Prenatálne obdobie
( Rozhovor pre Čarostranu týždenníka Korzár ku prednáške o prenatálnom období a pôrode v Košiciach ) Budete hovoriť o vplyve prenatálnej existencie na náš ďalší život. Nedá sa nespýtať, či si svojich rodičov pred narodením vyberáme a prečo.
- Prax regresnej terapie ukazuje že áno. Človek prichádza na Zem, aby sa tu niečo naučil, stretol určitých ľudí, niečo tu zanechal. Ak sa s klientmi v regresnej terapii posunieme pred počastie, mohí z nich popisujú existenciu akoby vo svetle, kde si vyberajú svojich rodičov, telo, okolnosti a možno aj celý život, ktorý na Zemi prežijú. Klient sa často akoby dohaduje so svojimi priateľmi na tom, či a kedy sa na Zemi stretnú, alebo čo budú spoločne prežívať. Prax tiež ukazuje, že duša človeka odchádza zo Svetla, pričom sa ešte pred počatím nachádza a „poletuje“ niekoľko dní, alebo aj týždňov, pri svojich budúcich rodičoch. Obzerá si svoje okolie, rodičov, pripravuje sa na vstup do svojho tela a niekedy aj svojou vôľou prispieva na výber dňa a hodiny svojho počatia.
Cestu duše a pohľad výberu našich rodičov by sme mohli prirovnať k nášmu životu, ktorý prežívame. Príde čas a my si máme vybrať základnú alebo strednú školu. S tým nám často pomáhajú naši rodičia. Potom si vyberáme vysokú školu a naše povolanie. Tam už dávame väčší dôraz na to, čo by sme chceli robiť a čo nás zaujíma. Nabrali sme skúseností z predošlých rozhodnutí a tie aj pri výbere zužitkujeme. Z pohľadu duše sú to prežité milióny až miliardy rokov, keď si už duša sama vyberá svoje „duchovné povolanie“. Dalo by sa povedať, že na to, aby to povolanie mohla vykonávať, je jeden s najdôležitejších predpokladov výber našich rodičov.
“Čo nenarodený človiečik vníma? Získava trebárs počúvaním hudby o ňu záujem ?
Vnímanie plodu môžeme spojiť s takzvaným “vtelením” duše. Prax ukazuje, že spojenie dvoch pohlavných buniek je takým prejavom organizovanej hmoty, že nie je možné, aby existovala bez určitých “programov”, ktoré prináša duša. Týmto “programom” by sme mohli hovoriť psychika. Z toho vyplýva, že “vtelovanie” duše prichádza vždy so spojením dvoch pohlavných buniek matky a otca, čiže pri počatí. V regresnej terapii sa dostávame až k tomuto spojeniu, ba aj pred neho. Tam klienti popisujú všetky vnemy, ktoré zažívajú, čo zažíva mama a otec, čo sa deje okolo. Môžeme povedať, že duša vníma všetko, čo sa okolo nej deje. Do tretieho mesiaca prenatálneho obdobia hlavne mimozmyslovým vnímaním a potom aj zmyslami tela.
Každá hudba má v sebe kus logiky, jedinečnosti, sily atď. Dieťa tieto zvuky hlavne pre túto jedinečnosť zachytáva a pre určitý vzorec, ktorý hudba obsahuje, veľmi ľahko pamätá. Zmyslové a mimozmyslové vnímanie dieťaťa sú hlavne po zistení matky, že je tehotná, do veľkej miery otvorené logike, jedinečnosti, sile a podobne. Najväčšiu takúto otvorenosť by som zasadil medzi druhý a tretí mesiac po počatí. Pri spustení hudby, ktorú dieťa počúvalo v tomto období, po narodení, sa dieťaťu pripomína obdobie v brušku matky, čo ho môže upokojiť, naladiť a zaujať. Preto je vhodné v šťastných dňoch s dieťatkom v brušku, púšťať hudbu, tancovať a radovať sa najlepšie spolu s celou rodinou. .
Dajú sa určiť rozhodujúce vplyvy prenatálneho obdobia na našu budúcnosť ?
-Prenatálne obdobie z hľadiska neskoršieho vplyvu môžeme rozdeliť na niekoľko prelomových období. Počatie - Dôležitosť tohoto obdobia je v tom, že je to prvý vstup a dotyk s telesnými pocitami, aj keď ide len o dve bunky, ktoré sa v tom období spájajú. Zároveň s týmto vstupom a precítením na bunkovej materiálnej úrovni dochádza k určitému preciťovaniu rodičov, ktorí sa milujú. Vzniká tu istá súhra pocitov, ktoré nás môžu ovplyvňovať počas celého nášho života. Aj pri ideálnom stave pri počatí je to pre dušu prechod z duchovného sveta do sveta fyzického. Prejavuje sa tu reakcia na zmenu, na podobu tohoto prechodu, na rodičov, na okolie a mnoho ďalších. Všetky tieto pocity môžeme potom „znova“ riešiť vo vzťahoch, rozhodovaniach a podobne. Zistenie matky, že je t ehotná - V tomto období prichádza istý bod, keď nastáva spojenie medzi matkou a dieťaťom, ak v predošlom období nedošlo k nejakým problémom. Matka zisťuje, že je tehotná a prichádza jej reakcia. Na túto reakciu prichádza postoj dieťa, ktorého odraz potom môže pociťovať počas celého svojho života. Odteraz dieťa prežíva každý pocit s matkou oveľa intenzívnejšie. Vývin od poznania matky, že je tehotná - Toto obdobie prináša hlavne poznanie pocitov matky, vzťahu matky k otcovi, rodine, okoliu. Matka sa môže dostávať do rôznych situácií, ktoré na dieťa určitým spôsobom vplývajú a ono zase nejako reaguje. Tieto vzájomné interakcie sú často základom nášho budúceho správania a riešenia problémov.
Na čo by budúca mamička nemala zabudnúť a čoho sa má vyvarovať?
-Pri bezproblémovom priebehu tehotenstva v zásade nemusí robiť mamička nič naviac, ani nič menej, možno okrem prežívania posledného mesiaca, ktoré vyžaduje zvýšenú pozorosť a prípravy na pôrod a materstvo, ktorá ešte stále absentuje vo výchove v škole prípadne rodine. Spomeniem ale jednu radu vyplývajúcu z praxe regresnej terapie. Všetky prežitky matky ba aj otca dieťa vníma a vytvára si k nim postoj. Ak matka prežíva v tomto období nejaké nepríjemné pocity alebo zážitky, môže byť s nimi dieťa konfrontované tak, že si ich berie za svoje. Hlavne, ak si neuvedomí, že tieto pocity sú mamine a nie jeho - matka a dieťa sú akoby jedno telo. Potom je dobré, aby do prežívania matky a otca vstúpila pravdivosť. Mama sa môže s otcom rozprávať o svojich problémoch, aby neostávali v jej vnútri, kde sa n achádza dieťatko a tak dať dieťatku jasne najavo, čo mama prežíva a že to prežíva ona. Môže sa rozprávať s dieťaťom a dávať mu pozornosť, zhrnúť napríklad každý večer prežitky zo dňa a podobne. Dieťatko si takto najlepšie uvedomí, čo sa okolo deje a prečo a zároveň sa už v tomto období vytvára medzi rodičmi a dieťaťom láskavý a prirodzený vzťah, kde sa problémy riešia na úrovniach, na ktorých vznikajú.
( Rozhovor pre Čarostranu týždenníka Korzár ku prednáške o prenatálnom období a pôrode v Košiciach ) Budete hovoriť o vplyve prenatálnej existencie na náš ďalší život. Nedá sa nespýtať, či si svojich rodičov pred narodením vyberáme a prečo.
- Prax regresnej terapie ukazuje že áno. Človek prichádza na Zem, aby sa tu niečo naučil, stretol určitých ľudí, niečo tu zanechal. Ak sa s klientmi v regresnej terapii posunieme pred počastie, mohí z nich popisujú existenciu akoby vo svetle, kde si vyberajú svojich rodičov, telo, okolnosti a možno aj celý život, ktorý na Zemi prežijú. Klient sa často akoby dohaduje so svojimi priateľmi na tom, či a kedy sa na Zemi stretnú, alebo čo budú spoločne prežívať. Prax tiež ukazuje, že duša človeka odchádza zo Svetla, pričom sa ešte pred počatím nachádza a „poletuje“ niekoľko dní, alebo aj týždňov, pri svojich budúcich rodičoch. Obzerá si svoje okolie, rodičov, pripravuje sa na vstup do svojho tela a niekedy aj svojou vôľou prispieva na výber dňa a hodiny svojho počatia.
Cestu duše a pohľad výberu našich rodičov by sme mohli prirovnať k nášmu životu, ktorý prežívame. Príde čas a my si máme vybrať základnú alebo strednú školu. S tým nám často pomáhajú naši rodičia. Potom si vyberáme vysokú školu a naše povolanie. Tam už dávame väčší dôraz na to, čo by sme chceli robiť a čo nás zaujíma. Nabrali sme skúseností z predošlých rozhodnutí a tie aj pri výbere zužitkujeme. Z pohľadu duše sú to prežité milióny až miliardy rokov, keď si už duša sama vyberá svoje „duchovné povolanie“. Dalo by sa povedať, že na to, aby to povolanie mohla vykonávať, je jeden s najdôležitejších predpokladov výber našich rodičov.
“Čo nenarodený človiečik vníma? Získava trebárs počúvaním hudby o ňu záujem ?
Vnímanie plodu môžeme spojiť s takzvaným “vtelením” duše. Prax ukazuje, že spojenie dvoch pohlavných buniek je takým prejavom organizovanej hmoty, že nie je možné, aby existovala bez určitých “programov”, ktoré prináša duša. Týmto “programom” by sme mohli hovoriť psychika. Z toho vyplýva, že “vtelovanie” duše prichádza vždy so spojením dvoch pohlavných buniek matky a otca, čiže pri počatí. V regresnej terapii sa dostávame až k tomuto spojeniu, ba aj pred neho. Tam klienti popisujú všetky vnemy, ktoré zažívajú, čo zažíva mama a otec, čo sa deje okolo. Môžeme povedať, že duša vníma všetko, čo sa okolo nej deje. Do tretieho mesiaca prenatálneho obdobia hlavne mimozmyslovým vnímaním a potom aj zmyslami tela.
Každá hudba má v sebe kus logiky, jedinečnosti, sily atď. Dieťa tieto zvuky hlavne pre túto jedinečnosť zachytáva a pre určitý vzorec, ktorý hudba obsahuje, veľmi ľahko pamätá. Zmyslové a mimozmyslové vnímanie dieťaťa sú hlavne po zistení matky, že je tehotná, do veľkej miery otvorené logike, jedinečnosti, sile a podobne. Najväčšiu takúto otvorenosť by som zasadil medzi druhý a tretí mesiac po počatí. Pri spustení hudby, ktorú dieťa počúvalo v tomto období, po narodení, sa dieťaťu pripomína obdobie v brušku matky, čo ho môže upokojiť, naladiť a zaujať. Preto je vhodné v šťastných dňoch s dieťatkom v brušku, púšťať hudbu, tancovať a radovať sa najlepšie spolu s celou rodinou. .
Dajú sa určiť rozhodujúce vplyvy prenatálneho obdobia na našu budúcnosť ?
-Prenatálne obdobie z hľadiska neskoršieho vplyvu môžeme rozdeliť na niekoľko prelomových období. Počatie - Dôležitosť tohoto obdobia je v tom, že je to prvý vstup a dotyk s telesnými pocitami, aj keď ide len o dve bunky, ktoré sa v tom období spájajú. Zároveň s týmto vstupom a precítením na bunkovej materiálnej úrovni dochádza k určitému preciťovaniu rodičov, ktorí sa milujú. Vzniká tu istá súhra pocitov, ktoré nás môžu ovplyvňovať počas celého nášho života. Aj pri ideálnom stave pri počatí je to pre dušu prechod z duchovného sveta do sveta fyzického. Prejavuje sa tu reakcia na zmenu, na podobu tohoto prechodu, na rodičov, na okolie a mnoho ďalších. Všetky tieto pocity môžeme potom „znova“ riešiť vo vzťahoch, rozhodovaniach a podobne. Zistenie matky, že je t ehotná - V tomto období prichádza istý bod, keď nastáva spojenie medzi matkou a dieťaťom, ak v predošlom období nedošlo k nejakým problémom. Matka zisťuje, že je tehotná a prichádza jej reakcia. Na túto reakciu prichádza postoj dieťa, ktorého odraz potom môže pociťovať počas celého svojho života. Odteraz dieťa prežíva každý pocit s matkou oveľa intenzívnejšie. Vývin od poznania matky, že je tehotná - Toto obdobie prináša hlavne poznanie pocitov matky, vzťahu matky k otcovi, rodine, okoliu. Matka sa môže dostávať do rôznych situácií, ktoré na dieťa určitým spôsobom vplývajú a ono zase nejako reaguje. Tieto vzájomné interakcie sú často základom nášho budúceho správania a riešenia problémov.
Na čo by budúca mamička nemala zabudnúť a čoho sa má vyvarovať?
-Pri bezproblémovom priebehu tehotenstva v zásade nemusí robiť mamička nič naviac, ani nič menej, možno okrem prežívania posledného mesiaca, ktoré vyžaduje zvýšenú pozorosť a prípravy na pôrod a materstvo, ktorá ešte stále absentuje vo výchove v škole prípadne rodine. Spomeniem ale jednu radu vyplývajúcu z praxe regresnej terapie. Všetky prežitky matky ba aj otca dieťa vníma a vytvára si k nim postoj. Ak matka prežíva v tomto období nejaké nepríjemné pocity alebo zážitky, môže byť s nimi dieťa konfrontované tak, že si ich berie za svoje. Hlavne, ak si neuvedomí, že tieto pocity sú mamine a nie jeho - matka a dieťa sú akoby jedno telo. Potom je dobré, aby do prežívania matky a otca vstúpila pravdivosť. Mama sa môže s otcom rozprávať o svojich problémoch, aby neostávali v jej vnútri, kde sa n achádza dieťatko a tak dať dieťatku jasne najavo, čo mama prežíva a že to prežíva ona. Môže sa rozprávať s dieťaťom a dávať mu pozornosť, zhrnúť napríklad každý večer prežitky zo dňa a podobne. Dieťatko si takto najlepšie uvedomí, čo sa okolo deje a prečo a zároveň sa už v tomto období vytvára medzi rodičmi a dieťaťom láskavý a prirodzený vzťah, kde sa problémy riešia na úrovniach, na ktorých vznikajú.
Regresné techniky v súčasnosti
Vo všeobecnosti môžeme povedať, že regresná terapia znamená, že s klientom ideme určitým spôsobom do minulosti a pri tom sa snažíme riešiť nejaký problém, ktorý ho práve ovplyvňuje v prítomnosti. Prežité traumy v minulosti nás môžu do určitej miery ovplyvňovať v prítomnosti tak, že sa nám viac či menej pripomínajú prežitky, emócie alebo telesné pocity.
Regresná terapia nám umožňuje riešiť problémy z minulosti, tak aby sme už v tej minulosti nemuseli ďalej ostávať. Regresná terapie nám umožňuje riešiť ilúzie budúcnosti, na ktoré má dosah naša minulosť, tak aby sme mohli žiť v prítomnosti.
Novodobá história a korene regresných terapií siahajú niekde do obdobia prvej a druhej svetovej vojny, kde sa hlavne v USA, ako jednej z mála krajín ktorú priamo vojna nezasiahla, formujú terapeuti, ktorí využívajú hypnoterapiu často s regresnými prvkami. Pomoc si vtedy vyžadovali hlavne vojaci a ľudia vracajúci sa z oblasti bojov, ktorí prežívali rôzne typy fóbií, psychóz, strachov a podobne. V tomto období zaznamenávame rozmach regresných techník ( hlavne hypnoterapia ), ktoré pomáhajú zvládať ťažké traumy a problémy.
Neskôr v 50-tych rokoch dvaja páni Ron Hubbard a Bryan Jameison, každý svojím spôsobom dáva základ pre techniky o triedu a generáciu vyššie, ktoré už nepoužívajú zmenený stav vedomia na prechod do minulosti. Na riadené vybavovanie udalostí v terapii využili prirodzenú schopnosť ľudskej psychiky a pamäte, ktorá je založená na asociatívnom vybavovaní si udalostí z minulosti.
Ron Hubbard sa vydal „západným“ smerom, ktorý sa svojím spôsobom podobá Freudovskému prístupu a teóriám. R.Hubbard zakomponoval a prispôsobil termíny vedomie, podvedomie a nevedomie atď. do svojich teórií a posúva tieto pojmy do iných rovín poznania omnoho ďalej. Opiera sa o tézu, že jedným zo základých cieľov človeka je prežiť. Ak je toto prežívanie ohrozené dochádza k zúženiu nášho vedomia a pozornosť je upriamená na zabezpečenie prežitia. Tento „nedostatok“ informácií vo vedomí potom neskôr spôsobuje problémy v prítomnosti, tak že sa prežitky z tohoto obdobia podvedome prípomínajú a my sme „nútení“ ich znovu prežívať. Riešenie v terapii je nastolené návratom k týmto obdobiam a ich opätovným prechádzaním, pričom sa doplnia chýbajúce informácie, ktoré sa v pamäti síce nachádzajú, ale ešte neboli uvedmomené.
Bryan Jameisom sa vydáva skôr cestou východných filozofií, kde na prechod do minulosti a riešenie používa symboliku. Symboly nám môžu veľmi efektívne ukázať, čo práve z hľadiska minulosti riešime a často „vyberú“ z podvedomia udalosti, ktoré sú najžiadanejšie.
R.Hubbard aj B Jameisom vo svojich terapiách „počítajú“ s teóriou reinkarnácie a minulých životov, čo sa nestretáva s pochopením klasickej psychológie a akademickej pôdy. Prihchádza technika zvaná Kineziológia ( George Goodheart ) alebo One brain, ktorá možno aj z tohoto dôvodu reinkarnačnú teóriu nahrádza teóriou predkov. Udalosti sú vybavované z minulosti na základe svalového testu a príkazu „Nájdi vek príčiny“. Riešenie je nastolené prekrytím tejto traumy alebo udalosti nejakým príjemným zážitkom alebo obsahom, pričom sú zároveň využívané aj techniky poznania prejavou na úrovni tela a mozgu.
Ďalšou regresnou technikou je Holotropné dýchanie ( Stanislav Grof ), ktoré využíva na prechod do minulosti prehĺbené dýchanie ( zmenený stav vedomia ). Korene tejto techniky by sme mohli hľadať niekde v Severnej Amerike u domorodých indiánov, ktorí techniky prehlbeného dýchania často aj pri zvýšenej teplote ( oheň ) a v uzavretom prostredí, používajú ako techniku prijatia do dospelosti ( riešenie cez prechod k našim predkom ). Túto techniku by som nazval poznávacia technika skôr ako terapeutická, keďže pri prehĺbenom dýchaní sa nevyplavujú z podvedomia udalosti a problémy cielene ( tie na ktorých sa dohodne klient s terapeutom ), ale vyplavujú sa na základ toho, čo je práve na „programe“.
Rád by som tu ešte spomenul techniku HAP ( Andrej Dragomirecký ), u ktorého som sa regresnú terapiu naučil aj ja a ktorý priamo vychádza z teórie, ktoré priniesol R.Hubbard. Tieto teórie posunul hlavne vo svojej Informačnej teórii psychiky. Z pohľadu praxe A.Dragomirecký predstavil a dostal “do života” techniku R. Hubbarda, hlavne takzvané behy v terapii, kde neprechádzame len udalosti, kde je nám ubližované, ale pridávajú sa udalosti, kde sme ubližovali my ( druhý beh ), kde sme boli svedkom ubližovania ( tretí beh ), alebo sme si sami obližovali ( štvrtý beh ). Uvedomenie všetkým behov v terapii nám dáva možnosť pochopiť prežívanie utrpenia zo širšieho pohľadu zákonov karmy.
Pochopenie utrpenia je jedným z krokov ako pochopiť sám seba, ale nie jedniný. Regresné techniky z minulého storočia nám dávajú veľkú možnosť prijať tento model. Ale je potrebné ísť aj ďalej. Obrazne povedané regresná terapia rieši, možno aj ako aj iné terapie súčastnosti, ako sa dostať od Freuda k Jungovi. Dostáva sa nám možnosť a aj tlak prejsť od skúmania utrpenia, k skúmaniu princípov vesmíru ako je karma, archetypy, sinchronicita a kauzalita atď. Na prelome storočí aj na základe tohoto tlaku prichádzajú techniky, ktoré by sme mohli nazvať regresným chanellingom.
Na začiatku prichádzali techniky pokusu omylu, kde terapeut komunikuje s rôznymi duchovnými bytosťami a podobne. Postupne sa vyprofilujú techniky rozhovoru a pomoci privteleným a zblúdilým dušiam, až nakoniec prichádzajú techniky, ktoré už v sebe nesú konštrukcie a systém pomoci.
Technika SRT ( Spiritual response teraphy - Robert E. Detzler ) je technika, ktorá spája regresný prístup s channelingom, kde terapeut komunikuje s vyšším Ja a skz minulosť nachádza pre klienta riešenie, pričom na spojenie a komunikáciu ( chanelling ) je použité kyvadlo. ..
Ďalšou z týchto techník s chennelingovým podtextom sú Rodinné konštalácie ( Bert Hellinger ) . Pri zostavovaní konštalácie problému sa „prizývajú“ chanellingovo aktéri problému a tým sa rieši celý systém. Akoby zostavovatelia konštalácie prepožičiavali svoje telo riešeniu problému. Mať v terapii všetkých príslušníkov rodiny, alebo aktérov problému je sen každého terapeuta. Z praxe vieme, že to v individuálnej terapii nieje jednoduché. Toto kladie hlavne na terapeuta rodinných konštalácií isté nároky na profesionalitu, keďže to môže prirodzene „zvádzať“ prinášať posuny v prejavoch rodiny, ktoré by znamenali ideálny stav, pričom sa nemusí udržať nemanipulatívnosti systému.
Z môjho pohľadu praktického terapeuta som si musel aj ja vybrať, či na niektoré problémy budem používať niektoré z hore uvedených techník. Rozhodol som sa ale ísť cestou vlastnej techniky, kedže techniky channelingu ma z rôznych dôvodov neoslovili.
Prichádza vzťahová technika, ktorá rieši prolémy vo vzťahoch s osobami, vecami, udalosťami, javmi, ktoré nám vstupujú do života a nejako nás ovplyvňujú. Hľadáme pochopenie prečo nám daný vzťah vstupuje do života a takto ho ovplyvňuje. Prechádzame tento vzťah z hľadiska minulosti, riešime traumy ktoré prináša, riešime ako sa ten vzťah vyvýja a prečo a hľavne kde začína. Ak poznáme a pochopíme začiatok a vývoj daného vzťahu a kola utrpenia, ktoré v ňom prežívame, môžeme ho efektívne riešiť a toto kolo ukončiť. Rozšírením vzťahovej techniky je archetypálna vzťahová technika, ktorá rieši vzťah s nejakým archetypom, s nejakou uchopiteľnou časťou, ukazovateľom na tento vesmír ( archetyp muža, ženy, hodnotenia, moci, dokonalosti a podobne ).
Vo všeobecnosti môžeme povedať, že regresná terapia znamená, že s klientom ideme určitým spôsobom do minulosti a pri tom sa snažíme riešiť nejaký problém, ktorý ho práve ovplyvňuje v prítomnosti. Prežité traumy v minulosti nás môžu do určitej miery ovplyvňovať v prítomnosti tak, že sa nám viac či menej pripomínajú prežitky, emócie alebo telesné pocity.
Regresná terapia nám umožňuje riešiť problémy z minulosti, tak aby sme už v tej minulosti nemuseli ďalej ostávať. Regresná terapie nám umožňuje riešiť ilúzie budúcnosti, na ktoré má dosah naša minulosť, tak aby sme mohli žiť v prítomnosti.
Novodobá história a korene regresných terapií siahajú niekde do obdobia prvej a druhej svetovej vojny, kde sa hlavne v USA, ako jednej z mála krajín ktorú priamo vojna nezasiahla, formujú terapeuti, ktorí využívajú hypnoterapiu často s regresnými prvkami. Pomoc si vtedy vyžadovali hlavne vojaci a ľudia vracajúci sa z oblasti bojov, ktorí prežívali rôzne typy fóbií, psychóz, strachov a podobne. V tomto období zaznamenávame rozmach regresných techník ( hlavne hypnoterapia ), ktoré pomáhajú zvládať ťažké traumy a problémy.
Neskôr v 50-tych rokoch dvaja páni Ron Hubbard a Bryan Jameison, každý svojím spôsobom dáva základ pre techniky o triedu a generáciu vyššie, ktoré už nepoužívajú zmenený stav vedomia na prechod do minulosti. Na riadené vybavovanie udalostí v terapii využili prirodzenú schopnosť ľudskej psychiky a pamäte, ktorá je založená na asociatívnom vybavovaní si udalostí z minulosti.
Ron Hubbard sa vydal „západným“ smerom, ktorý sa svojím spôsobom podobá Freudovskému prístupu a teóriám. R.Hubbard zakomponoval a prispôsobil termíny vedomie, podvedomie a nevedomie atď. do svojich teórií a posúva tieto pojmy do iných rovín poznania omnoho ďalej. Opiera sa o tézu, že jedným zo základých cieľov človeka je prežiť. Ak je toto prežívanie ohrozené dochádza k zúženiu nášho vedomia a pozornosť je upriamená na zabezpečenie prežitia. Tento „nedostatok“ informácií vo vedomí potom neskôr spôsobuje problémy v prítomnosti, tak že sa prežitky z tohoto obdobia podvedome prípomínajú a my sme „nútení“ ich znovu prežívať. Riešenie v terapii je nastolené návratom k týmto obdobiam a ich opätovným prechádzaním, pričom sa doplnia chýbajúce informácie, ktoré sa v pamäti síce nachádzajú, ale ešte neboli uvedmomené.
Bryan Jameisom sa vydáva skôr cestou východných filozofií, kde na prechod do minulosti a riešenie používa symboliku. Symboly nám môžu veľmi efektívne ukázať, čo práve z hľadiska minulosti riešime a často „vyberú“ z podvedomia udalosti, ktoré sú najžiadanejšie.
R.Hubbard aj B Jameisom vo svojich terapiách „počítajú“ s teóriou reinkarnácie a minulých životov, čo sa nestretáva s pochopením klasickej psychológie a akademickej pôdy. Prihchádza technika zvaná Kineziológia ( George Goodheart ) alebo One brain, ktorá možno aj z tohoto dôvodu reinkarnačnú teóriu nahrádza teóriou predkov. Udalosti sú vybavované z minulosti na základe svalového testu a príkazu „Nájdi vek príčiny“. Riešenie je nastolené prekrytím tejto traumy alebo udalosti nejakým príjemným zážitkom alebo obsahom, pričom sú zároveň využívané aj techniky poznania prejavou na úrovni tela a mozgu.
