme vytvorili my. My sme sa dotkli cez spermiu a vajíčko maternice. Od nás vyšli prvé bunky, ktoré začali tvoriť placentu ten prvý fyzický komunikačný orgán. Dali sme rodičom do rúk náš proces učenia dotyku a komunikácie. Tú obrovskú zodpovednosť sa oni rozhodli niesť.
Ak je tento náš prvý kontakt nejako narušený, môžeme ho kedykoľvek obnoviť. Je to v našich silách. Tak ako kedykoľvek môžu naši rodičia realizovať dotyk a komunikáciu, za ktorú prebrali plnú zodpovednosť.

Dnes platí: „Povedz mi s kým a čím sa stretávaš a ja ti poviem kto si“... Aké máte kontakty vy?

článok vyšiel v v rubrike Iný pohled v českom časopise Žena Život