Ďalšou regresnou technikou je Holotropné dýchanie ( Stanislav Grof ), ktoré využíva na prechod do minulosti prehĺbené dýchanie ( zmenený stav vedomia ). Korene tejto techniky by sme mohli hľadať niekde v Severnej Amerike u domorodých indiánov, ktorí techniky prehlbeného dýchania často aj pri zvýšenej teplote ( oheň ) a v uzavretom prostredí, používajú ako techniku prijatia do dospelosti ( riešenie cez prechod k našim predkom ). Túto techniku by som nazval poznávacia technika skôr ako terapeutická, keďže pri prehĺbenom dýchaní sa nevyplavujú z podvedomia udalosti a problémy cielene ( tie na ktorých sa dohodne klient s terapeutom ), ale vyplavujú sa na základ toho, čo je práve na „programe“.
Rád by som tu ešte spomenul techniku HAP ( Andrej Dragomirecký ), u ktorého som sa regresnú terapiu naučil aj ja a ktorý priamo vychádza z teórie, ktoré priniesol R.Hubbard. Tieto teórie posunul hlavne vo svojej Informačnej teórii psychiky. Z pohľadu praxe A.Dragomirecký predstavil a dostal “do života” techniku R. Hubbarda, hlavne takzvané behy v terapii, kde neprechádzame len udalosti, kde je nám ubližované, ale pridávajú sa udalosti, kde sme ubližovali my ( druhý beh ), kde sme boli svedkom ubližovania ( tretí beh ), alebo sme si sami obližovali ( štvrtý beh ). Uvedomenie všetkým behov v terapii nám dáva možnosť pochopiť prežívanie utrpenia zo širšieho pohľadu zákonov karmy.
Pochopenie utrpenia je jedným z krokov ako pochopiť sám seba, ale nie jedniný. Regresné techniky z minulého storočia nám dávajú veľkú možnosť prijať tento model. Ale je potrebné ísť aj ďalej. Obrazne povedané regresná terapia rieši, možno aj ako aj iné terapie súčastnosti, ako sa dostať od Freuda k Jungovi. Dostáva sa nám možnosť a aj tlak prejsť od skúmania utrpenia, k skúmaniu princípov vesmíru ako je karma, archetypy, sinchronicita a kauzalita atď. Na prelome storočí aj na základe tohoto tlaku prichádzajú techniky, ktoré by sme mohli nazvať regresným chanellingom.
Na začiatku prichádzali techniky pokusu omylu, kde terapeut komunikuje s rôznymi duchovnými bytosťami a podobne. Postupne sa vyprofilujú techniky rozhovoru a pomoci privteleným a zblúdilým dušiam, až nakoniec prichádzajú techniky, ktoré už v sebe nesú konštrukcie a systém pomoci.
Technika SRT ( Spiritual response teraphy - Robert E. Detzler ) je technika, ktorá spája regresný prístup s channelingom, kde terapeut komunikuje s vyšším Ja a skz minulosť nachádza pre klienta riešenie, pričom na spojenie a komunikáciu ( chanelling ) je použité kyvadlo. ..
Ďalšou z týchto techník s chennelingovým podtextom sú Rodinné konštalácie ( Bert Hellinger ) . Pri zostavovaní konštalácie problému sa „prizývajú“ chanellingovo aktéri problému a tým sa rieši celý systém. Akoby zostavovatelia konštalácie prepožičiavali svoje telo riešeniu problému. Mať v terapii všetkých príslušníkov rodiny, alebo aktérov problému je sen každého terapeuta. Z praxe vieme, že to v individuálnej terapii nieje jednoduché. Toto kladie hlavne na terapeuta rodinných konštalácií isté nároky na profesionalitu, keďže to môže prirodzene „zvádzať“ prinášať posuny v prejavoch rodiny, ktoré by znamenali ideálny stav, pričom sa nemusí udržať nemanipulatívnosti systému.
Z môjho pohľadu praktického terapeuta som si musel aj ja vybrať, či na niektoré problémy budem používať niektoré z hore uvedených techník. Rozhodol som sa ale ísť cestou vlastnej techniky, kedže techniky channelingu ma z rôznych dôvodov neoslovili.
Prichádza vzťahová technika, ktorá rieši prolémy vo vzťahoch s osobami, vecami, udalosťami, javmi, ktoré nám vstupujú do života a nejako nás ovplyvňujú. Hľadáme pochopenie prečo nám daný vzťah vstupuje do života a takto ho ovplyvňuje. Prechádzame tento vzťah z hľadiska minulosti, riešime traumy ktoré prináša, riešime ako sa ten vzťah vyvýja a prečo a hľavne kde začína. Ak poznáme a pochopíme začiatok a vývoj daného vzťahu a kola utrpenia, ktoré v ňom prežívame, môžeme ho efektívne riešiť a toto kolo ukončiť. Rozšírením vzťahovej techniky je archetypálna vzťahová technika, ktorá rieši vzťah s nejakým archetypom, s nejakou uchopiteľnou časťou, ukazovateľom na tento vesmír ( archetyp muža, ženy, hodnotenia, moci, dokonalosti a podobne ).
O hľadaní a hľadení do budúcnosti
( rozhovor pre www.putnici.sk ) Ste známy svojimi regresnými terapiami. Robíte aj progresívne? Teda pohľady do budúcnosti? Aký je Váš názor na túto problematiku? Teórií je skutočne veľa. Staršia o morfických a novšia o torzných poliach.
„Progresívne terapie robím, aj keď omnoho menej ako tých regresívnych. Ak by sme chceli hľadať podstatu možnosti takzvanej prekognície, potrebujeme rozobrať dva hlavné smery náhľadu na túto problematiku.
Jednou z možností je, že budúcnosť je daná, a ten kto nazerá do budúcnosti hľadá v určitých štruktúrach, ktoré môžu byť pevné alebo premenlivé. O tomto smere hovoria viacej teórie torzných a morfických polí. Podľa teórie torzných polí, je pole torzie základom informačného poľa vesmíru. Toto pole je neohraničené a signály o objekte sa môžu vzťahovať k jeho budúcnosti i minulosti. Teória morfických polí zase hovorí, že veci sa preto dejú tak, ako sa dejú, lebo minulosti sa vytvoril odtlačok v kozmických silových poliach. Potom úlohou prognostika by malo byť nahliadnutie do týchto štruktúr a samotné odozretie potrebných informácií.
Druhá možnosť je, že sa budúcnosť len vytvára, takže nie je nikde “napísaná”. Potom nazeranie do budúcnosti môže byť realizované na základe vyhodnotenia všetkých informácií z prítomnosti a minulosti. Pri tomto smere môžeme hľadať paralelu v teórii chaosu, takže úlohou prognostika by malo byť obsiahnutie a vyhodnotenie takého množstva informácií, ktoré by znamenalo najpravdepodobnejšie priblíženie sa k možnému prejavu v budúcnosti.
Tieto teórie sa sami o sebe nevylučujú a môžu byť len rôznymi pohľadmi na danú problematiku. Prognózy potom môžu byť využitím jednej, viacerých alebo všetkých daných pohľadov a teórií. Čím viacej pohľadov je použitých, tým je väčšia pravdepodobnosť úspechu predpovede. Kameňom úrazu pri predpovedaní budúcnosti môže byť interpretácia dosiahnutých informácií.
Ja osobne v terapii progresom používam podobný prístup ako v technikách regresu. Do budúcnosti sa dostávame na základe asociatívneho prístupu k informáciám. Podobné vyvoláva podobné. Z hľadiska uvedomenia a prijatia problému, nie je v zásade potrebné rozlišovať, či preberané informácie sú z minulosti alebo z budúcnosti.“
V akých prípadoch používate techniky progresu a s akým efektom?
“Techniky progresu používam v terapii hlavne u klientov, u ktorých je predpoklad možného prežívania traumy v budúcnosti, ktoré môže nepriaznivo vplývať na efektívne prekonanie danej situácie. Ide o plánované operácie, záťažové situácie a podobne.
Efekt progresu nie je možné spoľahlivo “merať”, keďže po jeho “použití” už nemáme s čím porovnávať. Môžeme sa spoľahnúť len na subjektívne hodnotenie klienta, prípadne štatistické vyhodnotenie zvládnutia daných nepríjemných situácií. Napriek tomu skúsenosti ukazujú, že náhľad do budúcnosti môže klientovi pomôcť nielen s prežívaním danej situácie ale aj otvoriť určité poznanie o fungovaní reality.“
Mohli by ste spomenúť prípad, ktorý výrazne ovplyvnil klienta?
“Hovoriť o ovplyvnení klienta progresom nie je jednoduché. Keďže nazeráme do budúcnosti, ktorú týmto nazeraním môžeme meniť, ťažko môžeme vedeckými prostriedkami ukázať, alebo zistiť či vôbec k určitému ovplyvneniu došlo. Môžeme len predpokladať alebo ovplyvnenie je často len otázkou viery.
Uvediem príklad : U jedného klienta bolo jasné, že ho v budúcnosti čaká trauma z operácie srdca. Prechádzaním tejto operácie technikou progresu, sme zistili informácie, ktoré momentálne v prítomnosti neboli prejavené a ani nebol predpoklad ich prejavenia. Určitý strach, úzkosti a mnoho ďalších. Ich uvedomením a spracovaním sa klient uvoľnil a operácia mohla prebehnúť v oveľa “príjemnejšom” duchu. Okrem týchto emócií a pocitov sme prišli na isté komplikácie, ktoré potom klient konzultoval so svojím lekárom. Ten ho ubezpečil, že takéto operácie robí bežne a viacej to nerozoberali. Neskôr po operácií mu lekár povedal, že presne taká komplikácia nastala a že ani nevie ako, ale reagoval prirodzene a veľmi promptne, ako keby už bol na to pripravený.
Podobných spracovaných prípadov, kde s istotou vieme povedať, že sa traume nevyhneme, mám viacero s podobnými výsledkami, ktoré môžem hodnotiť ako veľmi prínosné. Úloha psychiky v takýchto prípadoch nie je zanedbateľná a spracovanie traum technikou progresu, môžeme pomôcť ku úspešnému priebehu aj rekonvalescencii.“
Profesor Ivan Žucha psychiater hovorí v článku , ktorý sme nedávno zverejnili na pútnikoch ( http://www.putnici.sk/newsread.php?newsid=1588 ) , že ak sa môžem dostať "do minulosti", napríklad do stredoveku, čo transpersonálna teória akceptuje, prečo sa nedostávam do budúcnosti, prečo napríklad nemôžem zistiť, ako sa lieči Alzheimerova choroba? Dosiaľ sa nepodarilo priniesť z budúcnosti technicky využiteľnú informáciu. Čo si o tom myslíte?
„Informácie z minulosti aj budúcnosti sú nám prístupné len na základe presne stanoveného kľúča. Ak ho nemáme veľa sa nedozvieme. Ak venujeme pozornosť určitej informácií, iná nám môže byť skrytá. Tu platí – to čo nepoznáme, to neexistuje. Aby to začalo z nášho pohľadu existovať, musíme nájsť postupy ako to spoznať.
Pri regresnej terapii, ktorú robím ja, sa dostávame presne určeným spôsobom do minulosti, kde využívame asociatívne vybavovanie. Ak by sme tento istý spôsob použili pri vyhľadávaní neznámych informácií v budúcnosti, logicky by sme nič nenašli. Asociatívne môžeme hľadať len podobné informácie, nie neznáme.
Ak by sme chceli hľadať takto konkrétne neznáme informácie v budúcnosti o lieku na Alzhaimerovú chorobu, čisto teoreticky by to asi šlo, ale vynaložená energia a vytvorenie postupov na takéto hľadanie by sa asi rovnali energii a postupom, ktoré by znamenali vynájdenie lieku na túto chorobu. „
Dodnes nie je jednoznačne definované, ako funguje naše vedomie. Je celý rad hypotéz. Veľmi zaujímavo o tejto problematike píše Thorwald Dethlefsen. Hovorí, že ladička sa pri tóne rozochveje len vtedy, ak tón odpovedá jej frekvencii. Ak sa tak nestane, potom tón pre ladičku nejestvuje. A práve tak potrebuje aj človek pre každý vnem niečo,čo tomu zodpovedá v jeho vnútri. Každý človek je schopný vnímať len tie skutočnosti, pre ktoré má schopnosť rezonancie. To čo leží mimo oblasť vlastnej rezonancie dotyčného nemôže vnímať a teda to pre neho ani neexistuje. Môže byť toto príčinou nie vždy vydarených prognóz?
„Ak nemáme prístup k informáciám o nejakom probléme a potrebné postupy, veľmi ťažko ho vyriešime. To platí všeobecne aj pre prognózy. Potom môžeme ale hovoriť len o pokuse o prognózu. Ak už dôjde k ozajstnej prognóze, príčinu v “nevydarení” vidím v jej interpretácii. Ak nám prognostik povie, že nás za hodinu zrazí auto, asi na cestu nepôjdeme a to auto nás za hodinu nezrazí. Z jedného pohľadu by sme mohli povedať, že to potom bola nevydarená prognóza.
Tu si ale treba uvedomiť, že pri prognózach nie je dôležité, či sa vydaria alebo nie. Nie je dôležité auto, ale že sa nachádzame v situácií, že by nás mohlo zraziť. Niečo asi z hľadiska auta riešime. Možný nedostatok pozornosti, sebaobetovanie, otrocký komplex, spasiteľský komplex atď a atď. Na to, čo vlastne riešime, ale prognóza neodpovie. Takže tu je dôležité, že vôbec nejaká prognóza vzniká. Už to nám dáva obraz, o tom čo prežívame. Väčšinou ak máme príklon hľadať radu u prognostika, ukazuje to na naše problémy, ktoré neriešime z hľadiska prítomnosti. Na ilúzie o budúcnosti priamo pôsobí naša nespracovaná minulosť."
Jednou s najdiskutovanejších prognóz je rok 2012. Najčastejšie sa vychádza z konca mayského kalendára v danom roku.
„Každý koniec v nás môže vyvolávať rôzne aj nepríjemné pocity, ktoré nás môžu ovplyvňovať pri interpretácií nadobudnutých informácií z prognózy. Samozrejme to, že mayský kalendár končí, môže mať pre nás zaujímavú výpovednú hodnotu. Potom ale je potrebné pridávať postupne ďalšie informácie napríklad o postavení planét v decembri 2012 a ďalšie trebárs z pohľadu numerológie a nášho postavenie v tomto systéme atď. Nakoniec nám z toho niečo postupne môže vychádzať, a my máme možnosť prejsť v prítomnosti istú hranicu, kde sa už vieme podľa týchto informácií rozhodovať. Takto využité prognostické údaje si viem celkom dobre predstaviť v prítomnom riešení problémov života. Ale ak sa zaoberáme len tým, či nás naozaj zrazí auto v budúcnosti, nemusíme vidieť prítomnosť v jej skutočnosti.“
( rozhovor pre www.putnici.sk ) Ste známy svojimi regresnými terapiami. Robíte aj progresívne? Teda pohľady do budúcnosti? Aký je Váš názor na túto problematiku? Teórií je skutočne veľa. Staršia o morfických a novšia o torzných poliach.
„Progresívne terapie robím, aj keď omnoho menej ako tých regresívnych. Ak by sme chceli hľadať podstatu možnosti takzvanej prekognície, potrebujeme rozobrať dva hlavné smery náhľadu na túto problematiku.
Jednou z možností je, že budúcnosť je daná, a ten kto nazerá do budúcnosti hľadá v určitých štruktúrach, ktoré môžu byť pevné alebo premenlivé. O tomto smere hovoria viacej teórie torzných a morfických polí. Podľa teórie torzných polí, je pole torzie základom informačného poľa vesmíru. Toto pole je neohraničené a signály o objekte sa môžu vzťahovať k jeho budúcnosti i minulosti. Teória morfických polí zase hovorí, že veci sa preto dejú tak, ako sa dejú, lebo minulosti sa vytvoril odtlačok v kozmických silových poliach. Potom úlohou prognostika by malo byť nahliadnutie do týchto štruktúr a samotné odozretie potrebných informácií.
Druhá možnosť je, že sa budúcnosť len vytvára, takže nie je nikde “napísaná”. Potom nazeranie do budúcnosti môže byť realizované na základe vyhodnotenia všetkých informácií z prítomnosti a minulosti. Pri tomto smere môžeme hľadať paralelu v teórii chaosu, takže úlohou prognostika by malo byť obsiahnutie a vyhodnotenie takého množstva informácií, ktoré by znamenalo najpravdepodobnejšie priblíženie sa k možnému prejavu v budúcnosti.
Tieto teórie sa sami o sebe nevylučujú a môžu byť len rôznymi pohľadmi na danú problematiku. Prognózy potom môžu byť využitím jednej, viacerých alebo všetkých daných pohľadov a teórií. Čím viacej pohľadov je použitých, tým je väčšia pravdepodobnosť úspechu predpovede. Kameňom úrazu pri predpovedaní budúcnosti môže byť interpretácia dosiahnutých informácií.
Ja osobne v terapii progresom používam podobný prístup ako v technikách regresu. Do budúcnosti sa dostávame na základe asociatívneho prístupu k informáciám. Podobné vyvoláva podobné. Z hľadiska uvedomenia a prijatia problému, nie je v zásade potrebné rozlišovať, či preberané informácie sú z minulosti alebo z budúcnosti.“
V akých prípadoch používate techniky progresu a s akým efektom?
“Techniky progresu používam v terapii hlavne u klientov, u ktorých je predpoklad možného prežívania traumy v budúcnosti, ktoré môže nepriaznivo vplývať na efektívne prekonanie danej situácie. Ide o plánované operácie, záťažové situácie a podobne.
Efekt progresu nie je možné spoľahlivo “merať”, keďže po jeho “použití” už nemáme s čím porovnávať. Môžeme sa spoľahnúť len na subjektívne hodnotenie klienta, prípadne štatistické vyhodnotenie zvládnutia daných nepríjemných situácií. Napriek tomu skúsenosti ukazujú, že náhľad do budúcnosti môže klientovi pomôcť nielen s prežívaním danej situácie ale aj otvoriť určité poznanie o fungovaní reality.“
Mohli by ste spomenúť prípad, ktorý výrazne ovplyvnil klienta?
“Hovoriť o ovplyvnení klienta progresom nie je jednoduché. Keďže nazeráme do budúcnosti, ktorú týmto nazeraním môžeme meniť, ťažko môžeme vedeckými prostriedkami ukázať, alebo zistiť či vôbec k určitému ovplyvneniu došlo. Môžeme len predpokladať alebo ovplyvnenie je často len otázkou viery.
Uvediem príklad : U jedného klienta bolo jasné, že ho v budúcnosti čaká trauma z operácie srdca. Prechádzaním tejto operácie technikou progresu, sme zistili informácie, ktoré momentálne v prítomnosti neboli prejavené a ani nebol predpoklad ich prejavenia. Určitý strach, úzkosti a mnoho ďalších. Ich uvedomením a spracovaním sa klient uvoľnil a operácia mohla prebehnúť v oveľa “príjemnejšom” duchu. Okrem týchto emócií a pocitov sme prišli na isté komplikácie, ktoré potom klient konzultoval so svojím lekárom. Ten ho ubezpečil, že takéto operácie robí bežne a viacej to nerozoberali. Neskôr po operácií mu lekár povedal, že presne taká komplikácia nastala a že ani nevie ako, ale reagoval prirodzene a veľmi promptne, ako keby už bol na to pripravený.
Podobných spracovaných prípadov, kde s istotou vieme povedať, že sa traume nevyhneme, mám viacero s podobnými výsledkami, ktoré môžem hodnotiť ako veľmi prínosné. Úloha psychiky v takýchto prípadoch nie je zanedbateľná a spracovanie traum technikou progresu, môžeme pomôcť ku úspešnému priebehu aj rekonvalescencii.“
Profesor Ivan Žucha psychiater hovorí v článku , ktorý sme nedávno zverejnili na pútnikoch ( http://www.putnici.sk/newsread.php?newsid=1588 ) , že ak sa môžem dostať "do minulosti", napríklad do stredoveku, čo transpersonálna teória akceptuje, prečo sa nedostávam do budúcnosti, prečo napríklad nemôžem zistiť, ako sa lieči Alzheimerova choroba? Dosiaľ sa nepodarilo priniesť z budúcnosti technicky využiteľnú informáciu. Čo si o tom myslíte?
„Informácie z minulosti aj budúcnosti sú nám prístupné len na základe presne stanoveného kľúča. Ak ho nemáme veľa sa nedozvieme. Ak venujeme pozornosť určitej informácií, iná nám môže byť skrytá. Tu platí – to čo nepoznáme, to neexistuje. Aby to začalo z nášho pohľadu existovať, musíme nájsť postupy ako to spoznať.
Pri regresnej terapii, ktorú robím ja, sa dostávame presne určeným spôsobom do minulosti, kde využívame asociatívne vybavovanie. Ak by sme tento istý spôsob použili pri vyhľadávaní neznámych informácií v budúcnosti, logicky by sme nič nenašli. Asociatívne môžeme hľadať len podobné informácie, nie neznáme.
Ak by sme chceli hľadať takto konkrétne neznáme informácie v budúcnosti o lieku na Alzhaimerovú chorobu, čisto teoreticky by to asi šlo, ale vynaložená energia a vytvorenie postupov na takéto hľadanie by sa asi rovnali energii a postupom, ktoré by znamenali vynájdenie lieku na túto chorobu. „
Dodnes nie je jednoznačne definované, ako funguje naše vedomie. Je celý rad hypotéz. Veľmi zaujímavo o tejto problematike píše Thorwald Dethlefsen. Hovorí, že ladička sa pri tóne rozochveje len vtedy, ak tón odpovedá jej frekvencii. Ak sa tak nestane, potom tón pre ladičku nejestvuje. A práve tak potrebuje aj človek pre každý vnem niečo,čo tomu zodpovedá v jeho vnútri. Každý človek je schopný vnímať len tie skutočnosti, pre ktoré má schopnosť rezonancie. To čo leží mimo oblasť vlastnej rezonancie dotyčného nemôže vnímať a teda to pre neho ani neexistuje. Môže byť toto príčinou nie vždy vydarených prognóz?
„Ak nemáme prístup k informáciám o nejakom probléme a potrebné postupy, veľmi ťažko ho vyriešime. To platí všeobecne aj pre prognózy. Potom môžeme ale hovoriť len o pokuse o prognózu. Ak už dôjde k ozajstnej prognóze, príčinu v “nevydarení” vidím v jej interpretácii. Ak nám prognostik povie, že nás za hodinu zrazí auto, asi na cestu nepôjdeme a to auto nás za hodinu nezrazí. Z jedného pohľadu by sme mohli povedať, že to potom bola nevydarená prognóza.
Tu si ale treba uvedomiť, že pri prognózach nie je dôležité, či sa vydaria alebo nie. Nie je dôležité auto, ale že sa nachádzame v situácií, že by nás mohlo zraziť. Niečo asi z hľadiska auta riešime. Možný nedostatok pozornosti, sebaobetovanie, otrocký komplex, spasiteľský komplex atď a atď. Na to, čo vlastne riešime, ale prognóza neodpovie. Takže tu je dôležité, že vôbec nejaká prognóza vzniká. Už to nám dáva obraz, o tom čo prežívame. Väčšinou ak máme príklon hľadať radu u prognostika, ukazuje to na naše problémy, ktoré neriešime z hľadiska prítomnosti. Na ilúzie o budúcnosti priamo pôsobí naša nespracovaná minulosť."
Jednou s najdiskutovanejších prognóz je rok 2012. Najčastejšie sa vychádza z konca mayského kalendára v danom roku.
„Každý koniec v nás môže vyvolávať rôzne aj nepríjemné pocity, ktoré nás môžu ovplyvňovať pri interpretácií nadobudnutých informácií z prognózy. Samozrejme to, že mayský kalendár končí, môže mať pre nás zaujímavú výpovednú hodnotu. Potom ale je potrebné pridávať postupne ďalšie informácie napríklad o postavení planét v decembri 2012 a ďalšie trebárs z pohľadu numerológie a nášho postavenie v tomto systéme atď. Nakoniec nám z toho niečo postupne môže vychádzať, a my máme možnosť prejsť v prítomnosti istú hranicu, kde sa už vieme podľa týchto informácií rozhodovať. Takto využité prognostické údaje si viem celkom dobre predstaviť v prítomnom riešení problémov života. Ale ak sa zaoberáme len tým, či nás naozaj zrazí auto v budúcnosti, nemusíme vidieť prítomnosť v jej skutočnosti.“
Vírus ako priateľ alebo naše zrkadlo?
Vírus je najmenší a najjednoduchší živý organizmus, ktorý doteraz poznáme. Je zložený len z informácií kde a ako prežiť, a kde a ako sa rozmnožiť. Nenesie obrazne aj doslova žiadny zdroj energie, žiadne korene a žiaden domov. Je odkázaný len na možnosti, ktoré ponúka svet, kde sa nachádza. Ak by sme hovorili o karme, ako o pravidle v našej realite, ktoré jasne ukazuje na náš stav v nej, potom o vírusoch by sme hovorili ako o jednom z nástrojov tohoto pravidla. Tento nástroj sa svojím prejavom nepodobá na žiaden iný nám známy organizmus. Keďže pre svoj život musí využívať možnosti a medzery v našich systémoch, je pre nás účinným zrkadlom problémov, ktoré nás trápia v našom živote.
Ak sme tu nohou na Zemi, máme aj problémy. Potom môžeme predpokladať, že sa prirodzene staneme cieľom nejakého vírusu, ktorý práve na problémy poukazuje. Vírusy sa nachádzajú všade okolo nás. Z hľadiska pôsobenia ich môžeme rozdeliť na dve veľké skupiny. Deštruktívne a nedeštruktívne. Prepuknutie deštruktívnych vírusov spôsobuje zákonitú smrť jedinca. ( Ebola, HIV ) Ich pôsobenie má buď za následok zlyhanie funkcií organizmu ešte predtým, ako by mohol zasiahnuť imunitný systém, alebo pôsobia priamo na deštrukciu imunitného systému, čo má za následok smrť aj ľahkou infekciou. Deštruktívnymi vírusmi sa podrobnejšie zaoberať nebudeme. Nedeštruktívne vírusy sa môžu usadiť a pôsobiť len na miestach, ktoré sú určitým spôsobom oslabené. Skôr či neskôr dochádza k zásahu imunitného systému a pôsobenie vírusu je zastavené.
Jediné možné prekonanie vírusovej infekcie ponúka človeku jeho imunitný systém. Konečné riešenie, ktoré by prichádzalo „z vonku“, nemáme. Všetky vonkajšie pôsobenia z hľadiska tela, sú založené len na potlačení, prípadne na predošlom vybudení imunitnej odozvy – očkovaní. Problém je v tom, že očkovanie je účinné len a len na daný druh vírusu. Zároveň sa ale každý vírus dokáže po čase zmeniť ( zmutovať ) na inú formu, ktorá takémuto očkovaniu odoláva. Z toho priamo vyplýva, že je to niečo ako hrať šachy, pričom sú vírusy vždy o krok pred nami. Keďže vírus môže pôsobiť len na oslabené miesta v našom organizme, je možné ich nájsť a podporiť ich činnosť. Pri vírusovej infekcii plne postačí mentálne sa zamerať na oslabené miesta tela. Ak pochopíme a prijmeme princíp oslabeného miesta sme na dobrej ceste vyčistiť ho. K pochopeniu nám môžu pomôcť duchovné príčiny problémov. Vysvetlíme si niektoré na čakrovom systéme. Z hľadiska počtu prípadov asi najmenšie pôsobenie, ktoré sa ale derie stále viac do popredia, je oblasť prvej čakry. Táto oblasť súvisí s našim zakorenením, pevnosťou a sexualitou. Tu sledujeme hlavne pôsobenie vírusu HSV – herpes simplex virus. Ďalej je to oblasť tretej čakry, ktorá súvisí s tým čo sme nespracovali, čo sme nestrávili pri vírusoch často z krátkodobého hľadiska. Potom pôsobia rôzne virózy, ktoré nás nútia zvracať. Obrazne povedané zvraciame to, čo sa nám nepodarilo prežuť a stráviť v našom živote. A nakoniec je to oblasť piatej a šiestej čakry, cez ktorú najčastejšie pôsobia napríklad vírusy chrípky. Ak zvýšime pozornosť na krk, môžeme prísť na to, že neriešime problémy s vypovedaním niečoho čo nás trápi, neriešime niečo z minulosti ( pocity viny, poroby.. ). Dýchacie cesty sú neriešením aktuálneho smútku,dutiny ukladanie problémov do konštrukcií a pokus o riešenuť situáciu „hlavou“. Sliznice nám hovoria o potláčaní emócií do vnútra. Ak venujeme pozornosť danému miestu na tele a premýšľame nad jeho oslabením, dostáva „energiu“, čoho dôsledkom je aj pozornosť imunitného systému a skoré vysporiadanie sa s vírusom. Povedzme si a dajme na váhy uvažovania, koľko pozornosti v chorobe venujeme nám samým a koľko pozornosti venujeme televízii, práci alebo iným aktivitám..
Chcel by som tu pripomenúť, že pri chrípkových vírusoch často sledujem fenomén potlačenia prejavov pôsobenia. Súvislosť vidím v zrýchlenom a uponáhľanom živote, ktorý nás tlačí napredovať bez ohľadu na nás samých. Alebo je to riešenie archetypu moci – snaha o dokonalosť, pokus o kontrolu a podobne. Duchovná sila jednotlivca v týchto prípadoch môže paradoxne potlačiť prejavy problémov, čo má za následok postupné oslabovanie telesných funkcií a na druhej strane je jednou z ďalších príčin posilňovania vírusov a ich stále silnejšie mutácie. Výsledkom potom môžu byť epidémie ba dokonca aj pandémie vírusových ochorení.
Ak prijmeme toto pôsobenie, ľahneme si, zastavíme sa a v pokoji necháme našu imunitu pracovať, pričom jej pomáhame našou pozornosťou, vysporiadame sa s chrípkovým vírusom do jedného až dvoch dní. Ak ale necháme pôsobiť vírus dlhšie ako dva dni a nevenujeme ochoreniu pozornosť, spôsobíme to, že sa vírus posilní alebo sa silnejší či zmutovaný vráti v neskoršom období. Ukazuje sa, že chrípka raz za dva tri roky je účinným posilnením pre imunitu každého organizmu. Častejšie pôsobenie môže ukazovať na určitú chronicitu a neriešenie niektorých problémov nášho života.
Pôsobenie vírusov na deti sú osobitným prípadom. Problémy detí len ukazujú na problémy ich okolia, čo sú najčastejšie rodičia. Neriešené problémy rodičov má často za následok časté vírusové ochorenia u detí. Vírusy sú naši karmický „priatelia“, ktorí nám dávajú možnosť pozrieť sa na nás samých hlavne vtedy, ak na to zabúdame.
Vírus je najmenší a najjednoduchší živý organizmus, ktorý doteraz poznáme. Je zložený len z informácií kde a ako prežiť, a kde a ako sa rozmnožiť. Nenesie obrazne aj doslova žiadny zdroj energie, žiadne korene a žiaden domov. Je odkázaný len na možnosti, ktoré ponúka svet, kde sa nachádza. Ak by sme hovorili o karme, ako o pravidle v našej realite, ktoré jasne ukazuje na náš stav v nej, potom o vírusoch by sme hovorili ako o jednom z nástrojov tohoto pravidla. Tento nástroj sa svojím prejavom nepodobá na žiaden iný nám známy organizmus. Keďže pre svoj život musí využívať možnosti a medzery v našich systémoch, je pre nás účinným zrkadlom problémov, ktoré nás trápia v našom živote.
Ak sme tu nohou na Zemi, máme aj problémy. Potom môžeme predpokladať, že sa prirodzene staneme cieľom nejakého vírusu, ktorý práve na problémy poukazuje. Vírusy sa nachádzajú všade okolo nás. Z hľadiska pôsobenia ich môžeme rozdeliť na dve veľké skupiny. Deštruktívne a nedeštruktívne. Prepuknutie deštruktívnych vírusov spôsobuje zákonitú smrť jedinca. ( Ebola, HIV ) Ich pôsobenie má buď za následok zlyhanie funkcií organizmu ešte predtým, ako by mohol zasiahnuť imunitný systém, alebo pôsobia priamo na deštrukciu imunitného systému, čo má za následok smrť aj ľahkou infekciou. Deštruktívnymi vírusmi sa podrobnejšie zaoberať nebudeme. Nedeštruktívne vírusy sa môžu usadiť a pôsobiť len na miestach, ktoré sú určitým spôsobom oslabené. Skôr či neskôr dochádza k zásahu imunitného systému a pôsobenie vírusu je zastavené.
Jediné možné prekonanie vírusovej infekcie ponúka človeku jeho imunitný systém. Konečné riešenie, ktoré by prichádzalo „z vonku“, nemáme. Všetky vonkajšie pôsobenia z hľadiska tela, sú založené len na potlačení, prípadne na predošlom vybudení imunitnej odozvy – očkovaní. Problém je v tom, že očkovanie je účinné len a len na daný druh vírusu. Zároveň sa ale každý vírus dokáže po čase zmeniť ( zmutovať ) na inú formu, ktorá takémuto očkovaniu odoláva. Z toho priamo vyplýva, že je to niečo ako hrať šachy, pričom sú vírusy vždy o krok pred nami. Keďže vírus môže pôsobiť len na oslabené miesta v našom organizme, je možné ich nájsť a podporiť ich činnosť. Pri vírusovej infekcii plne postačí mentálne sa zamerať na oslabené miesta tela. Ak pochopíme a prijmeme princíp oslabeného miesta sme na dobrej ceste vyčistiť ho. K pochopeniu nám môžu pomôcť duchovné príčiny problémov. Vysvetlíme si niektoré na čakrovom systéme. Z hľadiska počtu prípadov asi najmenšie pôsobenie, ktoré sa ale derie stále viac do popredia, je oblasť prvej čakry. Táto oblasť súvisí s našim zakorenením, pevnosťou a sexualitou. Tu sledujeme hlavne pôsobenie vírusu HSV – herpes simplex virus. Ďalej je to oblasť tretej čakry, ktorá súvisí s tým čo sme nespracovali, čo sme nestrávili pri vírusoch často z krátkodobého hľadiska. Potom pôsobia rôzne virózy, ktoré nás nútia zvracať. Obrazne povedané zvraciame to, čo sa nám nepodarilo prežuť a stráviť v našom živote. A nakoniec je to oblasť piatej a šiestej čakry, cez ktorú najčastejšie pôsobia napríklad vírusy chrípky. Ak zvýšime pozornosť na krk, môžeme prísť na to, že neriešime problémy s vypovedaním niečoho čo nás trápi, neriešime niečo z minulosti ( pocity viny, poroby.. ). Dýchacie cesty sú neriešením aktuálneho smútku,dutiny ukladanie problémov do konštrukcií a pokus o riešenuť situáciu „hlavou“. Sliznice nám hovoria o potláčaní emócií do vnútra. Ak venujeme pozornosť danému miestu na tele a premýšľame nad jeho oslabením, dostáva „energiu“, čoho dôsledkom je aj pozornosť imunitného systému a skoré vysporiadanie sa s vírusom. Povedzme si a dajme na váhy uvažovania, koľko pozornosti v chorobe venujeme nám samým a koľko pozornosti venujeme televízii, práci alebo iným aktivitám..
Chcel by som tu pripomenúť, že pri chrípkových vírusoch často sledujem fenomén potlačenia prejavov pôsobenia. Súvislosť vidím v zrýchlenom a uponáhľanom živote, ktorý nás tlačí napredovať bez ohľadu na nás samých. Alebo je to riešenie archetypu moci – snaha o dokonalosť, pokus o kontrolu a podobne. Duchovná sila jednotlivca v týchto prípadoch môže paradoxne potlačiť prejavy problémov, čo má za následok postupné oslabovanie telesných funkcií a na druhej strane je jednou z ďalších príčin posilňovania vírusov a ich stále silnejšie mutácie. Výsledkom potom môžu byť epidémie ba dokonca aj pandémie vírusových ochorení.
Ak prijmeme toto pôsobenie, ľahneme si, zastavíme sa a v pokoji necháme našu imunitu pracovať, pričom jej pomáhame našou pozornosťou, vysporiadame sa s chrípkovým vírusom do jedného až dvoch dní. Ak ale necháme pôsobiť vírus dlhšie ako dva dni a nevenujeme ochoreniu pozornosť, spôsobíme to, že sa vírus posilní alebo sa silnejší či zmutovaný vráti v neskoršom období. Ukazuje sa, že chrípka raz za dva tri roky je účinným posilnením pre imunitu každého organizmu. Častejšie pôsobenie môže ukazovať na určitú chronicitu a neriešenie niektorých problémov nášho života.
Pôsobenie vírusov na deti sú osobitným prípadom. Problémy detí len ukazujú na problémy ich okolia, čo sú najčastejšie rodičia. Neriešené problémy rodičov má často za následok časté vírusové ochorenia u detí. Vírusy sú naši karmický „priatelia“, ktorí nám dávajú možnosť pozrieť sa na nás samých hlavne vtedy, ak na to zabúdame.
Upír za počítačom?
( rozhovor pre www.putnici.sk ) Nedávne škriepky na fóre, ktoré dosiahli nezmyselných rozmerov, ma prinútili otvoriť tému bioenergetického upírstva. Viacerí pútnici totiž upozornili na fakt, že prezentácia niektorých diskusutujúcich na tento fenomén poukazuje. Máte dlhoročnú prax regresného terapeuta, mohli by ste podľa vašich skúseností s klientmi charakterizovať bioenergetický upírizmus a príčiny jeho vzniku?
Ak by sme chceli presne charakterizovať alebo definovať tento pojem, musíme definovať všetky zložky. Keď sa ale pozrieme už len na pojem bioenergia, nie je ľahké ho presne definovať. Bioenergia v tomto zmysle nemá veľa spoločné s energiou alebo bioenergiou chápanou klasickou fyzikou. Na bioenergii musíme sledovať aj iné atribúty a to hlavne , že jej “nositeľom” je človek.
Na druhej strane môžeme vidieť, že aj klasická fyzika, hlavne ruská, skúma tento fenomén. Zaujímavé je, že energetika a pohony v ponímaní klasickej fyziky sú založené iba na základe dodávania energie. U bioenergetického upírizmu je to presne naopak. Pohonom kupredu je práve odoberanie “energie”. “Postihnutý” sa dostáva “odoberaním” k určitému bodu, ktorý znamená naštartovanie obnovy energie, ktorá sa deje na základe momentálneho stavu jednotlivca. Štúdium antihmoty, torzných polí, energie z vákua na to poukazuje aj z pohľadu celého vesmíru. Teraz nám bude stačiť charakteristika: Množstvo bioenergie je priamym ukazovateľom stavu našej vitality. Vitalita je ukazovateľom na naše bytie, negatívne a pozitívne prežívanie, prežívanie slasti a bolesti. Potom bioenergetický upírizmus je snaha o dosiahnutie zvýšenia vitality na úkor vitality niekoho iného.
Z uvedeného je vidieť, že bioenergetický upírizmus nie je len o “odsávaní” nejakej bioenergie, ale je súčasťou väčšieho celku. Zákony karmy, cesta duše, spoznávanie a prežívanie duality tohoto sveta a podobne.
Nie je jednoduché nájsť jasný spoločný ukazovateľ príčin upírizmu. Môže ich byť mnoho a často súvisia s problémami, ktoré v živote riešime. Len na základe našich problémov sa na nás može niekto “napojiť” a “priživovať” sa na našej bioenergii. Bioenergetický upírizmus je, podľa mňa, súčasťou bytia ľudstva od jeho vzniku a preto aj súčasťou hľadania odpovedí na základné otázky bytia človeka.”
Ako prebieha prostredníctvom počítačov? Môžete popísať tento prenos, respektíve jeho fungovanie?
“Práca s počítačmi a internet je jedným z prejavov pôsobenia v našej spoločnosti. Tak ako tomu bolo v minulosti cez posielanie správ holubom, poštou alebo čítanie hieroglyfov alebo neskôr novín atď.
Každý prejav človeka je buď priamym alebo nepiamym ukazovateľom na jeho problémy a tým majákom pre energetických upírov, ktorý sa môžu priživovať len a len na základe našich problémov. Ako v prírode upíri “cítia” a vyhľadávajú svoju korisť ultrazvukom, “upíri krvi” cítia krv svojich obetí, bioenergetický upíri používajú “karmický” radar. Jednoducho cítia problémy iných a nedokážu odolať a nevyužiť tieto “otvorené dvere” pre naplnenie často bezodného nutkania.
V minuloti bolo potrebné, aby takýto upír mal k dispozícii niečo, najlepšie hmotné, čo patrilo “obeti”. Dnes v ére internetu sa museli techniky “napojenia” rozvinúť. Dnes pre upíra, je možné napojiť sa napríklad, už len na “písané slovo” na internetových stránkach, ktoré je odrazom osobnosti a jednoznačnosti pisateľa.”
Aký vplyv ma anonymita na takéto správanie sa?
“Podoba rozširovania fenoménu upírizmu súvisí priamo či nepriamo s duchovným vývojom. Anonymita môže výrazne prispievať k rozširovaniu upírizmu. V minulosti, hlavne v nedemokratických systémoch bolo “zasiahnutému” zväčša hneď jasné, s kým práve rieši problém. Anonymita v takejto podobe neexistovala. Často sa potom stávalo, že riešením bolo vytváranie ochrany ,alebo sa chránilo nepriamym alebo priamym útokom.
Dnes v ére internetu a anonymity nie je úplne ľahké zistiť odkiaľ pokles vitality a úbytok “energie” prichádza. O to je vyšší tlak na riešenie príčin s takýmto poklesom, individuálnym duchovným rastom jednotlivca a nie hľadaním “vinníka”. Len duchovný rast a poznanie nám môže poskytnúť dostatočné riešenia pre naše osobné problémy, ktoré bývajú príčinou “zviditeľnenia sa” bioenergetickým upírom.”
Návštevníci stránok si môžu dať k svojmu nicku fotografie. Dá sa už zo samotného výberu usúdiť, či na druhej strane za monitorom sedí energetický upír? Je nevhodné dať si tam svoj portrét?
“Určite by sme mohli nájsť systém na vyhľadávanie takýchto upírov podľa fotky. Museli by sme ale použiť podobné napojenia a princípy, ktoré by nakoniec mohli znamenať “spadnutie” do kola utrpenia, ktorý riešia samotní upíri. Hodnotenie a posudzovanie bez riešenia je len cez naše osobné problémy. Ak miesto hodnotenia budeme pokiaľ možno ihneď riešiť naše problémy, nedáme upírom žiadneho druhu šancu na “uchytenie”.
Ak máme stretnúť a poznať upíra, tak ho stretneme, či si dáme k svojmu nicku portrét alebo nie. Takže otázka vhodnosti alebo nevhodnosti týmto stráca zmysel. Otázka skôr znie - budeme pripravení? Sme natoľko pozorní a láskaví k sebe samým, aby sme riešili problémy, ktoré prichádzajú? Je ale pravda, že vystavením portrétu ho môžeme “stretnúť” skôr. Na druhej strane ho môžeme stretnúť skôr, aj keď ideme ráno kúpiť chlieb do obchodu.”
Podľa čoho zistíme, že sme sa stali stredobodom záujmu upíra?
“Väčšinou to každý hneď pocíti. Nemusí si to ale uvedomovať. Doba sa zrýchľuje, žijeme v uponáhľanom veku, ktorý prináša prehodnocovanie priorít. Zastavenia sa, porozmýšľanie nad tým, čo sa s nami práve teraz deje, väčšinou nie sú na prvom mieste. Zastavujeme sa, až keď nám niečo znepríjemňuje život tak, že nemôžeme zabezpečiť normálne fungovanie. Potom ale pomoc nie je ľahká a oveľa dlhšie trvá, kým sa vyriešia všetky problémy súvisiace s “napojením”.
Fyzickými ukazovateľmi môžu byť : neopodstatnená únava, bolesti hlavy, točenie hlavy, neopodstatnené dlhodobé zívanie, nutkanie na zvracanie ba až zvracanie Psychickými ukazovateľmi môžu byť : depresie, uzatváranie sa svetu, nutkanie na plač pričom nevyjde ani slza
Ďalšími prejavmi môžu byť : neopodstatnená zmena správania, neopodstatnené výpady smerom k okoliu, deštrukčné myšlienky, odmietanie najbližších, chuť a prejedanie sa jedlami hlavne plných tukov a jednoduchých cukrov, naopak aj odmietanie príjmu jedla.”
Ako ho - ich identifikujeme?
“Identifikáciu môžeme rozdeliť na dve časti. Identifikácia, či sa na nás niekto takto “napojil” a “saje” a identifikácia, kto sa napojil. Často v terapii - procesom hľadania príčin “úbytku” vitality prídeme presne na to, kto sa napojil. Úplne prirodzene. Tento proces zabezpečí prijatie problému a zároveň odpustenie tomu, kto sa “napája”. Niekedy pri “menej silnom” napojení stačí prijať úsmev blízkej osoby alebo prechádzku v prírode, kde natoľko stúpne vitalita, že “napojenie” prestane pôsobiť. Pri vedomej prechádzke a podobne môžeme vidieť alebo pocítiť odkiaľ napojenie prichádza. Ak by sme hľadali najprv toho, kto sa napojil, mohlo by ísť skôr o proces hľadania vinníka, ktorý často z dlhodobého hľadiska veľa nevyrieši.
Takže moja odpoveď znie - Identifikujeme ho - ich najlepšie riešením problémov súvisiacich s “napojením”, čo znamená riešenie problémov, pre ktoré sme “dovolili” toto “napojenie”.
Je možné, že neočakávané reakcie niektorých diskutujúcich signalizujú, že sú pod vplyvom takéhoto človeka?
“Vplyv upíra môžeme rozdeliť do troch skupín. Ovplyvnený človek sa stáva dočasným alebo trvalým zdrojom “energie” pre upíra. Potom má tri možnosti. Buď je riešením útek, kde tento človek nerieši alebo odsúva riešenie takéhoto útoku. Alebo ho rieši prácou na sebe. Rozobratím prejavov problémov potom nachádza riešenie “odpojenia”. Alebo začína sám “bažiť po krvi”, aby vyriešil svoj nedostatok a neustály úbytok “energie”.
V prvom prípade môže byť prejavom v diskusii uzatváranie sa pred svetom - skepsa a čiastočný alebo úplný odchod z diskusie. V druhom prípade to môže byť podobný odchod, ale k riešeniu alebo aj prosba v danej alebo inej diskusii o pomoc.
V treťom sa to môže prejavovať v “útokoch” alebo nevysvetliteľných prejavoch v diskusii, ktoré sa úplne odkláňajú od predošlého vyjadrovania.
Takže odpoveď je áno - neočakávané reakcie diskutujúcich môžu byť prejavom takéhoto vplyvu.”
Stretávate sa často vo svojej praxi s fenoménom bioenergetického upírizmu?
“Keďže upíri využívajú naše problémy pre “napojenie” a “vysávanie” mohol by som povedať, že sa s týmto fenoménom stretávam nepriamo denne. Priamo s riešením takýchto “napojení” často”.
Odborník na túto problematiku, Igor Saveljev upírov delí do niekoľkých kategórii ako žobrák, tulák, „kecal“. Ten posledný je pre nás myslím dosť zaujímavý, lebo internet je o komunikácii.
“Prepožičiam si systém popisovania od Saveljeva a pokúsim ukázať môj pohľad. Mohli by sme, podľa mňa, povedať, že typ žobrák vyvoláva problémy minulosti - pocity viny, problémy s príjímaním a dávaním.., typ “kecal” pocity z prítomnosti - aktuálne problémy a typ tulák pocity do budúcnosti - spolupatričnosť, útekové riešenia.
V hierarchii života často najprv stretávame žobráka, ktorý nám “pomáha” riešiť rovnováhu medzi prijímaním a dávaním. Žobrákovi môžeme podať prvú pomoc. Ak žobrákovi “pomáhame” z pocitov viny a podobne, môže sa nám stať, že mu postupne dávame veľa aj na úkor seba, našich blízkych a podobne. Nielenže tým žobrákovi začíname ubližovať ( žobrák nám sám nie je schopný povedať, že nechce našu “pomoc” ), ale aj z nás sa môže postupne stávať žobrák, tým že sa dostávame na dno našich síl. Ak ich riešime “žobráckou palicou” môžeme sa stať podobným energetickým upírom.
Po žobrákovi často prichádza tulák, ktorý nás “učí”, čo znamená poznanie a cesta. Tuláci sú veľmi znalí ľudia a dokážu “strhnúť” davy. Problém je v tom, že aj po “strhnutí”, tulák ostáva tulákom. Až po bližšom a dlhšom spoznávaní môžeme zistiť, že sa stávame tulákovým bezvýhradným “spojencom” alebo sa môžeme stať samotným tulákom, pričom sa snažíme “strhnúť” davy. Riešime útekové možnosti, spolupatričnosť alebo spasiteľský komplex a podobne.
Nakoniec nás môže osloviť “kecal”, ktorý v sebe zahŕňa aj žobráka, tuláka a pokus o riešenie aktuálnych problémov. Všetko ale cez utrpenie. Kecal má výbornú schopnosť vidieť naše problémy a poukázať na ne. Samozrejme nie je ľahké pozerať sa do zrkadla, ktoré je samozvane nastavované. Často sa ho potom snažíme “kecalovi” rozbiť v rukách a tým, sa i my môžeme nakoniec tiež stať bioenergetickým upírom, “kecalom”.
Aby som bol trochu konkrétnejší. Môžeme to vidieť na viacerých portáloch v diskusiách pod článkami. Z článku nie je jednoduché “vysať” nejakú “energiu”. Asi preto, lebo to nie je ani možné. Z jeho autora ale áno. Preto sa niektorý možno vyjadrujú často anonymne hlavne k osobe autora a nie k podstate článku. Aby som poukázal aj na druhú stranu. Vo vzťahu sú vždy dvaja, preto autor je tiež do istej miery do toho kola utrpenia zaangažovaný. To ale už rozvíjam inú tému.
Z toho vyplýva, že naozaj v internetovej komunikácii, hlavne v chatoch a fórach a diskusiách stretávame “kecalov”, ktorí nám aj sebe “pomáhajú” s problémami. V iných častiach internetu môžeme samozrejme stretnúť aj tulákov a žobrákov.
Bioenergetický upír pôsobí ako veľmi hanlivé slovo. Tu ale vidíme, že sa so všetkými typmi stretávame, alebo stávajú mnohí z nás. Všetci, ktorí máme problémy. Nie všetci si to ale v danej chvíli uvedomujeme. Uvedomenie je prvým krokom k tomu, aby sme sa nepribližovali samotnou podstatou k bioenergetickému upírstvu a utvrdzovali sa v tomto kole utrpenia.
Z minulosti “klasického upírstva” vieme, že upírov samotnou podstatou môže byť určitý počet jedincov. Ostatní sú len nimi “nakazení” a často sa im len chcú “podobať”( schopnosti, možnosti ), čím “poznávajú” svoju cestu bytím.”
Veľakrát sa v diskusii hovorilo o moci a demokracii. Podľa Igora Saveljeva je práve v demokratickom prostredí dôležité poznať kto, je kto, lebo mnohí „vysávači“ energie radi pracujú skryte v dave. Súhlasíte s týmto názorom?
“Suhlasím. Podľa mňa, momentálne narozšírenejším spôsobom, je práve “práca” skryte v dave. Najrozšírenejší ale nemusí znamenať priamo s najväčším dosahom na jednotlivca, alebo ľudstvo. Práca skryte je často len druhotné pôsobenie “nakazených” upírov, ktorí plnia “úlohy” prichádzajúce od “zdroja”. Skrytá a anonymná práca je len jednou z veľkého množstva možností, tak ako sú realizované kolá utrpenia tohoto typu.”
( rozhovor pre www.putnici.sk ) Nedávne škriepky na fóre, ktoré dosiahli nezmyselných rozmerov, ma prinútili otvoriť tému bioenergetického upírstva. Viacerí pútnici totiž upozornili na fakt, že prezentácia niektorých diskusutujúcich na tento fenomén poukazuje. Máte dlhoročnú prax regresného terapeuta, mohli by ste podľa vašich skúseností s klientmi charakterizovať bioenergetický upírizmus a príčiny jeho vzniku?
Ak by sme chceli presne charakterizovať alebo definovať tento pojem, musíme definovať všetky zložky. Keď sa ale pozrieme už len na pojem bioenergia, nie je ľahké ho presne definovať. Bioenergia v tomto zmysle nemá veľa spoločné s energiou alebo bioenergiou chápanou klasickou fyzikou. Na bioenergii musíme sledovať aj iné atribúty a to hlavne , že jej “nositeľom” je človek.
Na druhej strane môžeme vidieť, že aj klasická fyzika, hlavne ruská, skúma tento fenomén. Zaujímavé je, že energetika a pohony v ponímaní klasickej fyziky sú založené iba na základe dodávania energie. U bioenergetického upírizmu je to presne naopak. Pohonom kupredu je práve odoberanie “energie”. “Postihnutý” sa dostáva “odoberaním” k určitému bodu, ktorý znamená naštartovanie obnovy energie, ktorá sa deje na základe momentálneho stavu jednotlivca. Štúdium antihmoty, torzných polí, energie z vákua na to poukazuje aj z pohľadu celého vesmíru. Teraz nám bude stačiť charakteristika: Množstvo bioenergie je priamym ukazovateľom stavu našej vitality. Vitalita je ukazovateľom na naše bytie, negatívne a pozitívne prežívanie, prežívanie slasti a bolesti. Potom bioenergetický upírizmus je snaha o dosiahnutie zvýšenia vitality na úkor vitality niekoho iného.
Z uvedeného je vidieť, že bioenergetický upírizmus nie je len o “odsávaní” nejakej bioenergie, ale je súčasťou väčšieho celku. Zákony karmy, cesta duše, spoznávanie a prežívanie duality tohoto sveta a podobne.
Nie je jednoduché nájsť jasný spoločný ukazovateľ príčin upírizmu. Môže ich byť mnoho a často súvisia s problémami, ktoré v živote riešime. Len na základe našich problémov sa na nás može niekto “napojiť” a “priživovať” sa na našej bioenergii. Bioenergetický upírizmus je, podľa mňa, súčasťou bytia ľudstva od jeho vzniku a preto aj súčasťou hľadania odpovedí na základné otázky bytia človeka.”
Ako prebieha prostredníctvom počítačov? Môžete popísať tento prenos, respektíve jeho fungovanie?
“Práca s počítačmi a internet je jedným z prejavov pôsobenia v našej spoločnosti. Tak ako tomu bolo v minulosti cez posielanie správ holubom, poštou alebo čítanie hieroglyfov alebo neskôr novín atď.
Každý prejav človeka je buď priamym alebo nepiamym ukazovateľom na jeho problémy a tým majákom pre energetických upírov, ktorý sa môžu priživovať len a len na základe našich problémov. Ako v prírode upíri “cítia” a vyhľadávajú svoju korisť ultrazvukom, “upíri krvi” cítia krv svojich obetí, bioenergetický upíri používajú “karmický” radar. Jednoducho cítia problémy iných a nedokážu odolať a nevyužiť tieto “otvorené dvere” pre naplnenie často bezodného nutkania.
V minuloti bolo potrebné, aby takýto upír mal k dispozícii niečo, najlepšie hmotné, čo patrilo “obeti”. Dnes v ére internetu sa museli techniky “napojenia” rozvinúť. Dnes pre upíra, je možné napojiť sa napríklad, už len na “písané slovo” na internetových stránkach, ktoré je odrazom osobnosti a jednoznačnosti pisateľa.”
Aký vplyv ma anonymita na takéto správanie sa?
“Podoba rozširovania fenoménu upírizmu súvisí priamo či nepriamo s duchovným vývojom. Anonymita môže výrazne prispievať k rozširovaniu upírizmu. V minulosti, hlavne v nedemokratických systémoch bolo “zasiahnutému” zväčša hneď jasné, s kým práve rieši problém. Anonymita v takejto podobe neexistovala. Často sa potom stávalo, že riešením bolo vytváranie ochrany ,alebo sa chránilo nepriamym alebo priamym útokom.
Dnes v ére internetu a anonymity nie je úplne ľahké zistiť odkiaľ pokles vitality a úbytok “energie” prichádza. O to je vyšší tlak na riešenie príčin s takýmto poklesom, individuálnym duchovným rastom jednotlivca a nie hľadaním “vinníka”. Len duchovný rast a poznanie nám môže poskytnúť dostatočné riešenia pre naše osobné problémy, ktoré bývajú príčinou “zviditeľnenia sa” bioenergetickým upírom.”
Návštevníci stránok si môžu dať k svojmu nicku fotografie. Dá sa už zo samotného výberu usúdiť, či na druhej strane za monitorom sedí energetický upír? Je nevhodné dať si tam svoj portrét?
“Určite by sme mohli nájsť systém na vyhľadávanie takýchto upírov podľa fotky. Museli by sme ale použiť podobné napojenia a princípy, ktoré by nakoniec mohli znamenať “spadnutie” do kola utrpenia, ktorý riešia samotní upíri. Hodnotenie a posudzovanie bez riešenia je len cez naše osobné problémy. Ak miesto hodnotenia budeme pokiaľ možno ihneď riešiť naše problémy, nedáme upírom žiadneho druhu šancu na “uchytenie”.
Ak máme stretnúť a poznať upíra, tak ho stretneme, či si dáme k svojmu nicku portrét alebo nie. Takže otázka vhodnosti alebo nevhodnosti týmto stráca zmysel. Otázka skôr znie - budeme pripravení? Sme natoľko pozorní a láskaví k sebe samým, aby sme riešili problémy, ktoré prichádzajú? Je ale pravda, že vystavením portrétu ho môžeme “stretnúť” skôr. Na druhej strane ho môžeme stretnúť skôr, aj keď ideme ráno kúpiť chlieb do obchodu.”
Podľa čoho zistíme, že sme sa stali stredobodom záujmu upíra?
“Väčšinou to každý hneď pocíti. Nemusí si to ale uvedomovať. Doba sa zrýchľuje, žijeme v uponáhľanom veku, ktorý prináša prehodnocovanie priorít. Zastavenia sa, porozmýšľanie nad tým, čo sa s nami práve teraz deje, väčšinou nie sú na prvom mieste. Zastavujeme sa, až keď nám niečo znepríjemňuje život tak, že nemôžeme zabezpečiť normálne fungovanie. Potom ale pomoc nie je ľahká a oveľa dlhšie trvá, kým sa vyriešia všetky problémy súvisiace s “napojením”.
Fyzickými ukazovateľmi môžu byť : neopodstatnená únava, bolesti hlavy, točenie hlavy, neopodstatnené dlhodobé zívanie, nutkanie na zvracanie ba až zvracanie Psychickými ukazovateľmi môžu byť : depresie, uzatváranie sa svetu, nutkanie na plač pričom nevyjde ani slza
Ďalšími prejavmi môžu byť : neopodstatnená zmena správania, neopodstatnené výpady smerom k okoliu, deštrukčné myšlienky, odmietanie najbližších, chuť a prejedanie sa jedlami hlavne plných tukov a jednoduchých cukrov, naopak aj odmietanie príjmu jedla.”
Ako ho - ich identifikujeme?
“Identifikáciu môžeme rozdeliť na dve časti. Identifikácia, či sa na nás niekto takto “napojil” a “saje” a identifikácia, kto sa napojil. Často v terapii - procesom hľadania príčin “úbytku” vitality prídeme presne na to, kto sa napojil. Úplne prirodzene. Tento proces zabezpečí prijatie problému a zároveň odpustenie tomu, kto sa “napája”. Niekedy pri “menej silnom” napojení stačí prijať úsmev blízkej osoby alebo prechádzku v prírode, kde natoľko stúpne vitalita, že “napojenie” prestane pôsobiť. Pri vedomej prechádzke a podobne môžeme vidieť alebo pocítiť odkiaľ napojenie prichádza. Ak by sme hľadali najprv toho, kto sa napojil, mohlo by ísť skôr o proces hľadania vinníka, ktorý často z dlhodobého hľadiska veľa nevyrieši.
Takže moja odpoveď znie - Identifikujeme ho - ich najlepšie riešením problémov súvisiacich s “napojením”, čo znamená riešenie problémov, pre ktoré sme “dovolili” toto “napojenie”.
Je možné, že neočakávané reakcie niektorých diskutujúcich signalizujú, že sú pod vplyvom takéhoto človeka?
“Vplyv upíra môžeme rozdeliť do troch skupín. Ovplyvnený človek sa stáva dočasným alebo trvalým zdrojom “energie” pre upíra. Potom má tri možnosti. Buď je riešením útek, kde tento človek nerieši alebo odsúva riešenie takéhoto útoku. Alebo ho rieši prácou na sebe. Rozobratím prejavov problémov potom nachádza riešenie “odpojenia”. Alebo začína sám “bažiť po krvi”, aby vyriešil svoj nedostatok a neustály úbytok “energie”.
V prvom prípade môže byť prejavom v diskusii uzatváranie sa pred svetom - skepsa a čiastočný alebo úplný odchod z diskusie. V druhom prípade to môže byť podobný odchod, ale k riešeniu alebo aj prosba v danej alebo inej diskusii o pomoc.
V treťom sa to môže prejavovať v “útokoch” alebo nevysvetliteľných prejavoch v diskusii, ktoré sa úplne odkláňajú od predošlého vyjadrovania.
Takže odpoveď je áno - neočakávané reakcie diskutujúcich môžu byť prejavom takéhoto vplyvu.”
Stretávate sa často vo svojej praxi s fenoménom bioenergetického upírizmu?
“Keďže upíri využívajú naše problémy pre “napojenie” a “vysávanie” mohol by som povedať, že sa s týmto fenoménom stretávam nepriamo denne. Priamo s riešením takýchto “napojení” často”.
Odborník na túto problematiku, Igor Saveljev upírov delí do niekoľkých kategórii ako žobrák, tulák, „kecal“. Ten posledný je pre nás myslím dosť zaujímavý, lebo internet je o komunikácii.
“Prepožičiam si systém popisovania od Saveljeva a pokúsim ukázať môj pohľad. Mohli by sme, podľa mňa, povedať, že typ žobrák vyvoláva problémy minulosti - pocity viny, problémy s príjímaním a dávaním.., typ “kecal” pocity z prítomnosti - aktuálne problémy a typ tulák pocity do budúcnosti - spolupatričnosť, útekové riešenia.
V hierarchii života často najprv stretávame žobráka, ktorý nám “pomáha” riešiť rovnováhu medzi prijímaním a dávaním. Žobrákovi môžeme podať prvú pomoc. Ak žobrákovi “pomáhame” z pocitov viny a podobne, môže sa nám stať, že mu postupne dávame veľa aj na úkor seba, našich blízkych a podobne. Nielenže tým žobrákovi začíname ubližovať ( žobrák nám sám nie je schopný povedať, že nechce našu “pomoc” ), ale aj z nás sa môže postupne stávať žobrák, tým že sa dostávame na dno našich síl. Ak ich riešime “žobráckou palicou” môžeme sa stať podobným energetickým upírom.
Po žobrákovi často prichádza tulák, ktorý nás “učí”, čo znamená poznanie a cesta. Tuláci sú veľmi znalí ľudia a dokážu “strhnúť” davy. Problém je v tom, že aj po “strhnutí”, tulák ostáva tulákom. Až po bližšom a dlhšom spoznávaní môžeme zistiť, že sa stávame tulákovým bezvýhradným “spojencom” alebo sa môžeme stať samotným tulákom, pričom sa snažíme “strhnúť” davy. Riešime útekové možnosti, spolupatričnosť alebo spasiteľský komplex a podobne.
Nakoniec nás môže osloviť “kecal”, ktorý v sebe zahŕňa aj žobráka, tuláka a pokus o riešenie aktuálnych problémov. Všetko ale cez utrpenie. Kecal má výbornú schopnosť vidieť naše problémy a poukázať na ne. Samozrejme nie je ľahké pozerať sa do zrkadla, ktoré je samozvane nastavované. Často sa ho potom snažíme “kecalovi” rozbiť v rukách a tým, sa i my môžeme nakoniec tiež stať bioenergetickým upírom, “kecalom”.
Aby som bol trochu konkrétnejší. Môžeme to vidieť na viacerých portáloch v diskusiách pod článkami. Z článku nie je jednoduché “vysať” nejakú “energiu”. Asi preto, lebo to nie je ani možné. Z jeho autora ale áno. Preto sa niektorý možno vyjadrujú často anonymne hlavne k osobe autora a nie k podstate článku. Aby som poukázal aj na druhú stranu. Vo vzťahu sú vždy dvaja, preto autor je tiež do istej miery do toho kola utrpenia zaangažovaný. To ale už rozvíjam inú tému.
Z toho vyplýva, že naozaj v internetovej komunikácii, hlavne v chatoch a fórach a diskusiách stretávame “kecalov”, ktorí nám aj sebe “pomáhajú” s problémami. V iných častiach internetu môžeme samozrejme stretnúť aj tulákov a žobrákov.
Bioenergetický upír pôsobí ako veľmi hanlivé slovo. Tu ale vidíme, že sa so všetkými typmi stretávame, alebo stávajú mnohí z nás. Všetci, ktorí máme problémy. Nie všetci si to ale v danej chvíli uvedomujeme. Uvedomenie je prvým krokom k tomu, aby sme sa nepribližovali samotnou podstatou k bioenergetickému upírstvu a utvrdzovali sa v tomto kole utrpenia.
Z minulosti “klasického upírstva” vieme, že upírov samotnou podstatou môže byť určitý počet jedincov. Ostatní sú len nimi “nakazení” a často sa im len chcú “podobať”( schopnosti, možnosti ), čím “poznávajú” svoju cestu bytím.”
Veľakrát sa v diskusii hovorilo o moci a demokracii. Podľa Igora Saveljeva je práve v demokratickom prostredí dôležité poznať kto, je kto, lebo mnohí „vysávači“ energie radi pracujú skryte v dave. Súhlasíte s týmto názorom?
“Suhlasím. Podľa mňa, momentálne narozšírenejším spôsobom, je práve “práca” skryte v dave. Najrozšírenejší ale nemusí znamenať priamo s najväčším dosahom na jednotlivca, alebo ľudstvo. Práca skryte je často len druhotné pôsobenie “nakazených” upírov, ktorí plnia “úlohy” prichádzajúce od “zdroja”. Skrytá a anonymná práca je len jednou z veľkého množstva možností, tak ako sú realizované kolá utrpenia tohoto typu.”
Čo ženy nevedia - Každá trauma, ktorú dieťa prežije v pôrodnici, ovplyvňuje jeho psychický aj fyzický vývoj po celý jeho život
( rozhovor pre www.putnici.sk ) Možno sa vám zdá, moji milí, že píšem(Ľudmila Paňáková) veľa o pôrodoch. Ale verte,tak veľmi málo o nich vieme. A nechcem z toho robiť vedu. Práve naopak. Vrátiť sa k človeku. Patrik Balint sa zaoberá regresnou terapiou. Keďže ma zaujali jeho postrehy z jeho terapeutickej praxe týkajúce sa dôsledkov pôrodov v nemocniciach, pokračovali sme rozhovorom.
Najprv spomínané postrehy: Skoré odstrihnutie pupočnej šnúry = astmy a problémy s dýchaním, strach „z toho, čo bude“ Urýchľovanie pôrodu : oxytocín... = nespavosť, migrény... Svetlo na pôrodnej sále = krátkozrakosť, ďalekozrakosť, svetloplachosť.. Hovorené slovo na pôrodnej sále, nehovoriac o kriku ( pre dieťa, ktoré je 9 mesiacov v plodovej vode, takže každé slovo je počuť tlmeno ) = sluchové problémy, problémy s autoritami, tréma.. Odlúčenie od matky = problémy vo vzťahoch, sociofóbie, depresie.. ( !!! 90% doteraz vedených pôrodov ) Odlúčenie od matky, umývanie pod tečúcou vodou po pôrode, nevľúdnosť personálu = ekzémy Epidurálna enestézia = nevytvorenie pevného zväzku medzi maminou a dieťaťom – niekedy znamená uzatvorenosť a tvrdosť dieťaťa ( nie je ešte overené na dostatočnom množstve klientov ) Prezeranie dieťaťa po pôrode detským lekárom a sestrou v otvorenej polohe na chrbáte ( predstavte si, že prídete do neznámeho prostredia, kde ste vyzlečený na chrbte s rukami a nohami roztiahnutými – asi by ste sa schúlili do kĺbka, ak nie utekali preč – dieťa to nemôže urobiť, ešte si tak neovláda svoje telíčko ) = strach z otvorenia sa, sociofóbie.. A to píšem o problémoch keď pôrody prebiehajú „bez komplikácií“ z medicínskeho hľadiska."
"Ako to, že tieto informácie nevieme - my ženy?"
"Naozaj je asi veľa žien, ktoré sa k takýmto, ale aj iným informáciám o pôrodoch, nedostnú. Príčin vidím viacero. Napríklad neexistuje žiadna oficiálna ucelená koncepcia starostlivosti o matku - informovanie o rodičovstve, prenatálnom vývoji, prirodzenom pôrode a podobne. Dokonca aj keď sa pozrieme na bežne dostupnú literatúru o tejto oblasti, nie je z čoho vyberať. Takisto neexistuje kniha, ktorá by hovorila o prenatálnom vývoji a prípravy na pôrod z hľadiska matky, dieťaťa, pôrodných techník a pôrodného personálu ako celku. Nenašiel som napríklad nikde odpoveď na otázku, ako pôrod môže začať? Ženy často nevedia, že to môže byť aj silným krvácaním a rôzne inak. Alebo len takú maličkosť, prečo žene v určitej dobe počas pôrodu hovorí lekar, že nesmie tlačiť. Táto neinformovanosť spôsobuje strachy, úzkosti mamičky aj dieťaťa a následne problémy pri pôrode.
Stretávam sa s lekármi, ktorí hovoria ako sú ženy na pôrod nepripravné a zase so ženami, ktoré tvrdia, že lekári im neposkytujú dostatočnú starostlivosť. Je to ako začarovaný kruh. Lekári sú uzavretí novým prúdom v starostlivosti o matku a dieťa a ženy čakajú, kým informácie niekto prinesie až k nim.
Keď som pred niekoľkými rokmi organizoval prednášku pre lekárov z Popradu o prirodzenom pôrode, hovorili, že prídu niekoľkí z pôrodnice. Nakoniec neprišiel nikto z nich, len mi jeden zavolal, že nemôže, lebo slúži. Na druhej strane, keď som raz prišiel do pôrodnice v Martine a videl som, ako si budúca mamička zapaľuje cigaretu na chodbe, niet sa asi čo čudovať okrem iného aj tej “lekárskej skepse”.
"Nevieme veľa ani o tom, čo sa deje s dieťaťom, keď prichádza na svet. Takže čo prežíva dieťa?"
"V mojej praxi regresnej terapie ideme s klientom určitým spôsobom do minulosti a pritom sa snažíme hľadať a riešiť príčiny nejakého problému, ktorý ho práve ovplyvňuje v prítomnosti. Jedna z častých traumatických udalostí, ktoré riešime v terapii, je aj prenatálne obdobie a pôrod. Skúsenosti z mojej praxe ukazujú, že dieťa vníma úplne všetko, čo sa počas tohoto obdobia deje. V predpôrodnom období sú to deje a informácie, ktoré sú väčšinou sprostredkované pocitmi matky. V pôrodnom období sú to už pocity a traumy z priebehu pôrodu.
Čo všetko dieťa prežíva, je individuálne, ale uvediem príklady: Dieťa sa pýta na svet. Matka prichádza do pôrodnice, kde je často prvýkrát konfrontovaná s personálom a úkonmi v nemocnici. Mal som klientku, ktorá prišla do pôrodnice a sestrička jej oznámila, že má malé bruško a určite ešte nebude rodiť. Aj sa tak stalo. Dieťa sa prestalo pýtať na svet - veď ešte nie je čas. Mamička sa “trápila” ešte 32 hodín, kým jej lekári medikamentami pomohli. Personál a lekári si neuvedomujú, že matka a dieťa sú v prvej, druhej a tretej pôrodnej dobe v istom zúženom stave vedomia a všetky informácie, ktoré k nim plynú, môžu podvedome brať ako sugestívne príkazy, podľa ktorých potom jednajú. Keď vtedy dieťaťu a matke niečo “prikážeme”, bude sa podľa toho správať. Podobne ako to poznáme pri umelom navodení zúženého stavu vedomia v hypnóze. Toto vedeli naše staré mamy, a preto keď prišla “pôrodná baba” k rodičke, hneď jej oznamovala, ako pôrod bude prebiehať a ako dieťa príde na svet. Väčšinou sa tak aj stalo a pôrod prebehol presne v jej réžii.
Z pôrodných sál ale počuť príkazy : Teraz!, Zatlačte!, Už to ide! a podobne. Ak mamička presne nerozumie, čo tým lekár myslí, niekedy - obrazne povedané - tlačí napríklad “do hlavy”, namiesto v smere von. Dieťa tieto príkazy tiež počuje a predstavte si, že namiesto toho, aby sa posúvalo smerom von, môže tlačiť rukami a nohami na pôrodné cesty a paradoxne zabraňovať v prirodzenom priebehu pôrodu. Pritom úlne stačí dohodnúť sa dopredu, čo znamenajú slová, ktoré budú pri pôrode použité.
Od konfrontácie s personálom nemocnice prejdime na konfrontáciu dieťaťa so svetom. Odchádza plodová voda a dieťa začína pociťovať zemskú tiaž. Dovtedy bolo skoro v bezváhovom stave v plodovej vode. Je to obrovská zmena, pri ktorej dieťa môže prežívať nepríjemné pocity. Je potrebné, aby možno viac ako predtým, boli s ním jeho rodičia, vysvetlili dieťaťu, že začína niečo prirodzené. Žena by samozrejme mala byť zároveň v úplnej pohode pripravená na to, čo sa bude ďalej diať. Dieta prichádza na svet. Prestáva počuť tlkot maminho srdca, ktorý ho sprevádzal celých deväť mesiacov. Pôsobí na neho iné svetlo, iné teplo, iný vzduch. Musí za veľmi malý čas prejsť na pľúcne dýchanie. Všetko to vníma. Ak je svetlo silné, ak je popucná šnúra odstrihnutá skôr ako začne dýchať a ak nie je priložené naspäť k mame, môže prežívať silnú traumu. Ak je dieťa odnášané k neonatológovi bez mamy alebo otca, môže dôjsť k ďalšej silnej emočnej traume z pocitu straty. To isté platí, keď nie je v blízkosti svojej mamy počas celého pobytu v pôrodnici.
Každá trauma, ktorú dieťa prežije v pôrodnici, ovplyvňuje jeho psychický aj fyzický vývoj po celý jeho život.
"Vieme ale, že v domorodých kmeňoch, kde ženy rodia prirodzene, takéto problémy deti nemávajú. Myslím, že je to práve tým, lebo ich nevytvárajú tými umelými procesmi, aké sa dejú v nemocniciach. Čo si myslíš ty?"
"Najprv by sme si mohli povedať, čo je to prirodzený pôrod. Podľa mňa je to spôsob a postup s čo možno najmenším množstvom traumatických zážitkov pre matku a dieťa. Takže myslím, že za určitých okolností, môže byť prirodzeným pôrodom aj cisársky rez, ak je indikovaný správne - všetky iné možnosti boli vylúčené. Nie vždy sa tak deje. Ako nie každý pôrodník si uvedomuje, že napríklad silné umelé svetlo na pôrodnej sále je jednou z priamych príčin neprirodzeného pôrodu. Tiež ale môže byť neprirodzeným pôrodom aj pôrod doma, ak na to mamička nie je pripravená.
Ak by boli lekári vzdelávaní a informovaní o postupoch, ktoré prinášajú menej tráum mamičke a dieťatku a tiež keby mamičky boli dostatočne pripravené na tento neľahký úkon, určite by pôrody a ich dôsledky vyzerali úplne inak. Úprimne povedané “obdivujem” lekárov, že podstupujú také riziko, keď výkon, ako pôrod, prevádzajú s nepripravenými mamičkami. A obdivujem mamičky, že dokážu prísť do pôrodnice a vložiť do rúk seba a svoje dieťa človeku, ktorého možno vidia prvýkrát v živote.
V domorodých kmeňoch je to jednoduchšie ako v našej “modernej” spoločnosti. Muži sa pripravujú rôznymi testami odvahy na úlohu muža a ženy sa od malička pripravujú na rolu matky. Nie je veľa úkonov, ktoré robia mimo tejto prípravy. Potom samozrejme aj pôrody vyzerajú podľa toho. Už ako malé dievčatá vedia, čo sa v materstve deje, ako k nemu pristupovať a podobne. Sú toho súčasťou každý deň. V niektorých kmeňoch Južnej Ameriky, keď prichádza na svet nový život, všetci obkolesia “pôrodný dom”, a tým chránia mamičku aj dieťa pred “zlými” vplyvmi zvonku. Takýchto prirodzených postupov majú veľa. Vypozorovali, čo najviac vyhovuje mamičke a dieťatku z pohlľdu celého života. V nemocniciach sú pôrody ešte stále vedené tak, aby to vyhovovalo skôr lekárom a personálu. Ukážkou je napríklad poloha ( na koze ), ktorá sa najviac používa. Silné svetlo na pôrodnej sále. To všetko naozaj vyhovuje len lekárovi. Alebo umelé “zrýchľovanie” priebehu pôrodu. Prípadne to, že deti musia tesne po pôrode “ísť” za detskými lekármi, namiesto toho, aby lekár dieťa vyšetril pri mame.
Áno, umelé a neprirodzené procesy v pôrodníctve výrazne nepriaznivo ovplyvňujú ďalší fyzický a psychický vývoj dieťaťa, ba aj matky.“
Myslím, že návrat k prirodzenému rodeniu je už dlho vo vzduchu, no stále sa o to nezaujíma veľa slovenských žien. Zdá sa mi, že stále máme strach prevziať za svoje konanie zodpovednosť. Prečo?"
"Ak chcem odpovedať na túto otázku, musím dať niekoľko pohľadov, ktoré trochu osvetlia moje tušenia.
Pohľad z ďalekej minulosti, ktorý nás, myslím, ovplyvňuje až doteraz: Deti “museli” pomáhať svojim rodičom v ťažkých časoch. Koľko rodičov aj teraz vyžaduje od svojich detí, aby niečo robili, boli podľa ich predstáv a podobne. Tak ako to od nich vyžadovali ich rodičia. Zamyslime sa, koľko toho vyžadujeme od svojich detí. Tento otočený tok energie ( keď deti dávajú svojim rodičom ) sa začal prejavovať, myslím, v stredoveku, ale bol prítomný aj skôr - možno už od pádu Atlantídy. Pritom by to malo byť tak, že rodičia sú tu pre deti, aby tie deti mali dostatok energie zase pre svoje deti. Tento otočený tok môže spôsobiť, že muž a žena nemajú dostatok energie na to, aby prebrali celú zodpovednosť za svoje konanie ako rodičia. Príprava na dieťa, prenatálne obdobie a pôrod môže potom prebiehať „bez dostatočného množstva energie“. Potom sa prirodzene rodičom nemusí dariť byť tu pre svoje deti, keď žena ostáva bez pomoci v materstve a muž bez opory v živote. Aj pre tento nedostatok energie mladí ľudia v tomto období odkladajú alebo úplne odmietajú založenie rodiny, keďže tento nedostatok prirodzene cítia a podvedome vedia o jeho dosahu. Riešením je vysporiadanie vzťahu s rodičmi, čo často nie je jednoduché.
V dalšom pohľade z hľadiska bližšej minulosti, by sme mohli hovoriť o „rozhodovaní a realizovaní“ vo vzťahu medzi mužom a ženou, ktorý istým spôsobm ukazuje aj na prítomnosť muža pri pôrode. Toto ( rozhodovanie a realizácia ) bolo podľa mňa posunuté do nesprávnej roviny počas mnohých vojen v minulosti. Keď muži museli ísť do vojny, ženy museli ostať doma. Muži museli sami rozhodovať o mieste, čase boja, a aj ten boj zároveň realizovať. Ženy museli doma rozhodovať o tom, čo zasejú a aj zrealizovať zasatie, zber, vymlátenie a zúžitkovanie. Ženy a muži rozhodovali oddelene, čo sa teraz často prejavuje vo vzťahoch medzi mužom a ženou. Ak sa aj muž rozhodne byť pri pôrode, väcšinou nie je nápomocný pri určitých rozhodnutiach ( napríklad či dať lekárom doporučovaný liek a podobne ) a často realizuje len pozorovanie, čo neprispieva k plynulému priebehu pôrodu.
Pohľad na rozvoj alopatickej medicíny v minulom storočí nám dáva ďalšie odpovede o možnom probléme s prevzatím zodpovednosti za svoje konanie, za svoje zdravie a za zdravie svojich detí. Zvykli sme si, že medicína je „všemožná“ a ešte k tomu „zadarmo“, alebo nás o tom presviedčali. Smerovanie medicíny, myslím, principiálne prispelo k postoju ľudí, že o svoje zdravie sa nemusia starať. Asi pred tromi rokmi som si nechtiac vypočul jeden názor pacienta v nemocnici.. Sťažoval sa svojmu známemu, ako jeho lekár mohol dopustiť, že on má teraz problémy s kĺbami a možno bude musieť ísť aj na operáciu. To je vrchol, dodal..
Podstatný je aj pohľad zrýchleného behu vecí v našom živote. Ženieme sa za kariérou, bohatstvom a podobne. Jeden môj známy, ktorý praxoval v nemocnici v USA, hovoril o tamojšom prístupe pacientov. Keď príde niekto za lekárom, povie mu „fix me“. Voľne a jemne preložené „dajte ma dokopy“. Takže lekári sú skôr ako inštalatéri, niečo vymenia, niečo potlačia, niekam pobúchajú a podobne.
Tieto posledné dva pohľady zhrniem do pravidla: Ak si myslíme, že chrípka je len rozmnoženie vírusu v našom organizme, vyhľadáme pomoc u niekoho, kto len potlačí vírus. Ak ale vieme, že nám choroba chce niečo povedať alebo ukázať, pravdepodebne vyhľadáme pomoc u niekoho, s kým budeme hľadať ozajstné príčiny našich problémov alebo prejavov danej choroby.
Podobný pohľad vidieť aj pri pôrodoch. Aj keď samozrejme v súvislosti s pôrodom nemôžeme hovoriť o chorobe alebo probléme, podstata je taká istá. Ak si myslíme, že dieťa nič nevníma alebo náš a lekárov prístup ho neovplyvňuje, pôrod prebehne asi „tak ako príde“. Ak vieme, že dieťa všetko vníma a všetko preciťuje, asi si dáme určitú námahu, aby sme zabezpečili čo možno najlepší priebeh pôrodu. Preto sa možno čoraz viac hovorí o pôrodoch s pôrodnou asistentkou v pôrodných domoch, ktoré sa snažia prinášať prirodzené pôrody, na rozdiel od pôrodov v nemocniciach."
Spomínal si, že: Ak je muž pri pôrode a je pripravený na túto úlohu - potom výchova dieťaťa prebieha trochu inak - u muža sa potom menej prejavujú vzorce správania, ktoré si prináša z detstva - hlavne ak tam prežíval nepríjemné zážitky. Takže otázka: Môžeš byt konkrétnejší k tým vzorcom správania - ako sa môžu zmeniť, čo môže muž zbadať?
"Úlohou muža pri pôrode je hlavne ochrana. Rozhoduje o tom, kde bude žena rodiť a kde bude táto ochrana realizovaná. Mal by vyberať pôrodnicu a dať žene možnosť si vybrať pôrodníka. Pri pôrode načúva žene a jej potrebám, po dohode s lekárom, v súlade s potrebami ženy rozhoduje, aké postupy a možno aj medikamenty sa zvolia tak, aby sa žena mohla naozaj sústrediť len na realizáciu pôrodu. Je článkom a ochrancom medzi ženou a vonkajším prostredím. Mal by vedieť oveľa viac o tom, čo sa bude pri pôrode diať.
Vzorec správania je taký suhrn jednaní človeka, ktorými sa pokúša nastoliť rovnovážny stav. Ich realizácia je možná cez uvedomenie alebo cez utrpenie. Otec je smutný, čo má za následok alkoholizmus, čo má ďalej za následok krik na svoje deti. Potom tieto deti môžu za istých okolností „prevziať“ neskôr tento vzorec správania ich otca a realizovať ho pri svojich deťoch. Pri vzorcoch správania je dôležitý ich vznik alebo prebratie a následné použitie. Ak nie je dostatočne zakotvený vzťah muža a ženy pri najťažšej úlohe ženy v jej živote a neprebehne zakotvenie aj s dieťaťom, môžu sa prejavovat vzorce správania takého nezakotvenia po našich rodičoch. Potom vstupujeme do tej istej rieky a „predávame“ štafetu možných nepríjemných zážitkov z detstva. Ako keď hovoríme, že nikdy sa nebudeme správať tak, ako sa správali naši rodičia a potom ich presne kopírujeme. Život nám prináša zlomové situácie, v ktorých je potrebné sa rohodnúť. Naše rohodnutia prispievajú k prejavom a použitiu vzorcov správania z minulosti.
Ak muž a žena sú pripravení a zároveň si správne rozdelia rozhodovanie a realizáciu, nielenže pôrod prebieha prirodzene, ale aj ich vzťah pri zrode nového života dostáva správne vzorce správania, o ktoré sa neskôr pri vznikajúcich problémoch môžu oprieť. Už nie je potrebné náhrádzať “deravé” miesta vzorcami správania z detstva, ako sa to často deje.
Muž môže pri pôrode zbadať silu svojej ženy a možnosti, ktoré sa v nej skrývajú. Môže videť silu svojho dieťaťa a reálne pomáhať pri realizácií jeho príchodu na svet. Je to ako podieľať sa na výbere, návrhu a aj realizácii niečo krásneho. Viac si to vážime, ochraňujeme, staráme sa možno trochu inak, ako len keď niečo dostaneme na „striebornom podnose“.
Ešte jeden pohľad na prítomnosť muža pri pôrode. Existuje čas medzi prvou a druhou pôrodnou dobou, kedy nastáva obrovský energetický pulz. Žena sa začína „otvárať“, a to nielen fyzicky ale aj energeticky: Je veľmi „zranitelná“. Tu niektoré domorodé kmene spievajú ochranné spevy. Ak na to muž nie je pripravený, tých niekolko sekúnd môže spôsobiť aj stratu vedomia pri pôrode. To „slávne“ omdlievanie „slabých“ mužov."
Aký je podľa teba rozdiel, ak je muž pri pôrode v nemocnici alebo je účastníkom prirodzeného pôrodu?
"Prirodzený pôrod je vedený takým spôsobom a postupom, ktorý znamená čo možno najmenšie množstvo traumatických zážitkov pre matku a dieťa. Takže nie je dôležité, kde je prevádzaný, ale ako?
Ak je muž perfektne pripravený na pôrod, tak myslím, je veľká pravdepodobnosť, že bude účastníkom prirodzeného pôrodu. Samozrejme každý pôrod prináša traumy, ktoré muž vidí a musí sa s nimi vyrovnať. Na to je možné sa tiež pripraviť. Tažko môžeme podstúpiť výstup na Everest, aj keď ako pomocníci, bez prípravy.
Ak je muž nepripravený a pôrod je vedený neprirodzeným spôsobom, môže to na ňom zanechať silnú emočnú traumu, ktorá má často za následok problémy : Impotencia, ďalšie problémy v sexuálnej oblasti, rôzne hnevy na manželku alebo všeobecne ženy, depresie a iné...
Nerád by som skončil takto pesimisticky. Takže želám všetkým mužom, aby precítili tú životnú silu pri narodení ich detí, ženám, aby vytvorili krásne spojenie so svojimi ratolesťami a deťom, aby mali úžasných rodičov, ktorých budú učiť žit."
A ja by som rada dodala, že sa už chvalabohu na trhu objavuje literatúra - aj na našom - ktorá mamkám i ockom veľa múdreho povie.
Za rozhovor ďakuje Ľudka Paňáková - www.putnici.sk
( rozhovor pre www.putnici.sk ) Možno sa vám zdá, moji milí, že píšem(Ľudmila Paňáková) veľa o pôrodoch. Ale verte,tak veľmi málo o nich vieme. A nechcem z toho robiť vedu. Práve naopak. Vrátiť sa k človeku. Patrik Balint sa zaoberá regresnou terapiou. Keďže ma zaujali jeho postrehy z jeho terapeutickej praxe týkajúce sa dôsledkov pôrodov v nemocniciach, pokračovali sme rozhovorom.
Najprv spomínané postrehy: Skoré odstrihnutie pupočnej šnúry = astmy a problémy s dýchaním, strach „z toho, čo bude“ Urýchľovanie pôrodu : oxytocín... = nespavosť, migrény... Svetlo na pôrodnej sále = krátkozrakosť, ďalekozrakosť, svetloplachosť.. Hovorené slovo na pôrodnej sále, nehovoriac o kriku ( pre dieťa, ktoré je 9 mesiacov v plodovej vode, takže každé slovo je počuť tlmeno ) = sluchové problémy, problémy s autoritami, tréma.. Odlúčenie od matky = problémy vo vzťahoch, sociofóbie, depresie.. ( !!! 90% doteraz vedených pôrodov ) Odlúčenie od matky, umývanie pod tečúcou vodou po pôrode, nevľúdnosť personálu = ekzémy Epidurálna enestézia = nevytvorenie pevného zväzku medzi maminou a dieťaťom – niekedy znamená uzatvorenosť a tvrdosť dieťaťa ( nie je ešte overené na dostatočnom množstve klientov ) Prezeranie dieťaťa po pôrode detským lekárom a sestrou v otvorenej polohe na chrbáte ( predstavte si, že prídete do neznámeho prostredia, kde ste vyzlečený na chrbte s rukami a nohami roztiahnutými – asi by ste sa schúlili do kĺbka, ak nie utekali preč – dieťa to nemôže urobiť, ešte si tak neovláda svoje telíčko ) = strach z otvorenia sa, sociofóbie.. A to píšem o problémoch keď pôrody prebiehajú „bez komplikácií“ z medicínskeho hľadiska."
"Ako to, že tieto informácie nevieme - my ženy?"
"Naozaj je asi veľa žien, ktoré sa k takýmto, ale aj iným informáciám o pôrodoch, nedostnú. Príčin vidím viacero. Napríklad neexistuje žiadna oficiálna ucelená koncepcia starostlivosti o matku - informovanie o rodičovstve, prenatálnom vývoji, prirodzenom pôrode a podobne. Dokonca aj keď sa pozrieme na bežne dostupnú literatúru o tejto oblasti, nie je z čoho vyberať. Takisto neexistuje kniha, ktorá by hovorila o prenatálnom vývoji a prípravy na pôrod z hľadiska matky, dieťaťa, pôrodných techník a pôrodného personálu ako celku. Nenašiel som napríklad nikde odpoveď na otázku, ako pôrod môže začať? Ženy často nevedia, že to môže byť aj silným krvácaním a rôzne inak. Alebo len takú maličkosť, prečo žene v určitej dobe počas pôrodu hovorí lekar, že nesmie tlačiť. Táto neinformovanosť spôsobuje strachy, úzkosti mamičky aj dieťaťa a následne problémy pri pôrode.
Stretávam sa s lekármi, ktorí hovoria ako sú ženy na pôrod nepripravné a zase so ženami, ktoré tvrdia, že lekári im neposkytujú dostatočnú starostlivosť. Je to ako začarovaný kruh. Lekári sú uzavretí novým prúdom v starostlivosti o matku a dieťa a ženy čakajú, kým informácie niekto prinesie až k nim.
Keď som pred niekoľkými rokmi organizoval prednášku pre lekárov z Popradu o prirodzenom pôrode, hovorili, že prídu niekoľkí z pôrodnice. Nakoniec neprišiel nikto z nich, len mi jeden zavolal, že nemôže, lebo slúži. Na druhej strane, keď som raz prišiel do pôrodnice v Martine a videl som, ako si budúca mamička zapaľuje cigaretu na chodbe, niet sa asi čo čudovať okrem iného aj tej “lekárskej skepse”.
"Nevieme veľa ani o tom, čo sa deje s dieťaťom, keď prichádza na svet. Takže čo prežíva dieťa?"
"V mojej praxi regresnej terapie ideme s klientom určitým spôsobom do minulosti a pritom sa snažíme hľadať a riešiť príčiny nejakého problému, ktorý ho práve ovplyvňuje v prítomnosti. Jedna z častých traumatických udalostí, ktoré riešime v terapii, je aj prenatálne obdobie a pôrod. Skúsenosti z mojej praxe ukazujú, že dieťa vníma úplne všetko, čo sa počas tohoto obdobia deje. V predpôrodnom období sú to deje a informácie, ktoré sú väčšinou sprostredkované pocitmi matky. V pôrodnom období sú to už pocity a traumy z priebehu pôrodu.
Čo všetko dieťa prežíva, je individuálne, ale uvediem príklady: Dieťa sa pýta na svet. Matka prichádza do pôrodnice, kde je často prvýkrát konfrontovaná s personálom a úkonmi v nemocnici. Mal som klientku, ktorá prišla do pôrodnice a sestrička jej oznámila, že má malé bruško a určite ešte nebude rodiť. Aj sa tak stalo. Dieťa sa prestalo pýtať na svet - veď ešte nie je čas. Mamička sa “trápila” ešte 32 hodín, kým jej lekári medikamentami pomohli. Personál a lekári si neuvedomujú, že matka a dieťa sú v prvej, druhej a tretej pôrodnej dobe v istom zúženom stave vedomia a všetky informácie, ktoré k nim plynú, môžu podvedome brať ako sugestívne príkazy, podľa ktorých potom jednajú. Keď vtedy dieťaťu a matke niečo “prikážeme”, bude sa podľa toho správať. Podobne ako to poznáme pri umelom navodení zúženého stavu vedomia v hypnóze. Toto vedeli naše staré mamy, a preto keď prišla “pôrodná baba” k rodičke, hneď jej oznamovala, ako pôrod bude prebiehať a ako dieťa príde na svet. Väčšinou sa tak aj stalo a pôrod prebehol presne v jej réžii.
Z pôrodných sál ale počuť príkazy : Teraz!, Zatlačte!, Už to ide! a podobne. Ak mamička presne nerozumie, čo tým lekár myslí, niekedy - obrazne povedané - tlačí napríklad “do hlavy”, namiesto v smere von. Dieťa tieto príkazy tiež počuje a predstavte si, že namiesto toho, aby sa posúvalo smerom von, môže tlačiť rukami a nohami na pôrodné cesty a paradoxne zabraňovať v prirodzenom priebehu pôrodu. Pritom úlne stačí dohodnúť sa dopredu, čo znamenajú slová, ktoré budú pri pôrode použité.
Od konfrontácie s personálom nemocnice prejdime na konfrontáciu dieťaťa so svetom. Odchádza plodová voda a dieťa začína pociťovať zemskú tiaž. Dovtedy bolo skoro v bezváhovom stave v plodovej vode. Je to obrovská zmena, pri ktorej dieťa môže prežívať nepríjemné pocity. Je potrebné, aby možno viac ako predtým, boli s ním jeho rodičia, vysvetlili dieťaťu, že začína niečo prirodzené. Žena by samozrejme mala byť zároveň v úplnej pohode pripravená na to, čo sa bude ďalej diať. Dieta prichádza na svet. Prestáva počuť tlkot maminho srdca, ktorý ho sprevádzal celých deväť mesiacov. Pôsobí na neho iné svetlo, iné teplo, iný vzduch. Musí za veľmi malý čas prejsť na pľúcne dýchanie. Všetko to vníma. Ak je svetlo silné, ak je popucná šnúra odstrihnutá skôr ako začne dýchať a ak nie je priložené naspäť k mame, môže prežívať silnú traumu. Ak je dieťa odnášané k neonatológovi bez mamy alebo otca, môže dôjsť k ďalšej silnej emočnej traume z pocitu straty. To isté platí, keď nie je v blízkosti svojej mamy počas celého pobytu v pôrodnici.
Každá trauma, ktorú dieťa prežije v pôrodnici, ovplyvňuje jeho psychický aj fyzický vývoj po celý jeho život.
"Vieme ale, že v domorodých kmeňoch, kde ženy rodia prirodzene, takéto problémy deti nemávajú. Myslím, že je to práve tým, lebo ich nevytvárajú tými umelými procesmi, aké sa dejú v nemocniciach. Čo si myslíš ty?"
"Najprv by sme si mohli povedať, čo je to prirodzený pôrod. Podľa mňa je to spôsob a postup s čo možno najmenším množstvom traumatických zážitkov pre matku a dieťa. Takže myslím, že za určitých okolností, môže byť prirodzeným pôrodom aj cisársky rez, ak je indikovaný správne - všetky iné možnosti boli vylúčené. Nie vždy sa tak deje. Ako nie každý pôrodník si uvedomuje, že napríklad silné umelé svetlo na pôrodnej sále je jednou z priamych príčin neprirodzeného pôrodu. Tiež ale môže byť neprirodzeným pôrodom aj pôrod doma, ak na to mamička nie je pripravená.
Ak by boli lekári vzdelávaní a informovaní o postupoch, ktoré prinášajú menej tráum mamičke a dieťatku a tiež keby mamičky boli dostatočne pripravené na tento neľahký úkon, určite by pôrody a ich dôsledky vyzerali úplne inak. Úprimne povedané “obdivujem” lekárov, že podstupujú také riziko, keď výkon, ako pôrod, prevádzajú s nepripravenými mamičkami. A obdivujem mamičky, že dokážu prísť do pôrodnice a vložiť do rúk seba a svoje dieťa človeku, ktorého možno vidia prvýkrát v živote.
V domorodých kmeňoch je to jednoduchšie ako v našej “modernej” spoločnosti. Muži sa pripravujú rôznymi testami odvahy na úlohu muža a ženy sa od malička pripravujú na rolu matky. Nie je veľa úkonov, ktoré robia mimo tejto prípravy. Potom samozrejme aj pôrody vyzerajú podľa toho. Už ako malé dievčatá vedia, čo sa v materstve deje, ako k nemu pristupovať a podobne. Sú toho súčasťou každý deň. V niektorých kmeňoch Južnej Ameriky, keď prichádza na svet nový život, všetci obkolesia “pôrodný dom”, a tým chránia mamičku aj dieťa pred “zlými” vplyvmi zvonku. Takýchto prirodzených postupov majú veľa. Vypozorovali, čo najviac vyhovuje mamičke a dieťatku z pohlľdu celého života. V nemocniciach sú pôrody ešte stále vedené tak, aby to vyhovovalo skôr lekárom a personálu. Ukážkou je napríklad poloha ( na koze ), ktorá sa najviac používa. Silné svetlo na pôrodnej sále. To všetko naozaj vyhovuje len lekárovi. Alebo umelé “zrýchľovanie” priebehu pôrodu. Prípadne to, že deti musia tesne po pôrode “ísť” za detskými lekármi, namiesto toho, aby lekár dieťa vyšetril pri mame.
Áno, umelé a neprirodzené procesy v pôrodníctve výrazne nepriaznivo ovplyvňujú ďalší fyzický a psychický vývoj dieťaťa, ba aj matky.“
Myslím, že návrat k prirodzenému rodeniu je už dlho vo vzduchu, no stále sa o to nezaujíma veľa slovenských žien. Zdá sa mi, že stále máme strach prevziať za svoje konanie zodpovednosť. Prečo?"
"Ak chcem odpovedať na túto otázku, musím dať niekoľko pohľadov, ktoré trochu osvetlia moje tušenia.
Pohľad z ďalekej minulosti, ktorý nás, myslím, ovplyvňuje až doteraz: Deti “museli” pomáhať svojim rodičom v ťažkých časoch. Koľko rodičov aj teraz vyžaduje od svojich detí, aby niečo robili, boli podľa ich predstáv a podobne. Tak ako to od nich vyžadovali ich rodičia. Zamyslime sa, koľko toho vyžadujeme od svojich detí. Tento otočený tok energie ( keď deti dávajú svojim rodičom ) sa začal prejavovať, myslím, v stredoveku, ale bol prítomný aj skôr - možno už od pádu Atlantídy. Pritom by to malo byť tak, že rodičia sú tu pre deti, aby tie deti mali dostatok energie zase pre svoje deti. Tento otočený tok môže spôsobiť, že muž a žena nemajú dostatok energie na to, aby prebrali celú zodpovednosť za svoje konanie ako rodičia. Príprava na dieťa, prenatálne obdobie a pôrod môže potom prebiehať „bez dostatočného množstva energie“. Potom sa prirodzene rodičom nemusí dariť byť tu pre svoje deti, keď žena ostáva bez pomoci v materstve a muž bez opory v živote. Aj pre tento nedostatok energie mladí ľudia v tomto období odkladajú alebo úplne odmietajú založenie rodiny, keďže tento nedostatok prirodzene cítia a podvedome vedia o jeho dosahu. Riešením je vysporiadanie vzťahu s rodičmi, čo často nie je jednoduché.
V dalšom pohľade z hľadiska bližšej minulosti, by sme mohli hovoriť o „rozhodovaní a realizovaní“ vo vzťahu medzi mužom a ženou, ktorý istým spôsobm ukazuje aj na prítomnosť muža pri pôrode. Toto ( rozhodovanie a realizácia ) bolo podľa mňa posunuté do nesprávnej roviny počas mnohých vojen v minulosti. Keď muži museli ísť do vojny, ženy museli ostať doma. Muži museli sami rozhodovať o mieste, čase boja, a aj ten boj zároveň realizovať. Ženy museli doma rozhodovať o tom, čo zasejú a aj zrealizovať zasatie, zber, vymlátenie a zúžitkovanie. Ženy a muži rozhodovali oddelene, čo sa teraz často prejavuje vo vzťahoch medzi mužom a ženou. Ak sa aj muž rozhodne byť pri pôrode, väcšinou nie je nápomocný pri určitých rozhodnutiach ( napríklad či dať lekárom doporučovaný liek a podobne ) a často realizuje len pozorovanie, čo neprispieva k plynulému priebehu pôrodu.
Pohľad na rozvoj alopatickej medicíny v minulom storočí nám dáva ďalšie odpovede o možnom probléme s prevzatím zodpovednosti za svoje konanie, za svoje zdravie a za zdravie svojich detí. Zvykli sme si, že medicína je „všemožná“ a ešte k tomu „zadarmo“, alebo nás o tom presviedčali. Smerovanie medicíny, myslím, principiálne prispelo k postoju ľudí, že o svoje zdravie sa nemusia starať. Asi pred tromi rokmi som si nechtiac vypočul jeden názor pacienta v nemocnici.. Sťažoval sa svojmu známemu, ako jeho lekár mohol dopustiť, že on má teraz problémy s kĺbami a možno bude musieť ísť aj na operáciu. To je vrchol, dodal..
Podstatný je aj pohľad zrýchleného behu vecí v našom živote. Ženieme sa za kariérou, bohatstvom a podobne. Jeden môj známy, ktorý praxoval v nemocnici v USA, hovoril o tamojšom prístupe pacientov. Keď príde niekto za lekárom, povie mu „fix me“. Voľne a jemne preložené „dajte ma dokopy“. Takže lekári sú skôr ako inštalatéri, niečo vymenia, niečo potlačia, niekam pobúchajú a podobne.
Tieto posledné dva pohľady zhrniem do pravidla: Ak si myslíme, že chrípka je len rozmnoženie vírusu v našom organizme, vyhľadáme pomoc u niekoho, kto len potlačí vírus. Ak ale vieme, že nám choroba chce niečo povedať alebo ukázať, pravdepodebne vyhľadáme pomoc u niekoho, s kým budeme hľadať ozajstné príčiny našich problémov alebo prejavov danej choroby.
Podobný pohľad vidieť aj pri pôrodoch. Aj keď samozrejme v súvislosti s pôrodom nemôžeme hovoriť o chorobe alebo probléme, podstata je taká istá. Ak si myslíme, že dieťa nič nevníma alebo náš a lekárov prístup ho neovplyvňuje, pôrod prebehne asi „tak ako príde“. Ak vieme, že dieťa všetko vníma a všetko preciťuje, asi si dáme určitú námahu, aby sme zabezpečili čo možno najlepší priebeh pôrodu. Preto sa možno čoraz viac hovorí o pôrodoch s pôrodnou asistentkou v pôrodných domoch, ktoré sa snažia prinášať prirodzené pôrody, na rozdiel od pôrodov v nemocniciach."
Spomínal si, že: Ak je muž pri pôrode a je pripravený na túto úlohu - potom výchova dieťaťa prebieha trochu inak - u muža sa potom menej prejavujú vzorce správania, ktoré si prináša z detstva - hlavne ak tam prežíval nepríjemné zážitky. Takže otázka: Môžeš byt konkrétnejší k tým vzorcom správania - ako sa môžu zmeniť, čo môže muž zbadať?
"Úlohou muža pri pôrode je hlavne ochrana. Rozhoduje o tom, kde bude žena rodiť a kde bude táto ochrana realizovaná. Mal by vyberať pôrodnicu a dať žene možnosť si vybrať pôrodníka. Pri pôrode načúva žene a jej potrebám, po dohode s lekárom, v súlade s potrebami ženy rozhoduje, aké postupy a možno aj medikamenty sa zvolia tak, aby sa žena mohla naozaj sústrediť len na realizáciu pôrodu. Je článkom a ochrancom medzi ženou a vonkajším prostredím. Mal by vedieť oveľa viac o tom, čo sa bude pri pôrode diať.
Vzorec správania je taký suhrn jednaní človeka, ktorými sa pokúša nastoliť rovnovážny stav. Ich realizácia je možná cez uvedomenie alebo cez utrpenie. Otec je smutný, čo má za následok alkoholizmus, čo má ďalej za následok krik na svoje deti. Potom tieto deti môžu za istých okolností „prevziať“ neskôr tento vzorec správania ich otca a realizovať ho pri svojich deťoch. Pri vzorcoch správania je dôležitý ich vznik alebo prebratie a následné použitie. Ak nie je dostatočne zakotvený vzťah muža a ženy pri najťažšej úlohe ženy v jej živote a neprebehne zakotvenie aj s dieťaťom, môžu sa prejavovat vzorce správania takého nezakotvenia po našich rodičoch. Potom vstupujeme do tej istej rieky a „predávame“ štafetu možných nepríjemných zážitkov z detstva. Ako keď hovoríme, že nikdy sa nebudeme správať tak, ako sa správali naši rodičia a potom ich presne kopírujeme. Život nám prináša zlomové situácie, v ktorých je potrebné sa rohodnúť. Naše rohodnutia prispievajú k prejavom a použitiu vzorcov správania z minulosti.
Ak muž a žena sú pripravení a zároveň si správne rozdelia rozhodovanie a realizáciu, nielenže pôrod prebieha prirodzene, ale aj ich vzťah pri zrode nového života dostáva správne vzorce správania, o ktoré sa neskôr pri vznikajúcich problémoch môžu oprieť. Už nie je potrebné náhrádzať “deravé” miesta vzorcami správania z detstva, ako sa to často deje.
Muž môže pri pôrode zbadať silu svojej ženy a možnosti, ktoré sa v nej skrývajú. Môže videť silu svojho dieťaťa a reálne pomáhať pri realizácií jeho príchodu na svet. Je to ako podieľať sa na výbere, návrhu a aj realizácii niečo krásneho. Viac si to vážime, ochraňujeme, staráme sa možno trochu inak, ako len keď niečo dostaneme na „striebornom podnose“.
Ešte jeden pohľad na prítomnosť muža pri pôrode. Existuje čas medzi prvou a druhou pôrodnou dobou, kedy nastáva obrovský energetický pulz. Žena sa začína „otvárať“, a to nielen fyzicky ale aj energeticky: Je veľmi „zranitelná“. Tu niektoré domorodé kmene spievajú ochranné spevy. Ak na to muž nie je pripravený, tých niekolko sekúnd môže spôsobiť aj stratu vedomia pri pôrode. To „slávne“ omdlievanie „slabých“ mužov."
Aký je podľa teba rozdiel, ak je muž pri pôrode v nemocnici alebo je účastníkom prirodzeného pôrodu?
"Prirodzený pôrod je vedený takým spôsobom a postupom, ktorý znamená čo možno najmenšie množstvo traumatických zážitkov pre matku a dieťa. Takže nie je dôležité, kde je prevádzaný, ale ako?
Ak je muž perfektne pripravený na pôrod, tak myslím, je veľká pravdepodobnosť, že bude účastníkom prirodzeného pôrodu. Samozrejme každý pôrod prináša traumy, ktoré muž vidí a musí sa s nimi vyrovnať. Na to je možné sa tiež pripraviť. Tažko môžeme podstúpiť výstup na Everest, aj keď ako pomocníci, bez prípravy.
Ak je muž nepripravený a pôrod je vedený neprirodzeným spôsobom, môže to na ňom zanechať silnú emočnú traumu, ktorá má často za následok problémy : Impotencia, ďalšie problémy v sexuálnej oblasti, rôzne hnevy na manželku alebo všeobecne ženy, depresie a iné...
Nerád by som skončil takto pesimisticky. Takže želám všetkým mužom, aby precítili tú životnú silu pri narodení ich detí, ženám, aby vytvorili krásne spojenie so svojimi ratolesťami a deťom, aby mali úžasných rodičov, ktorých budú učiť žit."
A ja by som rada dodala, že sa už chvalabohu na trhu objavuje literatúra - aj na našom - ktorá mamkám i ockom veľa múdreho povie.
Za rozhovor ďakuje Ľudka Paňáková - www.putnici.sk
Boli sme tu už niekedy a čo nám z toho vyplýva?
( rozhovor pre www.putnici.sk ) Reinkarnácia má mnoho zástancov. Na jej podporu sa uvádzajú citáty z Biblie, ale pre jej existenciu hovoria aj skúsenosti ľudí zaoberajúcich sa regresnou terapiou. V našom dnešnom rozhovore sme vyspovedali, pútníkom, už známeho pána Patrika Balinta.
Podľa vašich poznatkov, respektíve práce terapeuta, ako by ste definovali reinkarnáciu?
“Reinkarnáciu by sme mohli definovať, ako opätovné vteľovanie sa duše do hmotného prostredia, aby sa učila, zdokonaľovala sa a realizovala rozhodnutia, ktoré na začiatku pri vstupe do tohoto procesu urobila.”
Dosť veľkým problémom je špecifikovať, čo sa vlastne z nás znovuzrodí. Rôzne náboženské a filozofické systémy totiž ponúkajú i rôzne možnosti. Niektoré hovoria o vtelení sa do zvieracích tiel, iné zasa o posmrtnom splynutí s celkom....
“Ťažko obsiahnuť celú vašu otázku v jednoduchej odpovedi. Uvediem najprv príklad: V praxi regresnej terapie pracujem totiž aj so zvieratami. Napadá mi prípad kôňa, ktorý nemohol byť prvý v rade. Ak ho tam jazdec tlačil, stalo sa že ho zhodil a utiekol preč. V terapii sme prišli na to, že bol niekoľkokrát koňom kráľov jedného vojvodu. Na bojisku išiel ako prvý a tiež ako prvý, myslím, takto trikrát umrel. Teraz sa mu to stále pripomínalo, takže už znova “nechcel” umrieť. Bránil sa. Prešli sme to, pochopil to. Zaujímavý bol prejav toho koňa po terapii. Už nikoho nezhadzoval. A bez problémov môže byť prvý v rade.
Keď sa pozriete na niektoré domáce psy, ich správanie, postoje a premýšlanie… Už len čakáme čo nám povedia, keď sa na nás pozerajú. Niektorí z nich sa svojím životom, podľa mňa, pripravujú na ďalšie vtelenie do ľudského tela.
Každá duša sa učí a spoznáva hmotu. Myslím, že reinkarnačný proces prebieha od menej organizovanej hmoty po vysoko organizovanú, pričom najvyššie je ľudské telo. Vyššie sú už len delfíny a veľryby. Ich organizáciu hmoty cítim ja osobne práve takto. Možno je to aj preto, lebo sú to bytosti, ktoré boli pri zrode Zeme a my ostatní, sme len jej hosťami. Prax regresnej terapie ukazuje, že duša sa chce dozvedieť čo možno najviac informácií na svojej ceste bytím a precítiť si čo možno najviac skúseností práve z pohľadu, čo si predsavzala na začiatku tejto cesty. Toto jej v mnohom umožňuje aj model zvaný reinkarnácia.”
Podľa môjho názoru je reinkarnácia práve o učení sa, o čom ešte je? Ako sa môžeme otestovať či sme sa už dosť naučili?
“Do školy chodíme aj preto, aby sme sa niečo naučili, ale nie len preto. Učíme sa aj preto, aby sme vedomosti mohli niekde zúžitkovať. Na základnej škole si to veľmi neuvedomujeme, no vysokú si už vyberáme väčšinou veľmi cielene. Nakoniec sa ale dozvedáme, že nebolo “podstatné” učenie sa, ale stretnutia. Paradoxne by to bez učenia ale nešlo.
K testu, či sme sa už naučili dosť. Áno, keď chápeme, prečo prichádzajú stretnutia, ktoré prichádzajú a zároveň ich aj prijímame. Ak sme sa naučili dosť, môžeme pristúpiť naplno k “zúžitkovaniu”. Po “zužitkovaní” tú celú ilúziu pochopíme a už nič “nechceme”. Potom príde nejaký impulz - a celý veľký reinkarnačný proces sa môže začať odznova. …
Reinkarnácia je aj o kolobehu, z ktorého sa snažíme vystúpiť. Keďže sa z neho ale vystúpiť nedá, je to zaujímavý model pre mnoho duší. Model, kde hrá rolu tento paradox, nám ponúka riešenie základných problémov duality. Nakoniec môžeme prísť napríklad na to, že keď sa modele rozhodneme ostať navždy - vystúpime.”
Väčšina ľudí sa domnieva, že prinajmenšom slúžili na dvore kráľa, len akosi zabúdame na tie tisícky „bežných“ životov. Ale predsa sa len opýtam, stretli ste sa v rámci sedení s nejakou významnou historickou osobnosťou?
Stretol. Aj keď z terapeutického hľadiska to nie je také významné. V terapii je dôležité prejsť, pochopiť a prijať traumy z minulosti, ktoré nás ovplyvňujú teraz v prítomnosti, aby sme už ďalej nemuseli “ostávať” v minulosti a mohli sa venovať práve prítomnému prežívaniu. Väčšinou sú to samozrejme “bežné” životy, ktoré nás takto ovplyvňujú.
Stretnutie s dušou, ktorá bola historickou osobnosťou, má ale svoje čaro. Faraóni, Králi, Apoštoli.. Sú to väčšinou ľudia, ktorí majú skoro až dokonale zvládnuté niektoré okruhy nášho bytia - komunikáciu, rozhodnosť a podobne. Boli vystavení mnohým pohľadom a hodnoteniu.., čo im dáva istú silu a nadhľad. Samozrejme zovšeobecniť sa to úplne nedá.
Terapeuti nachádzajú niekedy ale viacero Kleopatier, kráľov a podobne, čo býva častým argumentom “proti” reinkarnácii. Vysvetlení je viac. Predstavme si, že príde na terapiu o 100 rokov stúpenec Vladimíra Mečiara. Je veľká pravdepodobnosť, že bude v terapii popisovať svoj život, ako ho prežíval, ale môže tvrdiť, že je práve Vladimír Mečiar. Tak, ako sa s ním stotožňuje teraz, môže sa s ním stotožniť aj v “budúcnosti” na terapii. Ak to nebudeme podrobne skúmať, nebude jednoduché odlíšiť, či to tak je alebo nie. Ja sa v terapii osobne nezaoberám podrobným skúmaním, či klient naozaj je tým, čo práve tvrdí. Najdôležitejšie je sprostredkovanie pomoci. Ak identita, ktorú popisuje, nie je priamou alebo nepriamou príčinou problému, veľmi sa tomu nevenujem.
Druhý výklad poskytuje oblasť privtelených duší. Predstavme si, že o 100 rokov sa duša, ktorá bola privtelená pri niekom slávnom, “ocitne” v tele a následne na regresnom sedení. Život, ktorý prežila pred 100 rokmi bude pravdepodobne popisovať z pohľadu jeho vlastníka - čiže tej slávnej osobnosti. Nemusí si uvedomovať, že vtedy bola len privtelená. Z hľadiska terapie a pomoci jej vtedajšie privtelenie tiež nie je významné.”
Veľmi často som sa v literatúre stretla s odchylkou - po akom čase prichádzame znovu na svet, ale aj s množstvom životov.
Budem hovoriť z praxe: V rozhovore o prenatálnom období som písal, že som mal klienta, ktorý “prišiel” na tento svet a ešte s pohľadu minulého života neumrel.Citujem z článku : -
Na druhej strane som mal aj klieta, ktorý začal vnímať a vtelenie prebehlo až tesne pred pôrodom. Tam ale “dohľad” nad bunkami a neskôr telom zabezpečoval anjel strážny spolu s ďalšími anjelmi, ktorý potom odovzdali telo jeho “vlastníkovi”. Niekedy môže nastať aj takýto prípad, hlavne ak človek potrebuje prežiť niečo v predošlom živote a zároveň sa to časovo kryje s jeho existenciou v ďalšom tele.
Mal som aj klienta, ktorý na terajšie vtelenie čakal 1200 rokov. Potreboval presne podmienky, ktoré mu mohli byť poskytnuté až teraz. Tieto prípady sú ale ojedinelé. Za “normálnych” okolností to bývajú roky alebo desaťročia.
Z vyššie uvedeného by mohlo vyplývať, že žiadny všeobecný vzorec inkarnácií duší nemáme. Je naozaj len na tej danej duši, čo si vyberie a ako sa bude ďalej inkarnovať, v akom čase a v akých intervaloch. Môžeme ale povedať, že čím viacej skúseností má duša, tým je väčšia pravdepodobnosť, že si bude táto vyberať svoju ďalšiu inkarnáciu “precíznejšie” a možno aj dlhšie.
Z hľadiska jednotlivej duše však existujú smery, ktoré nám môžu niečo odhaliť. Napríklad astrologický výklad dátumu narodenia a úmrtia nám môžu poskytnúť obraz o čase a mieste ďalšej inkarnácie danej duše. Počet životov duše inkarnovanej v ľudskom tele je priam nespočítateľný. Je to mnoho miliónov životov.”
Pamätáme si všetky životy, alebo len tie, ktoré nás zásadne ovplyvnili. /Túto otázku by som aj rozviedla. Dá sa hovoriť o udalostiach, ktoré nás ovplyvnili? Alebo sa len musíme učiť byť láskavejší v najrozličnejších rovinách a situáciach./
“Ovplyvňuje nás všetko, čo sme kedy prežili. Každá aj najmenšia udalosť. Sme súhrnom týchto skúseností, udalostí a informácií a toho, čo sme dostali pri našom vzniku. Vedome si ale pamätáme len veľmi malý zlomok zo všetkých informácií. Všetky sú ale naše a na vedomé alebo podvedomé “vyžiadanie” prístupné. Ako keď práve nerozmýšlame nad tým, že nás pred 10 rokmi zrazilo auto, ale keď ideme na cestu tak sa bojíme. Prípadne ak na terapii pochopíme, že sa to stalo pred 10 rokmi a teraz sa to nedeje, alebo pochopíme a prijmeme, že neustále riešime dôveru v seba samého, a potom sa už nebojíme vsúpiť na cestu.
Nepochybne sú udalosti, ktoré zásadne ovplyvnili skupiny, národy, prípadne celé ľudstvo. Stredovek výrazne zasiahol životy nás všetkých. Väčšina teraz inkarnovaných žila v stredoveku a.pre mnohých to bol veľmi ťažký život. Jeden z modelov, ktorý nás myslím ovplyvňuje až doteraz je, že deti “museli” pomáhať svojim rodičom v ťažkých časoch. Koľko rodičov aj teraz vyžaduje od svojich detí, aby niečo robili len a len podľa ich predstáv? . Zamyslime sa, koľko, a čo vyžadujeme od svojich detí. Niekedy tomu hovoríme výchova. Tento otočený tok energie ( keď ju deti dávajú svojim rodičom ) sa začal prejavovať práve v stredoveku, ale bol, myslím, prítomný aj skôr - možno už od pádu Atlantídy. Pritom by to ale malo byť tak, že rodičia sú tu pre svoje deti, aby tieto mali dostatok energie a zase ju vedeli dávať svojim deťom. A až vnúčatá vrátia starým rodičom to, čo do svojich detí “vložili” ich rodičia. V ideálnom prípade môžu rodičia niečo vyžadovať od svojich detí až vtedy, keď tieto deti dostanú energiu od svojich vnúčat. Uvedomujeme si koľko problémov spôsobuje tento otočený tok energie v rodinách?
Iný model - Pavúky a hady boli častým mučiacim a zastrašovacím nástrojom rôznych dôb v mimulosti - Koľko ľudí má strach práve z týchto zvierat? Strach z myší - Viete koľko ľudí zomrelo počas moru a cholery tak, že ich zjedli potkany, lebo boli natoľko vyčerpaní, že sa nemohli brániť? Takýchto modelov vidíme v praxi regresnej terapie veľa. Všetky tieto modely nás počas reinkarnácií učia byť nielen láskavejší v najrozličnejších rovinách a situáciách, ale aj ceste k odpusteniu. “
Vraj naše nadania, talent, láska k nejakému historickému slohu, istej hudbe nás orientuje čím sme vlastne boli a v ktorom storočí naposledy na zemi
“Duša sa často pohybuje istý čas v rovnakom prostredí, kde sa cíti sama dobre, alebo kde sa môže niečo naučiť. O nadaní a talente môžeme hovoriť vtedy, keď duša prežila nielen jeden, ale niekedy množstvo životov v danom okruhu. Ak nejakú činnosť robíme napríklad už piaty život, asi nám to už pôjde veľmi dobre. Už si to len pripomenieme a všetko ide v podstate automaticky.”
Niektorí ľudia tvrdia, že reinkarnácia nie je možná pretože pribúda počet obyvateľov, ako si vysvteľujete tento fakt vy?
“Tento argumet je často používaný “odporcami” reinkarnácie. Mohol by platiť jedine vtedy, keby počet duší sa rovnal počtu tiel na Zemi. A Zem bola jediná planéta vo Vesmíre kde je možné sa vteľovať. Ale tomu tak nie je. Predstavme si napríklad, že existuje ešte jedna planéta podobná Zemi. Potom na Zemi v roku 1900 bolo 3 miliardy ľudí a na tej planéte 10 miliárd. V roku 2000 na Zemi 6 miliárd a na tej planéte 7 miliárd.
Ďalší príklad : Je mnoho zblúdilých duší, ktoré nemajú svoje telo ( Koľko myslíte je napríklad cielene nahromadených takých duší pri vchode do Sfingy, kde strážia jej tajomstvá ? ). Ak tieto zblúdilé duše vyriešia svoj problém, prípadne program, môžu sa vydať na cestu ďalšej inkarnácie do hmoty.
Je omnoho viac duší, ako je vôbec možných tiel na Zemi. A dovolím si tvrdiť, že je oveľa viac duší, ktoré čakajú na inkarnáciu, ako by mohla Zem prijať. Potom argumentácia o pribúdaní počtu obyvateľov na Zemi stráca zmysel. Samozrejme nestráca zmysel polemika o tom, či sme sami vo Vesmíre alebo či existuje aj nejaký duchovný svet alebo sme iba hmotou ktorá má isté vlastnosti.”
Vrámci vašej terapie sa zameriavate na akú pomoc? Klient si negatívny zážitok musí znovu prežiť, niečo pochopiť?
“V terapii používam viacero prístupov a techník regresnej terapie. S klientom si rozoberieme daný problém a použijeme najvhodnejšiu techniku pre pochopenie a prijatie daného problému. Tie najpoužívanejšie sú :
Takzvaná základná regresná technika rieši psychosomatické problémy nášho života. - Hľadáme príčiny problémov v traumách v minulosti, ktoré nás teraz ovplyvňujú v prítomnosti. Dochádza k “znovuprežívaniu” týchto tráum, pochopeniu a prijímaniu toho, čo sa nám deje teraz v prítomnosti a prečo sa to deje.
Prenatálna technika rieši problémy, ktoré nás ovplyvňujú z obdobia počatia až pôrodu.
Prechádzame traumy, ktoré sme vtedy prežívali, dostávame obraz o nás, našich rodičoch z iného pohľadu. Potom môžeme tieto udalosti pochopiť a prijať rodičov takých, akí naozaj sú. Dochádza k riešeniu mnohých problémov, hlavne v našich postojoch a vzťahoch. Pri problémoch z pôrodu často aj k riešeniu telesných problémov.
Vzťahová technika rieši priamo problémy vo vzťahoch najčastejšie s nejakou osobou alebo osobami, prípadne rieši problémy vo vzťahoch s nejakou vecou, udalosťou alebo javom.
Dostávame sa k úplnému začiatku daného vzťahu, kde sa nám často odkrýva príčina momentálnych riešení problémov tohoto vzťahu cez utrpenie.
Všetky tieto techniky využívajú asociatívne vybavovanie si z pamäte, takže sedenie prebieha pri vedomí.
( rozhovor pre www.putnici.sk ) Reinkarnácia má mnoho zástancov. Na jej podporu sa uvádzajú citáty z Biblie, ale pre jej existenciu hovoria aj skúsenosti ľudí zaoberajúcich sa regresnou terapiou. V našom dnešnom rozhovore sme vyspovedali, pútníkom, už známeho pána Patrika Balinta.
Podľa vašich poznatkov, respektíve práce terapeuta, ako by ste definovali reinkarnáciu?
“Reinkarnáciu by sme mohli definovať, ako opätovné vteľovanie sa duše do hmotného prostredia, aby sa učila, zdokonaľovala sa a realizovala rozhodnutia, ktoré na začiatku pri vstupe do tohoto procesu urobila.”
Dosť veľkým problémom je špecifikovať, čo sa vlastne z nás znovuzrodí. Rôzne náboženské a filozofické systémy totiž ponúkajú i rôzne možnosti. Niektoré hovoria o vtelení sa do zvieracích tiel, iné zasa o posmrtnom splynutí s celkom....
“Ťažko obsiahnuť celú vašu otázku v jednoduchej odpovedi. Uvediem najprv príklad: V praxi regresnej terapie pracujem totiž aj so zvieratami. Napadá mi prípad kôňa, ktorý nemohol byť prvý v rade. Ak ho tam jazdec tlačil, stalo sa že ho zhodil a utiekol preč. V terapii sme prišli na to, že bol niekoľkokrát koňom kráľov jedného vojvodu. Na bojisku išiel ako prvý a tiež ako prvý, myslím, takto trikrát umrel. Teraz sa mu to stále pripomínalo, takže už znova “nechcel” umrieť. Bránil sa. Prešli sme to, pochopil to. Zaujímavý bol prejav toho koňa po terapii. Už nikoho nezhadzoval. A bez problémov môže byť prvý v rade.
Keď sa pozriete na niektoré domáce psy, ich správanie, postoje a premýšlanie… Už len čakáme čo nám povedia, keď sa na nás pozerajú. Niektorí z nich sa svojím životom, podľa mňa, pripravujú na ďalšie vtelenie do ľudského tela.
Každá duša sa učí a spoznáva hmotu. Myslím, že reinkarnačný proces prebieha od menej organizovanej hmoty po vysoko organizovanú, pričom najvyššie je ľudské telo. Vyššie sú už len delfíny a veľryby. Ich organizáciu hmoty cítim ja osobne práve takto. Možno je to aj preto, lebo sú to bytosti, ktoré boli pri zrode Zeme a my ostatní, sme len jej hosťami. Prax regresnej terapie ukazuje, že duša sa chce dozvedieť čo možno najviac informácií na svojej ceste bytím a precítiť si čo možno najviac skúseností práve z pohľadu, čo si predsavzala na začiatku tejto cesty. Toto jej v mnohom umožňuje aj model zvaný reinkarnácia.”
Podľa môjho názoru je reinkarnácia práve o učení sa, o čom ešte je? Ako sa môžeme otestovať či sme sa už dosť naučili?
“Do školy chodíme aj preto, aby sme sa niečo naučili, ale nie len preto. Učíme sa aj preto, aby sme vedomosti mohli niekde zúžitkovať. Na základnej škole si to veľmi neuvedomujeme, no vysokú si už vyberáme väčšinou veľmi cielene. Nakoniec sa ale dozvedáme, že nebolo “podstatné” učenie sa, ale stretnutia. Paradoxne by to bez učenia ale nešlo.
K testu, či sme sa už naučili dosť. Áno, keď chápeme, prečo prichádzajú stretnutia, ktoré prichádzajú a zároveň ich aj prijímame. Ak sme sa naučili dosť, môžeme pristúpiť naplno k “zúžitkovaniu”. Po “zužitkovaní” tú celú ilúziu pochopíme a už nič “nechceme”. Potom príde nejaký impulz - a celý veľký reinkarnačný proces sa môže začať odznova. …
Reinkarnácia je aj o kolobehu, z ktorého sa snažíme vystúpiť. Keďže sa z neho ale vystúpiť nedá, je to zaujímavý model pre mnoho duší. Model, kde hrá rolu tento paradox, nám ponúka riešenie základných problémov duality. Nakoniec môžeme prísť napríklad na to, že keď sa modele rozhodneme ostať navždy - vystúpime.”
Väčšina ľudí sa domnieva, že prinajmenšom slúžili na dvore kráľa, len akosi zabúdame na tie tisícky „bežných“ životov. Ale predsa sa len opýtam, stretli ste sa v rámci sedení s nejakou významnou historickou osobnosťou?
Stretol. Aj keď z terapeutického hľadiska to nie je také významné. V terapii je dôležité prejsť, pochopiť a prijať traumy z minulosti, ktoré nás ovplyvňujú teraz v prítomnosti, aby sme už ďalej nemuseli “ostávať” v minulosti a mohli sa venovať práve prítomnému prežívaniu. Väčšinou sú to samozrejme “bežné” životy, ktoré nás takto ovplyvňujú.
Stretnutie s dušou, ktorá bola historickou osobnosťou, má ale svoje čaro. Faraóni, Králi, Apoštoli.. Sú to väčšinou ľudia, ktorí majú skoro až dokonale zvládnuté niektoré okruhy nášho bytia - komunikáciu, rozhodnosť a podobne. Boli vystavení mnohým pohľadom a hodnoteniu.., čo im dáva istú silu a nadhľad. Samozrejme zovšeobecniť sa to úplne nedá.
Terapeuti nachádzajú niekedy ale viacero Kleopatier, kráľov a podobne, čo býva častým argumentom “proti” reinkarnácii. Vysvetlení je viac. Predstavme si, že príde na terapiu o 100 rokov stúpenec Vladimíra Mečiara. Je veľká pravdepodobnosť, že bude v terapii popisovať svoj život, ako ho prežíval, ale môže tvrdiť, že je práve Vladimír Mečiar. Tak, ako sa s ním stotožňuje teraz, môže sa s ním stotožniť aj v “budúcnosti” na terapii. Ak to nebudeme podrobne skúmať, nebude jednoduché odlíšiť, či to tak je alebo nie. Ja sa v terapii osobne nezaoberám podrobným skúmaním, či klient naozaj je tým, čo práve tvrdí. Najdôležitejšie je sprostredkovanie pomoci. Ak identita, ktorú popisuje, nie je priamou alebo nepriamou príčinou problému, veľmi sa tomu nevenujem.
Druhý výklad poskytuje oblasť privtelených duší. Predstavme si, že o 100 rokov sa duša, ktorá bola privtelená pri niekom slávnom, “ocitne” v tele a následne na regresnom sedení. Život, ktorý prežila pred 100 rokmi bude pravdepodobne popisovať z pohľadu jeho vlastníka - čiže tej slávnej osobnosti. Nemusí si uvedomovať, že vtedy bola len privtelená. Z hľadiska terapie a pomoci jej vtedajšie privtelenie tiež nie je významné.”
Veľmi často som sa v literatúre stretla s odchylkou - po akom čase prichádzame znovu na svet, ale aj s množstvom životov.
Budem hovoriť z praxe: V rozhovore o prenatálnom období som písal, že som mal klienta, ktorý “prišiel” na tento svet a ešte s pohľadu minulého života neumrel.Citujem z článku : -
Na druhej strane som mal aj klieta, ktorý začal vnímať a vtelenie prebehlo až tesne pred pôrodom. Tam ale “dohľad” nad bunkami a neskôr telom zabezpečoval anjel strážny spolu s ďalšími anjelmi, ktorý potom odovzdali telo jeho “vlastníkovi”. Niekedy môže nastať aj takýto prípad, hlavne ak človek potrebuje prežiť niečo v predošlom živote a zároveň sa to časovo kryje s jeho existenciou v ďalšom tele.
Mal som aj klienta, ktorý na terajšie vtelenie čakal 1200 rokov. Potreboval presne podmienky, ktoré mu mohli byť poskytnuté až teraz. Tieto prípady sú ale ojedinelé. Za “normálnych” okolností to bývajú roky alebo desaťročia.
Z vyššie uvedeného by mohlo vyplývať, že žiadny všeobecný vzorec inkarnácií duší nemáme. Je naozaj len na tej danej duši, čo si vyberie a ako sa bude ďalej inkarnovať, v akom čase a v akých intervaloch. Môžeme ale povedať, že čím viacej skúseností má duša, tým je väčšia pravdepodobnosť, že si bude táto vyberať svoju ďalšiu inkarnáciu “precíznejšie” a možno aj dlhšie.
Z hľadiska jednotlivej duše však existujú smery, ktoré nám môžu niečo odhaliť. Napríklad astrologický výklad dátumu narodenia a úmrtia nám môžu poskytnúť obraz o čase a mieste ďalšej inkarnácie danej duše. Počet životov duše inkarnovanej v ľudskom tele je priam nespočítateľný. Je to mnoho miliónov životov.”
Pamätáme si všetky životy, alebo len tie, ktoré nás zásadne ovplyvnili. /Túto otázku by som aj rozviedla. Dá sa hovoriť o udalostiach, ktoré nás ovplyvnili? Alebo sa len musíme učiť byť láskavejší v najrozličnejších rovinách a situáciach./
“Ovplyvňuje nás všetko, čo sme kedy prežili. Každá aj najmenšia udalosť. Sme súhrnom týchto skúseností, udalostí a informácií a toho, čo sme dostali pri našom vzniku. Vedome si ale pamätáme len veľmi malý zlomok zo všetkých informácií. Všetky sú ale naše a na vedomé alebo podvedomé “vyžiadanie” prístupné. Ako keď práve nerozmýšlame nad tým, že nás pred 10 rokmi zrazilo auto, ale keď ideme na cestu tak sa bojíme. Prípadne ak na terapii pochopíme, že sa to stalo pred 10 rokmi a teraz sa to nedeje, alebo pochopíme a prijmeme, že neustále riešime dôveru v seba samého, a potom sa už nebojíme vsúpiť na cestu.
Nepochybne sú udalosti, ktoré zásadne ovplyvnili skupiny, národy, prípadne celé ľudstvo. Stredovek výrazne zasiahol životy nás všetkých. Väčšina teraz inkarnovaných žila v stredoveku a.pre mnohých to bol veľmi ťažký život. Jeden z modelov, ktorý nás myslím ovplyvňuje až doteraz je, že deti “museli” pomáhať svojim rodičom v ťažkých časoch. Koľko rodičov aj teraz vyžaduje od svojich detí, aby niečo robili len a len podľa ich predstáv? . Zamyslime sa, koľko, a čo vyžadujeme od svojich detí. Niekedy tomu hovoríme výchova. Tento otočený tok energie ( keď ju deti dávajú svojim rodičom ) sa začal prejavovať práve v stredoveku, ale bol, myslím, prítomný aj skôr - možno už od pádu Atlantídy. Pritom by to ale malo byť tak, že rodičia sú tu pre svoje deti, aby tieto mali dostatok energie a zase ju vedeli dávať svojim deťom. A až vnúčatá vrátia starým rodičom to, čo do svojich detí “vložili” ich rodičia. V ideálnom prípade môžu rodičia niečo vyžadovať od svojich detí až vtedy, keď tieto deti dostanú energiu od svojich vnúčat. Uvedomujeme si koľko problémov spôsobuje tento otočený tok energie v rodinách?
Iný model - Pavúky a hady boli častým mučiacim a zastrašovacím nástrojom rôznych dôb v mimulosti - Koľko ľudí má strach práve z týchto zvierat? Strach z myší - Viete koľko ľudí zomrelo počas moru a cholery tak, že ich zjedli potkany, lebo boli natoľko vyčerpaní, že sa nemohli brániť? Takýchto modelov vidíme v praxi regresnej terapie veľa. Všetky tieto modely nás počas reinkarnácií učia byť nielen láskavejší v najrozličnejších rovinách a situáciách, ale aj ceste k odpusteniu. “
Vraj naše nadania, talent, láska k nejakému historickému slohu, istej hudbe nás orientuje čím sme vlastne boli a v ktorom storočí naposledy na zemi
“Duša sa často pohybuje istý čas v rovnakom prostredí, kde sa cíti sama dobre, alebo kde sa môže niečo naučiť. O nadaní a talente môžeme hovoriť vtedy, keď duša prežila nielen jeden, ale niekedy množstvo životov v danom okruhu. Ak nejakú činnosť robíme napríklad už piaty život, asi nám to už pôjde veľmi dobre. Už si to len pripomenieme a všetko ide v podstate automaticky.”
Niektorí ľudia tvrdia, že reinkarnácia nie je možná pretože pribúda počet obyvateľov, ako si vysvteľujete tento fakt vy?
“Tento argumet je často používaný “odporcami” reinkarnácie. Mohol by platiť jedine vtedy, keby počet duší sa rovnal počtu tiel na Zemi. A Zem bola jediná planéta vo Vesmíre kde je možné sa vteľovať. Ale tomu tak nie je. Predstavme si napríklad, že existuje ešte jedna planéta podobná Zemi. Potom na Zemi v roku 1900 bolo 3 miliardy ľudí a na tej planéte 10 miliárd. V roku 2000 na Zemi 6 miliárd a na tej planéte 7 miliárd.
Ďalší príklad : Je mnoho zblúdilých duší, ktoré nemajú svoje telo ( Koľko myslíte je napríklad cielene nahromadených takých duší pri vchode do Sfingy, kde strážia jej tajomstvá ? ). Ak tieto zblúdilé duše vyriešia svoj problém, prípadne program, môžu sa vydať na cestu ďalšej inkarnácie do hmoty.
Je omnoho viac duší, ako je vôbec možných tiel na Zemi. A dovolím si tvrdiť, že je oveľa viac duší, ktoré čakajú na inkarnáciu, ako by mohla Zem prijať. Potom argumentácia o pribúdaní počtu obyvateľov na Zemi stráca zmysel. Samozrejme nestráca zmysel polemika o tom, či sme sami vo Vesmíre alebo či existuje aj nejaký duchovný svet alebo sme iba hmotou ktorá má isté vlastnosti.”
Vrámci vašej terapie sa zameriavate na akú pomoc? Klient si negatívny zážitok musí znovu prežiť, niečo pochopiť?
“V terapii používam viacero prístupov a techník regresnej terapie. S klientom si rozoberieme daný problém a použijeme najvhodnejšiu techniku pre pochopenie a prijatie daného problému. Tie najpoužívanejšie sú :
Takzvaná základná regresná technika rieši psychosomatické problémy nášho života. - Hľadáme príčiny problémov v traumách v minulosti, ktoré nás teraz ovplyvňujú v prítomnosti. Dochádza k “znovuprežívaniu” týchto tráum, pochopeniu a prijímaniu toho, čo sa nám deje teraz v prítomnosti a prečo sa to deje.
Prenatálna technika rieši problémy, ktoré nás ovplyvňujú z obdobia počatia až pôrodu.
Prechádzame traumy, ktoré sme vtedy prežívali, dostávame obraz o nás, našich rodičoch z iného pohľadu. Potom môžeme tieto udalosti pochopiť a prijať rodičov takých, akí naozaj sú. Dochádza k riešeniu mnohých problémov, hlavne v našich postojoch a vzťahoch. Pri problémoch z pôrodu často aj k riešeniu telesných problémov.
Vzťahová technika rieši priamo problémy vo vzťahoch najčastejšie s nejakou osobou alebo osobami, prípadne rieši problémy vo vzťahoch s nejakou vecou, udalosťou alebo javom.
Dostávame sa k úplnému začiatku daného vzťahu, kde sa nám často odkrýva príčina momentálnych riešení problémov tohoto vzťahu cez utrpenie.
Všetky tieto techniky využívajú asociatívne vybavovanie si z pamäte, takže sedenie prebieha pri vedomí.
Stali ste sa nechceným hostiteľom podnájomníkov z “druhého” sveta?
( rozhovor pre www.putnici.sk ) Ako by asi reagoval človek pred dvesto rokmi, keby mu niekto povedal, že v jeho tele, na povrchu pokožky a všade okolo žije tisícky miniatúrnych organizmov, ktoré môžu byť príčinou často aj smrteľných ochorení? Ako prijmeme informáciu, že v súčasnosti v aure viac ako polovice ľudí trpiacimi psychickými alebo psychosomatickými chorobami, či u postihnutých rôznymi závislosťami, sú „podnájomníci“ - duše zomretých?
Na túto tému sme sa porozprávali s pánom Patrikom Balintom z Martina, zaoberajúcim sa regresnou terapiou.
Kde a za akých okolností k nám tieto duše prichádzajú? Mám na mysli konkrétne miesta. Čítala som od americkej autorky, že je ich veľa na cintorínoch a v nemocniciach, v inej literatúre zase, že napríklad v pohostinstvách....
“Duše, ktoré už nemajú svoje telo a z určitých dôvodov nemôžu odísť - ostavajú tu medzi nami, často ostávajú na miestach, kde zomreli, prípadne na miestach, ktoré im ponúkajú určité riešenie pre ich problémy.
Do nemocníc chodí veľa ľudí s problémami. Cez tieto problémy sa môžu zblúdilé duše, ktoré často zomreli práve v tejto nemocnici, “pridať” k takémuto návštevníkovi nemocnice. Väčšinou si takáto duša nájde človeka, ktorý rieši podobný problém, ako ona. Hľadá, aj keď nie často vedome, riešenie pre stav, v ktorom sa nachádza. Je veľká pravdepodobnosť, že ak svoj problém človek vyrieši, pomôže aj takejto duši s jej problémom. Potom bude môcť prípadne táto duša aj odísť a nájsť svoj pokoj.
Na cintorínoch sa nachádza veľa duší aj preto, lebo sa tam nachádzajú ich telá a prebehla tam posledná rozlúčka. Niektoré duše si vôbec neuvedomujú, že umreli a svoj stav považujú za normálny. Blúdia okolo svojho už rozkladajúceho sa tela. Môžeme si všimnúť, keď zoberieme na cintorín alebo do nemocnice dieťa, necíti sa tam dobre. Deti sú otvorené a niekedy aj vidia alebo cítia tieto duše.
Všade kde sa podáva alkohol prípadne iné drogy je mnoho zblúdilých duší, ktoré tam čakajú na svoje “obete”. Dôvodov je viac. Alkohol a drogy spôsobujú “otvorenie” jedinca, ba dokonca niekedy samotný vychádza spontánne aj zo svojho tela, ktoré je v tú chvíľu “nechránené”. K nechránenému človeku sa jednoduchšie privtelia duše, ktoré sa práve nachádzajú v takomto prostredí. Sú to hlavne zblúdilé duše alkoholikov a drogovo závislých, ktorých ich problémy priviedli k terajšiemu stavu.
Ďalším z miest, kde sa združuje väčšie množstvo duší na malej rozlohe sú diskotéky. A to hlavne tam, kde sa spolu s hudbou podáva alkohol prípadne iné drogy. “
Za akých okolností - tu mám na mysli, či ide o oslabenú imunitu, alebo nevhodný spôsob života - viažeme tieto duše spomienkami?
“Zblúdilá duša sa k nám môže privteliť len cez naše problémy. Takže oslabená imunita, nevhodný spôsob života, alebo myšlienky, ktoré vychádzajú z našich problémov, môžu mať za následok privtelenie nejakej duše. Ale patria sem mnohé ďalšie, hlavne neriešené problémy, ktoré sú základom a ako keby majákom pre duše, ktoré blúdia a hľadajú riešenie svojich problémov. Môžeme hovoriť až o paradoxe takéhoto hľadania pokoja na svojej ceste bytia. Podobné paradoxy však môžeme vidieť v mnohých oblastiach nášho života, kde riešenie problémov je realizované cez utrpenie.”
Sú to duše, alebo ako by sme charakterizovali tieto astrálne útvary? Prečo tu ostali? Ich cieľom je škodiť, alebo sa domnievajú, že nám pomôžu?
“Sú to najčastejšie duše, ktoré na Zemi prežívali životy a teraz z rôznych príčin ostávajú ďalej medzi nami, no už v nehmotnej podobe. V menšej miere sa tiež môžu prejavovať takzvané umelo vytvorené duše, o ktorých tu teraz nebudem písať.
Príčin prečo tu ostávajú je mnoho. Asi toľko koľko poznáme problémov. Nedoriešené vzťahy, problémy s rozhodovaním, emócie a strachy atď. Zblúdilé a privtelené duše si často ani neuvedomujú, že umreli.
Niekedy sa takéto duše naozaj domievajú že nám pomáhajú, ale to je často práve cez ich problémy - pocity viny, strachy a podobne. Na základe týchto problémov sa k nám môžu privteliť a prenášať problémy, ktoré prežívajú, alebo tým znásobovať tie naše. Inak v tomto stave majú veľmi málo možností, ako nám pomôcť a neuvedomujú si, že najväčšou pomocou by bolo, keby boli oni v poriadku a našli svoj pokoj.
Niektoré prichádzajú škodiť, ale pri podrobnejšom pohľade vidíme, že ide hlavne o prosbu o pomoc.”
Sú to najčastejšie naši príbuzní?
“Príbuzní často po smrti ostávajú pri nás. Hlavne ak odišli náhle a nemali možnosť sa rozlúčiť, alebo majú pocit, že nás potrebujú ešte chrániť a pomáhať nám. Niekedy ostávajú aj preto, lebo nedoriešili nejaký rodinný problém. V tejto “forme” však nemajú veľa možností ako pomáhať a často si neuvedomujú, že skôr ubližujú a škodia.
Uvediem častý príklad z praxe. Rodič odchádza náhle z tohoto sveta - dostáva infarkt. Deti a rodina smútia - nemohli sa rozlúčiť a rodič môže tiež cítiť zodpovednosť a tlak na ochranu a podobne. Ak tieto problémy presiahnu istú hranicu, nemusí chcieť odísť. Po čase sa na niektorom z detí alebo v rodine prejavuje problém so srdiečkom. Presne to, čo bolo problémom pri odchode rodiča. Prejavuje sa to hlavne preto, lebo problémy takejto duše sa “prenášajú” a pôsobia tam, kde je privtelená. Akoby sa telo prispôsobovalo do istej miery aj privtelenej duši. Privtelená duša sa snaží telo “pretvoriť” na svoj obraz, už len tým, že je pri niekom.
Ak príde k rozlúčeniu a vyriešeniu ďalších problémov, môže rodič v pokoji odísť a prípadne sa znova rozhodnúť pre narodenie do tejto rodiny. Takýchto potvrdených ( samozrejme nepriamo ) návratov už mám vo svojej praxi niekoľko. “
Zaujímalo by ma ako vlastne zistíme, že je niekto s nami. Cítime úbytok energie, nevhodne sa začneme správať .... ?
“Samodiagnostikovanie nie je jednoduché. Ale dalo by sa zjednodušene povedať, že často to je zmenené správanie, ktoré nemá jasný základ, alebo náhly úbytok energie, alebo náhle zhoršenie zdravotného prípadne emočného stavu bez zjavnej viditeľnej príčiny a podobne. Pôsobenie môže byť ale aj pozvolné a dlhodobé, kde prejavy z lekárskeho hľadiska nemusia byť viditeľné. A predsa človek subjektívne pociťuje problémy a nepríjemné pocity. Niekedy aj niekoľko mesiacov a rokov. Nakoniec sa samozrejme aj tieto prejavia na samotnom tele. Potom ale hľadanie riešenia a uzdravenia nebýva jednoduché, ako by tomu mohlo byť pri prvých príznakoch problémov. “
V literatúre sa uvádza že duše sa privtelia na auru. Akým spôsobom?
“V aure môžeme vidieť hlavne prejavy privtelenia. Samotné privtelenie spočíva v “napojení”. Podobne ako sa pri počatí “napája” na telo duša a pomáha pri jeho tvorení. Rozdiel je len v tom, že toto napojenie nevytvára “vlastník” tela, ale len duša, ktorá sa chce nejako “priživiť”. Buď na vitálnej a životnej energii, alebo na problémoch, ktoré “vlastník” tela rieši. Preto aj toto “napojenie” nemôže byť nikdy na 100%, tak ako je tomu u “vlastníka” tela.
Čím viacej problémov máme otvorených, tým väčšie množstvo duší s väčším množstvom percent môže vytvárať toto napojenie. Ak to presiahne istú hranicu a “vlastník” tela to už nemá pod kontrolou, môžeme v lekárskej terminológii hovoriť o schizofrénii.”
Čo všetko spôsobujú?
“Privtelené duše môžu pôsobiť len cez naše problémy. Takže najčastejším prejavom privtelenej duše je znásobenie nášho problému, ktorý riešime. Samozrejme ak privtelená duša pôsobí, môžu sa na nás prejavovať aj iné problémy, ktoré privtelená duša prežíva. Všetko závisí od toho čo práve táto privtelená duša rieši. Platí tu pravidlo - ak nemáme problém, nemôže nám nič spôsobiť. Inak môže spôsobiť len znásobenie alebo prejavenie nášich problémov, ktoré buď riešime, riešili sme, alebo máme riešiť.”
Ako viete pomôcť? Môžete aspoň v krátkosti uviesť náčrt psychoterapeutického postupu?
“Pomoc spočíva v nájdení riešenia pre klienta a privtelenú dušu slovom. Rozprávam sa (väčšinou cez klienta, u ktorého sa táto duša prejavuje) s touto privtelenou dušou, pričom cieľom je zistiť, prečo ku klientovi prišla, čo má s klientom spoločné, prečo nemôže odísť bez toho, aby ubližovala. Niekedy samozrejme využívam aj iné médium, ak je to potrebné. Vlastný terapeutický postup je približne rovnaký, aký používam pri regresnej terapii s klientom, ktorý sa nachádza v tele. Hľadáme príčiny problémov takejto duše. Tieto problémy majú väčšinou svoje korene v traume alebo traumách v minulosti, ktoré sa takto teraz prejavujú v prítomnosti. Najčastejšie sú to tie, ktoré duša prežívala v predošlom živote, prípradne pri svojej smrti. Ak nájdeme danú príčinu a príde pochopenie problému z minulosti, už nie je potrebné, aby tu duša ostávala a môže odísť. Nakoniec je tento odchod tiež sprevádzaný vzájomným odpustením všetkých zainteresovaných v danom probléme, keďže vyriešením problému už tomu nič nebráni.
Potom je ešte žiadúce hľadať príčiny problémov klienta, ktoré mali za následok príchod takejto duše, aby sme “zamedzili” opätovnému príchodu inej privtelenej duše s podobnými problémami.”
Ak mi takúto nepochybne nešťastnú dušu odstránite, kam pôjde?
“Namiesto odstránite, ak dovolíte, by som hovoril o pomoci takejto, ako píšete “nešťastnej duši”. Prichádza vyriešenie problému, ktorého dôsledkom bolo “zblúdenie” duše a môže ísť do svetla, kde aj prirodzene odchádza. Tam sa pripravuje na novú inkarnáciu alebo inú cestu, ktorú si vyberá.”
Akú radu nám dáte, aby sa už zblúdilé dušičky k nám neprivtelil?
“Zblúdilé duše sa môžu privtelovať len na základe našich osobných problémov. Ak riešime všetky problémy, ktoré prichádzajú, nedávame možnosť takýmto dušiam, aby nás ovplyvňovali. Pre takéto privtelenie nahrávajú hlavne útekové riešenia, odkladanie riešenia problémov, nedostatok informácií, ktoré môže znamenať strach a podobne.
Moja rada znie : Ak pociťujete nejaký problém, pokúste sa ho riešiť. Ak nevidíte riešenie, porozprávajte sa s priateľmi. Ak ani tak neprichádza riešenie, vyhľadajte odbornú pomoc. Ak takto hľadáte a urobíte pre to maximum, určite Vám príde “do cesty” niekto, kto pomôže. -Vyriešite daný problém cez uvedomenie a nedáte možnosť privteleniu zblúdilej duši, ktorá by mohla skôr prispievať k riešeniu Vášho problému cez utrpenie.
( rozhovor pre www.putnici.sk ) Ako by asi reagoval človek pred dvesto rokmi, keby mu niekto povedal, že v jeho tele, na povrchu pokožky a všade okolo žije tisícky miniatúrnych organizmov, ktoré môžu byť príčinou často aj smrteľných ochorení? Ako prijmeme informáciu, že v súčasnosti v aure viac ako polovice ľudí trpiacimi psychickými alebo psychosomatickými chorobami, či u postihnutých rôznymi závislosťami, sú „podnájomníci“ - duše zomretých?
Na túto tému sme sa porozprávali s pánom Patrikom Balintom z Martina, zaoberajúcim sa regresnou terapiou.
Kde a za akých okolností k nám tieto duše prichádzajú? Mám na mysli konkrétne miesta. Čítala som od americkej autorky, že je ich veľa na cintorínoch a v nemocniciach, v inej literatúre zase, že napríklad v pohostinstvách....
“Duše, ktoré už nemajú svoje telo a z určitých dôvodov nemôžu odísť - ostavajú tu medzi nami, často ostávajú na miestach, kde zomreli, prípadne na miestach, ktoré im ponúkajú určité riešenie pre ich problémy.
Do nemocníc chodí veľa ľudí s problémami. Cez tieto problémy sa môžu zblúdilé duše, ktoré často zomreli práve v tejto nemocnici, “pridať” k takémuto návštevníkovi nemocnice. Väčšinou si takáto duša nájde človeka, ktorý rieši podobný problém, ako ona. Hľadá, aj keď nie často vedome, riešenie pre stav, v ktorom sa nachádza. Je veľká pravdepodobnosť, že ak svoj problém človek vyrieši, pomôže aj takejto duši s jej problémom. Potom bude môcť prípadne táto duša aj odísť a nájsť svoj pokoj.
Na cintorínoch sa nachádza veľa duší aj preto, lebo sa tam nachádzajú ich telá a prebehla tam posledná rozlúčka. Niektoré duše si vôbec neuvedomujú, že umreli a svoj stav považujú za normálny. Blúdia okolo svojho už rozkladajúceho sa tela. Môžeme si všimnúť, keď zoberieme na cintorín alebo do nemocnice dieťa, necíti sa tam dobre. Deti sú otvorené a niekedy aj vidia alebo cítia tieto duše.
Všade kde sa podáva alkohol prípadne iné drogy je mnoho zblúdilých duší, ktoré tam čakajú na svoje “obete”. Dôvodov je viac. Alkohol a drogy spôsobujú “otvorenie” jedinca, ba dokonca niekedy samotný vychádza spontánne aj zo svojho tela, ktoré je v tú chvíľu “nechránené”. K nechránenému človeku sa jednoduchšie privtelia duše, ktoré sa práve nachádzajú v takomto prostredí. Sú to hlavne zblúdilé duše alkoholikov a drogovo závislých, ktorých ich problémy priviedli k terajšiemu stavu.
Ďalším z miest, kde sa združuje väčšie množstvo duší na malej rozlohe sú diskotéky. A to hlavne tam, kde sa spolu s hudbou podáva alkohol prípadne iné drogy. “
Za akých okolností - tu mám na mysli, či ide o oslabenú imunitu, alebo nevhodný spôsob života - viažeme tieto duše spomienkami?
“Zblúdilá duša sa k nám môže privteliť len cez naše problémy. Takže oslabená imunita, nevhodný spôsob života, alebo myšlienky, ktoré vychádzajú z našich problémov, môžu mať za následok privtelenie nejakej duše. Ale patria sem mnohé ďalšie, hlavne neriešené problémy, ktoré sú základom a ako keby majákom pre duše, ktoré blúdia a hľadajú riešenie svojich problémov. Môžeme hovoriť až o paradoxe takéhoto hľadania pokoja na svojej ceste bytia. Podobné paradoxy však môžeme vidieť v mnohých oblastiach nášho života, kde riešenie problémov je realizované cez utrpenie.”
Sú to duše, alebo ako by sme charakterizovali tieto astrálne útvary? Prečo tu ostali? Ich cieľom je škodiť, alebo sa domnievajú, že nám pomôžu?
“Sú to najčastejšie duše, ktoré na Zemi prežívali životy a teraz z rôznych príčin ostávajú ďalej medzi nami, no už v nehmotnej podobe. V menšej miere sa tiež môžu prejavovať takzvané umelo vytvorené duše, o ktorých tu teraz nebudem písať.
Príčin prečo tu ostávajú je mnoho. Asi toľko koľko poznáme problémov. Nedoriešené vzťahy, problémy s rozhodovaním, emócie a strachy atď. Zblúdilé a privtelené duše si často ani neuvedomujú, že umreli.
Niekedy sa takéto duše naozaj domievajú že nám pomáhajú, ale to je často práve cez ich problémy - pocity viny, strachy a podobne. Na základe týchto problémov sa k nám môžu privteliť a prenášať problémy, ktoré prežívajú, alebo tým znásobovať tie naše. Inak v tomto stave majú veľmi málo možností, ako nám pomôcť a neuvedomujú si, že najväčšou pomocou by bolo, keby boli oni v poriadku a našli svoj pokoj.
Niektoré prichádzajú škodiť, ale pri podrobnejšom pohľade vidíme, že ide hlavne o prosbu o pomoc.”
Sú to najčastejšie naši príbuzní?
“Príbuzní často po smrti ostávajú pri nás. Hlavne ak odišli náhle a nemali možnosť sa rozlúčiť, alebo majú pocit, že nás potrebujú ešte chrániť a pomáhať nám. Niekedy ostávajú aj preto, lebo nedoriešili nejaký rodinný problém. V tejto “forme” však nemajú veľa možností ako pomáhať a často si neuvedomujú, že skôr ubližujú a škodia.
Uvediem častý príklad z praxe. Rodič odchádza náhle z tohoto sveta - dostáva infarkt. Deti a rodina smútia - nemohli sa rozlúčiť a rodič môže tiež cítiť zodpovednosť a tlak na ochranu a podobne. Ak tieto problémy presiahnu istú hranicu, nemusí chcieť odísť. Po čase sa na niektorom z detí alebo v rodine prejavuje problém so srdiečkom. Presne to, čo bolo problémom pri odchode rodiča. Prejavuje sa to hlavne preto, lebo problémy takejto duše sa “prenášajú” a pôsobia tam, kde je privtelená. Akoby sa telo prispôsobovalo do istej miery aj privtelenej duši. Privtelená duša sa snaží telo “pretvoriť” na svoj obraz, už len tým, že je pri niekom.
Ak príde k rozlúčeniu a vyriešeniu ďalších problémov, môže rodič v pokoji odísť a prípadne sa znova rozhodnúť pre narodenie do tejto rodiny. Takýchto potvrdených ( samozrejme nepriamo ) návratov už mám vo svojej praxi niekoľko. “
Zaujímalo by ma ako vlastne zistíme, že je niekto s nami. Cítime úbytok energie, nevhodne sa začneme správať .... ?
“Samodiagnostikovanie nie je jednoduché. Ale dalo by sa zjednodušene povedať, že často to je zmenené správanie, ktoré nemá jasný základ, alebo náhly úbytok energie, alebo náhle zhoršenie zdravotného prípadne emočného stavu bez zjavnej viditeľnej príčiny a podobne. Pôsobenie môže byť ale aj pozvolné a dlhodobé, kde prejavy z lekárskeho hľadiska nemusia byť viditeľné. A predsa človek subjektívne pociťuje problémy a nepríjemné pocity. Niekedy aj niekoľko mesiacov a rokov. Nakoniec sa samozrejme aj tieto prejavia na samotnom tele. Potom ale hľadanie riešenia a uzdravenia nebýva jednoduché, ako by tomu mohlo byť pri prvých príznakoch problémov. “
V literatúre sa uvádza že duše sa privtelia na auru. Akým spôsobom?
“V aure môžeme vidieť hlavne prejavy privtelenia. Samotné privtelenie spočíva v “napojení”. Podobne ako sa pri počatí “napája” na telo duša a pomáha pri jeho tvorení. Rozdiel je len v tom, že toto napojenie nevytvára “vlastník” tela, ale len duša, ktorá sa chce nejako “priživiť”. Buď na vitálnej a životnej energii, alebo na problémoch, ktoré “vlastník” tela rieši. Preto aj toto “napojenie” nemôže byť nikdy na 100%, tak ako je tomu u “vlastníka” tela.
Čím viacej problémov máme otvorených, tým väčšie množstvo duší s väčším množstvom percent môže vytvárať toto napojenie. Ak to presiahne istú hranicu a “vlastník” tela to už nemá pod kontrolou, môžeme v lekárskej terminológii hovoriť o schizofrénii.”
Čo všetko spôsobujú?
“Privtelené duše môžu pôsobiť len cez naše problémy. Takže najčastejším prejavom privtelenej duše je znásobenie nášho problému, ktorý riešime. Samozrejme ak privtelená duša pôsobí, môžu sa na nás prejavovať aj iné problémy, ktoré privtelená duša prežíva. Všetko závisí od toho čo práve táto privtelená duša rieši. Platí tu pravidlo - ak nemáme problém, nemôže nám nič spôsobiť. Inak môže spôsobiť len znásobenie alebo prejavenie nášich problémov, ktoré buď riešime, riešili sme, alebo máme riešiť.”
Ako viete pomôcť? Môžete aspoň v krátkosti uviesť náčrt psychoterapeutického postupu?
“Pomoc spočíva v nájdení riešenia pre klienta a privtelenú dušu slovom. Rozprávam sa (väčšinou cez klienta, u ktorého sa táto duša prejavuje) s touto privtelenou dušou, pričom cieľom je zistiť, prečo ku klientovi prišla, čo má s klientom spoločné, prečo nemôže odísť bez toho, aby ubližovala. Niekedy samozrejme využívam aj iné médium, ak je to potrebné. Vlastný terapeutický postup je približne rovnaký, aký používam pri regresnej terapii s klientom, ktorý sa nachádza v tele. Hľadáme príčiny problémov takejto duše. Tieto problémy majú väčšinou svoje korene v traume alebo traumách v minulosti, ktoré sa takto teraz prejavujú v prítomnosti. Najčastejšie sú to tie, ktoré duša prežívala v predošlom živote, prípradne pri svojej smrti. Ak nájdeme danú príčinu a príde pochopenie problému z minulosti, už nie je potrebné, aby tu duša ostávala a môže odísť. Nakoniec je tento odchod tiež sprevádzaný vzájomným odpustením všetkých zainteresovaných v danom probléme, keďže vyriešením problému už tomu nič nebráni.
Potom je ešte žiadúce hľadať príčiny problémov klienta, ktoré mali za následok príchod takejto duše, aby sme “zamedzili” opätovnému príchodu inej privtelenej duše s podobnými problémami.”
Ak mi takúto nepochybne nešťastnú dušu odstránite, kam pôjde?
“Namiesto odstránite, ak dovolíte, by som hovoril o pomoci takejto, ako píšete “nešťastnej duši”. Prichádza vyriešenie problému, ktorého dôsledkom bolo “zblúdenie” duše a môže ísť do svetla, kde aj prirodzene odchádza. Tam sa pripravuje na novú inkarnáciu alebo inú cestu, ktorú si vyberá.”
Akú radu nám dáte, aby sa už zblúdilé dušičky k nám neprivtelil?
“Zblúdilé duše sa môžu privtelovať len na základe našich osobných problémov. Ak riešime všetky problémy, ktoré prichádzajú, nedávame možnosť takýmto dušiam, aby nás ovplyvňovali. Pre takéto privtelenie nahrávajú hlavne útekové riešenia, odkladanie riešenia problémov, nedostatok informácií, ktoré môže znamenať strach a podobne.
Moja rada znie : Ak pociťujete nejaký problém, pokúste sa ho riešiť. Ak nevidíte riešenie, porozprávajte sa s priateľmi. Ak ani tak neprichádza riešenie, vyhľadajte odbornú pomoc. Ak takto hľadáte a urobíte pre to maximum, určite Vám príde “do cesty” niekto, kto pomôže. -Vyriešite daný problém cez uvedomenie a nedáte možnosť privteleniu zblúdilej duši, ktorá by mohla skôr prispievať k riešeniu Vášho problému cez utrpenie.
Nenarodil som sa, ale som tu.
( rozhovor pre www.putnici.sk ) Vyberá si budúci človiečik svojich rodičov?
„Prax regresnej terapie ukazuje že áno. Človek prichádza na Zem, aby sa tu niečo naučil, stretol určitých ľudí, niečo tu zanechal. Vo Svetle si vyberá svojich rodičov, telo, okolnosti a možno aj celý život, ktorý na Zemi prežije. Často sa dohaduje so svojimi priateľmi na tom, či a kedy sa na Zemi stretnú, alebo čo budú spoločne prežívať. Prax tiež ukazuje, že duša človeka odchádza zo Svetla, pričom sa ešte pred počatím nachádza a „poletuje“ niekoľko dní, alebo aj týždňov, pri svojich budúcich rodičoch. Obzerá si svoje okolie, rodičov, pripravuje sa na vstup do svojho tela a niekedy aj svojou vôľou prispieva na výber dňa a hodiny svojho počatia. Až nakoniec prichádza ten deň, keď sa dve bunky spájajú a duša sa vteľuje do lona svojej matky.
Cestu duše a pohľad výberu našich rodičov by sme mohli prirovnať k nášmu životu, ktorý prežívame. Príde čas a my si máme vybrať základnú alebo strednú školu. Naše rozhodovanie sa vtedy upriamuje väčšinou na niekoľko základných atribútov - či tam idú naši priatelia, či sa nám tam bude páčiť a podobne. Prípadne nám pomôžu rodičia a niekedy aj za nás vyberú. Potom si vyberáme vysokú školu a naše povolanie. Tam už dávame väčší dôraz na to, čo by sme chceli robiť a čo nás zaujíma. Nabrali sme skúseností z predošlých rozhodnutí a tie aj pri výbere zužitkujeme. Tieto rozhodnutia robíme v našom živote v intervaloch niekoľkých rokov. Z pohľadu duše by sme mohli povedať, že sú to prežité milióny až miliardy rokov, keď si už duša sama vyberá svoje „duchovné povolanie“. Dalo by sa povedať, že na to, aby to povolanie mohla vykonávať, je jeden s najdôležitejších predpokladov výber našich rodičov.“
Aké sú najváčšie prehrešky vôči nenarodenému dieťaťu?
“Povedali sme si, že si dieťa vyberá svojich rodičov. Vyberá si ich so všetkými vlastnosťami, prejavmi a problémami. Z tohoto pohľadu asi nemôžeme hovoriť o prehreškoch rodičov voči dieťaťu. Dieťa si naozaj vyberá rodičov takých, akí sú. Často si toto neuvedomujeme. Hneváme sa na svojich rodičov, ale mali by sme ich, respektíve mohli by sme ich prijať takých akí sú, lebo sú len odrazom toho čo sme si vybrali. Všetci sa, myslím, snažia robiť čo je v ich silách, aby poskytli dieťaťu všetko potrebné.
Z iného pohľadu by sme ale mohli hovoriť o prehrešku neinformovanosti budúcich rodičov o možnostiach prežívania prenatálneho obdobia a pôrodu cez uvedomenie nie utrpenie, ktoré myslím, hlavne spôsobuje nedostatok informácií o možných riešeniach problémových situácií. A to myslím platí nielen pre rodičov, ale aj pre lekárov a všetkých, ktorí pricházajú do styku s prenatálnym obdobím a pôrodom dieťaťa.
Na svojich kurzoch učím, že človek nie je schopný robiť chyby. Máme len problémy, ktoré pri určitom pohľade môžu vyzerať ako prehrešky alebo chyby. Ak vyriešime tieto problémy, tak sa nám zrazu tieto “chyby” ukazujú v úplne inom svetle.”
Viete určiť odkedy plod vníma, alebo je to individuálne? A čo všetko vníma?
“Vnímanie plodu sa často spája s “vtelením” duše. Prax ukazuje, že spojenie dvoch pohlavných buniek je takým prejavom vysokoorganizovanej hmoty, že nie je možné, aby existovala bez určitých “programov”, ktoré prináša duša. Týmto “programom” by sme mohli hovoriť psychika. Z toho vyplýva, že vtelovanie duše prichádza vždy so spojením dvoch pohlavných buniek matky a otca, čiže pri počatí. V regresnej terapii sa dostávame až k tomuto spojeniu, ba aj pred neho. Tam klienti popisujú všetky vnemy, ktoré zažívajú, čo zažíva mama a otec, čo sa deje okolo. Môžeme povedať, že duša vníma všetko, čo sa okolo nej deje. Tak do tretieho mesiaca hlavne mimozmyslovým vnímaním a potom aj zmyslami tela. Toto vnímanie nás viac či menej ovplyvňuje v našom živote. Na druhej strane som mal klienta, kedy vtelenie prebehlo až tesne pred pôrodom. Tam ale “dohľad” nad bunkami a neskôr telom zabezpečoval anjel strážny spolu s ďalšími anjelmi, ktorý potom odovzdali telo jeho “vlastníkovi”. Niekedy môže nastať aj takýto prípad, hlavne ak človek potrebuje prežiť niečo v predošlom živote a zároveň sa to časovo kryje s jeho existenciou v ďalšom tele.“
Aký význam z hľadiska neskoršieho života by sme mali pripisovať prenatálnej existencii? Mám na mysli, či nás toto obdobie mimoriadne ovplyvňuje.
„Z pohľadu regresnej terapie vidím prenatálne obdobie, ako deväť mesačné zhustenie nášho celého života. Všetko čo sa udeje v tomto období, ako keby sme potom prežívali znova v udalostiach nášho života. Je to jedno s najdôležitejších období, z hľadiska pochopenia našich problémov a našej cesty životom. Prechádzaním tohoto obdobia v regresnej terapii prichádzame na to, ako nás môže ovplyvňovať správanie sa matky k otcovi a naopak, správanie sa matky k rodine a naopak, správanie sa matky k okoliu, v ktorom sa práve počas tohoto obdobia nachádza a naopak. Zisťujeme, ako reagujeme my v tomto prelomovom období. Všetky tieto zážitky nás môžu do veľkej miery ovplyvňovať aj v prítomnosti. Aby sme vyriešili všetky tie, ktoré na nás pôsobia traumatizujúco, môžeme sa dostávať v našom živote do podobných situácií a riešiť podobné problémy, hlavne v našom citovom prežívaní. Prichádzajú problémy v škôlke, škole, so zaradením sa do spoločnosti, s pochopením našich rodičov a okolia, vo vzťahoch a nakoniec možné problémy pri výchove našich detí.
Prejdením a pochopením prenatálneho obdobia môžeme výrazne posunúť naše nazeranie na riešenie vzťahových problémov, prípadne vyriešením niektorých ťažkostí v tomto období, môžeme ukončiť naše „vstupovanie do tej istej rieky“ - riešenie tých istých problémov, ktoré sme prežívali v brušku u matky.“
Na základe výsledkov vašich regresných terapií, z akých skúsenosti plodu pramení to, čo neskôr pociťujeme v našom živote ako traumatizujúce - napríklad nejaké strachy, úzkosti?
“Prenatál a pôrod z hľadiska neskoršieho vplyvu môžeme rozdeliť na niekoľko prelomových období.
Počatie. Dôležitosť tohoto obdobia je v tom, že je to prvý vstup a dotyk s telesnými pocitami, aj keď ide len o dve bunky, ktoré sa v tom období spájajú. Zároveň s týmto vstupom a precítením na bunkovej materiálnej úrovni dochádza k určitému preciťovaniu rodičov, ktorí sa milujú. Vzniká tu istá súhra pocitov, ktoré nás môžu ovplyvňovať počas celého nášho života. Aj pri ideálnom stave pri počatí je to pre dušu prechod z duchovného sveta do sveta fyzického. Prejavuje sa tu reakcia na zmenu, na podobu tohoto prechodu, na rodičov, na okolie a mnoho ďalších. Všetky tieto pocity môžeme potom „znova“ riešiť vo vzťahoch, rozhodovaniach a podobne.
Zistenie matky, že je tehotná. V tomto období prichádza istý bod, keď nastáva spojenie medzi matkou a dieťaťom, ak v predošlom období nedošlo k nejakým problémom. Matka zisťuje, že je tehotná a prichádza nejaká jej reakcia. Na túto reakciu prichádza postoj dieťa, ktorého odraz potom môže pociťovať počas celého svojho života. Odteraz dieťa prežíva každý pocit s matkou oveľa intenzívnejšie, ako tomu bolo dovtedy.
Vývin od poznania matky, že je tehotná. Toto obdobie prináša hlavne poznanie pocitov matky, vzťahu matky k otcovi, rodine, okoliu. Matka sa môže dostávať do rôznych situácií, ktoré na dieťa určitým spôsobom vplývajú a ono zase nejako reaguje. Tieto vzájomné interakcie sú často základom nášho budúceho správania a riešenia problémov.
Začína pôrod. Dieťa smeruje k pôrodným cestám a tlačí sa von. S tým sú spojené všetky telesné pocity a emócie. Skúsenosť ukazuje, že práve tieto tlaky a bolesti počas pôrodu môžu byť základom na neskoršie prepuknutie niektorých fyzických problémov človeka. Bolesti hlavy, chrbtice, alergie, astmy, stiesnené pocity, rôzne fóbie a podobne, sú častými prejavmi príčin problémov, ktoré prežívame v tomto období. Dieťa postupuje pôrodnými cestami, kde nastávajú rôzne pnutia a tlaky. Môže nastať sťažené dýchanie, rôzne bolesti.
Pri normálnom priebehu dieťa postupuje ďalej až nakoniec vychádza von, kde sa o neho väčšinou postará personál nemocnice alebo pôrodná asistentka, v ideálnom prípade sa dostáva ihneď k matke.
Vonku sa dieťa dostáva do úplne iného prostredia,v akom bolo doteraz. Nastáva silný nápor na oči, ktoré musia zaznamenávať oveľa viac informácií, ktoré sú momentálne okolo neho. Silné svetlo môže byť základom na niektoré neskoršie zrakové problémy. Ďalekozrakosť, krátkozrakosť a podobne. Vonkajšia teplota je väčšinou iná, ako tomu bolo v brušku, čo dieťa pociťuje nárazovo, ako veľkú, nepríjemnú zmenu. Deväť mesiacov počulo tlkot matkinho srdca a toto zrazu prestáva. Všetky tieto zmeny, tak ako každá nepríjemná zmena, môžu znamenať pre dieťa prežívanie traumy, ktorá môže poznačiť ďalší vývoj dieťaťa. Ak neostáva pri matke, prežíva silnú stratu, keďže nevie čo sa s ním ide teraz diať. Zrazu je niekde preč, s niekým neznámym. Títo neznámi si ho prezerajú, robia s ním úkony, ktoré nie sú vždy príjemné. Nakoniec sa dostáva k mame a nastáva pokoj. Až teraz sa pri normálnom vývoji v prenatálnom období dieťa ukľudňuje a upokojuje.
Pobyt v nemocnici prináša hlavne vstup do súkromia dieťaťa a matky a poznanie v tomto zmysle. Podrobné rozobratie týchto pocitov a vstupov do nášho súkromia v regresnej terapii, nám dáva možnosť pochopiť nazeranie na naše súkromie. Čo pre nás znamená. Akú má pre nás hodnotu. Niekedy sa stáva, že sú v tomto období tieto hodnoty veľmi potlačené, čo má za následok, učenie sa znova hľadať tieto hodnoty neskôr v každodennom živote."
Ako , respektíve kde sa prejavujú najčastejšie problémy z tohoto obdobia?
“Prejavy problémov z prenatálneho obdobia pozorujeme hlavne vo vzťahoch a rozhodovaniach. Môžu sa tiež prejavovať “vzorce správanie” matky prípadne otca, ktoré ovplyvňujú dieťa. Znova sa môžeme dostávať “do tej istej rieky” ako naši rodičia, ktorí určitým správaním riešili problémy v prenatálnom období.
Ťažkosti pri pôrode sa často prejavujú v telesných problémoch, chorobách a poruchách. Ak v regresnej terapii prejdeme traumatické udalosti z prenatálneho obdobia a pôrodu, klient ich pochopí a prijme, tak prejavené problémy, choroby a poruchy, ktoré majú korene v tomto období odchádzajú.
Ak by som mal byť konkrétny, tak najčastejšie prejavy problémov z prenatálneho obdobia sú :
Pocity strachu a úzkosti pri zistení matky, že je tehotná - problémy vo vzťahoch, či som dosť dobrý-á, pocity viny, strach z budúcnosti, strach zo zodpovednosti, sebavedomie. Očakávanie matky alebo otca určité pohlavie dieťaťa : riešenie spĺňania očakávaní, problémy s intimitou, problémy s pohlavnými orgánmi - cysty a podobne, problémy v sexualite, neplodnosť.. Strach matky z pôrodu - u dieťaťa strach z budúcnosti, strach z bolesti. Dieťa často preberá všetky strachy a úzkosti z matky na seba a potom sa ich snaží riešiť v živote ako svoje problémy.
Pri pôrode : Treba zdôrazniť, že pôrod na “koze”, je síce výhodný pre lekára, ale ide úplne proti tlaku a prirodzenému priechodu pôrodu. Okrem toho je matka v príliš otvorenej polohe, ktorá neprispieva k zachovaniu intimity. ( najmä obdobie 70-tych rokov minulého storočia až doteraz ) - sa prejavia ako problémy s otvorenosťou a úprimnosťou, strach zo zlyhania, strach z budúcnosti, migrény spôsobené veľkým tlakom v nevýhodnej polohe.Veľké svetlo na sále ( najmä obdobie 60-tych rokov minulého storočia až doteraz ) - krátkozrakosť, ďalekozrakosť, svetloplachosť. Odstrihnutie pupočnej šnúry pred prechodom na pľúcne dýchanie. Dochádza k veľkému tlaku na hrudi a dusenie dieťaťa. - problémy s dýchaním, astmy, alergie, fóbie spojené s dýchaním.. Odobratie dieťaťa matke po pôrode ( najmä obdobie 70-tych rokov minulého storočia až doteraz )- pocity straty, úzkosti, depresie, pocity zlyhania..
Všetky tieto problémy je možné “eliminovať” prípravou rodičov na prenatálne obdobie a pôrod, spolu so spoluprácou lekárov pôrodníkov. Môžem s istotou povedať, že žena môže prežiť prirodzený a do určitej miery bezbolestný pôrod, pričom dieťa zároveň neprežíva takú traumu a problémy. Príkladom sú moje klientky, prípadne moja manželka, ktorá si na pôrod našej dcéry spomína ako na najkrajšiu udalosť svojho života.”
Čo je pravdivé na povere, že mamička sa nemá pozerať na nič škaredé?
“Dieťa preciťuje matkine prežívanie spolu s ňou. Sú ako keby jedno telo. Všetko čo cíti matka, okamžite cíti dieťa. Ak sa matka pozerá na niečo škaredé a je jej to nepríjemné, dieťa to pociťuje. Často si nevie vysvetliť, čo sa to deje. Nemá od matky spätnú väzbu, keďže je vo svojom svete v plodovom obale matky. Pre matku ale nie je jednoduché zúžiť svoju pozornosť len na pekné veci. Je to deväť mesiacov. Prežíva radosti ale aj strasti, ktoré jej úprináša život. Každej mamičke preto doporučujem rozprávať sa s bábätkom. Vysvetliť bábätku všetky pocity, ktoré prežíva. Bábätko má potom požadovanú spätnú väzbu a nenesie si do ďalšieho života matkine pocity, ktoré sú často ako vienko, čo treba riešiť v detstve, puberte alebo v dospelosti.”
Ako je to s hudbou?
“Každá hudba má v sebe kus logiky, jedinečnosti, sily atď. Dieťa tieto zvuky hlavne pre túto jedinečnosť zachytáva a pre určitý vzorec, ktorý hudba obsahuje, veľmi ľahko pamätá. Zmyslové a mimozmyslové vnímanie dieťaťa sú hlavne po zistení matky, že je tehotná, do veľkej miery otvorené logike, jedinečnosti, sile a podobne. Najväčšiu takúto otvorenosť by som zasadil medzi druhý a tretí mesiac po počatí. Pri spustení hudby, ktorú dieťa počúvalo v tomto období, po narodení, sa dieťaťu pripomína obdobie v brušku matky, čo ho môže upokojiť, naladiť a zaujať. Preto je vhodné v šťastných dňoch s dieťatkom v brušku, púšťať hudbu, tancovať a radovať sa najlepšie spolu s celou rodinou. Potom si tieto skvelé chvíle môžeme užívať znovu po narodení dieťaťa.”
Vaše doporučenia na zásadné áno a zásadné nie
"Áno - osvete pre prenatálne obdobie a prirodzené pôrody.
Áno - prirodzeným pôrodom napríklad ako popisuje pán Laboayer z Francúzka, kde sa berie ohľad na matku a dieťa. Pôrod prebieha skoro bez slova, aby sme nevyrušovali dieťatko. V prítmí, aby vplyv na oči a vnímanie nebol taký neznesiteľný. Pupočná šnúra je odstrihnutá až po dopulzovaní a dieťa ľahko prejde na pľúcne dýchanie. Dostáva sa ihneď k matke na bruško, kde počuje tlkot matkinho srdca, cíti jej blízku prítomnosť. Je priložené k prsníku, čo priaznivo stimuluje tvorbu mlieka a prispieva k sťahovaniu maternice. Lekár neonatológ prichádza k dieťaťu nie naopak a vyšetruje ho pri matke. Dieťa ostáva pri matke počas celého obdobia pobytu v nemocnici. Otec je samozrejme pri pôrode a pomáha nielen matke v jej preciťovaní, ale je aj dobrým ochrancom proti vplyvom zvonku.
Áno - odbornej starostlivosti o matku s dieťaťom po príchode domov. Myslím hlavne odborné asistentky, ktoré by mamičkám vysvetlili a poradili s prvými krokmi s maličkým bábätkom, tak ako to je napríklad v Nemecku alebo Holandsku.
Zásadné nie nie je mojou silnou stránkou. Pokúsil som sa všetko sformulovať vyššie.”
Za rozhovor ďakuje: Katarína Bednářová - www.putnici.sk
( rozhovor pre www.putnici.sk ) Vyberá si budúci človiečik svojich rodičov?
„Prax regresnej terapie ukazuje že áno. Človek prichádza na Zem, aby sa tu niečo naučil, stretol určitých ľudí, niečo tu zanechal. Vo Svetle si vyberá svojich rodičov, telo, okolnosti a možno aj celý život, ktorý na Zemi prežije. Často sa dohaduje so svojimi priateľmi na tom, či a kedy sa na Zemi stretnú, alebo čo budú spoločne prežívať. Prax tiež ukazuje, že duša človeka odchádza zo Svetla, pričom sa ešte pred počatím nachádza a „poletuje“ niekoľko dní, alebo aj týždňov, pri svojich budúcich rodičoch. Obzerá si svoje okolie, rodičov, pripravuje sa na vstup do svojho tela a niekedy aj svojou vôľou prispieva na výber dňa a hodiny svojho počatia. Až nakoniec prichádza ten deň, keď sa dve bunky spájajú a duša sa vteľuje do lona svojej matky.
Cestu duše a pohľad výberu našich rodičov by sme mohli prirovnať k nášmu životu, ktorý prežívame. Príde čas a my si máme vybrať základnú alebo strednú školu. Naše rozhodovanie sa vtedy upriamuje väčšinou na niekoľko základných atribútov - či tam idú naši priatelia, či sa nám tam bude páčiť a podobne. Prípadne nám pomôžu rodičia a niekedy aj za nás vyberú. Potom si vyberáme vysokú školu a naše povolanie. Tam už dávame väčší dôraz na to, čo by sme chceli robiť a čo nás zaujíma. Nabrali sme skúseností z predošlých rozhodnutí a tie aj pri výbere zužitkujeme. Tieto rozhodnutia robíme v našom živote v intervaloch niekoľkých rokov. Z pohľadu duše by sme mohli povedať, že sú to prežité milióny až miliardy rokov, keď si už duša sama vyberá svoje „duchovné povolanie“. Dalo by sa povedať, že na to, aby to povolanie mohla vykonávať, je jeden s najdôležitejších predpokladov výber našich rodičov.“
Aké sú najváčšie prehrešky vôči nenarodenému dieťaťu?
“Povedali sme si, že si dieťa vyberá svojich rodičov. Vyberá si ich so všetkými vlastnosťami, prejavmi a problémami. Z tohoto pohľadu asi nemôžeme hovoriť o prehreškoch rodičov voči dieťaťu. Dieťa si naozaj vyberá rodičov takých, akí sú. Často si toto neuvedomujeme. Hneváme sa na svojich rodičov, ale mali by sme ich, respektíve mohli by sme ich prijať takých akí sú, lebo sú len odrazom toho čo sme si vybrali. Všetci sa, myslím, snažia robiť čo je v ich silách, aby poskytli dieťaťu všetko potrebné.
Z iného pohľadu by sme ale mohli hovoriť o prehrešku neinformovanosti budúcich rodičov o možnostiach prežívania prenatálneho obdobia a pôrodu cez uvedomenie nie utrpenie, ktoré myslím, hlavne spôsobuje nedostatok informácií o možných riešeniach problémových situácií. A to myslím platí nielen pre rodičov, ale aj pre lekárov a všetkých, ktorí pricházajú do styku s prenatálnym obdobím a pôrodom dieťaťa.
Na svojich kurzoch učím, že človek nie je schopný robiť chyby. Máme len problémy, ktoré pri určitom pohľade môžu vyzerať ako prehrešky alebo chyby. Ak vyriešime tieto problémy, tak sa nám zrazu tieto “chyby” ukazujú v úplne inom svetle.”
Viete určiť odkedy plod vníma, alebo je to individuálne? A čo všetko vníma?
“Vnímanie plodu sa často spája s “vtelením” duše. Prax ukazuje, že spojenie dvoch pohlavných buniek je takým prejavom vysokoorganizovanej hmoty, že nie je možné, aby existovala bez určitých “programov”, ktoré prináša duša. Týmto “programom” by sme mohli hovoriť psychika. Z toho vyplýva, že vtelovanie duše prichádza vždy so spojením dvoch pohlavných buniek matky a otca, čiže pri počatí. V regresnej terapii sa dostávame až k tomuto spojeniu, ba aj pred neho. Tam klienti popisujú všetky vnemy, ktoré zažívajú, čo zažíva mama a otec, čo sa deje okolo. Môžeme povedať, že duša vníma všetko, čo sa okolo nej deje. Tak do tretieho mesiaca hlavne mimozmyslovým vnímaním a potom aj zmyslami tela. Toto vnímanie nás viac či menej ovplyvňuje v našom živote. Na druhej strane som mal klienta, kedy vtelenie prebehlo až tesne pred pôrodom. Tam ale “dohľad” nad bunkami a neskôr telom zabezpečoval anjel strážny spolu s ďalšími anjelmi, ktorý potom odovzdali telo jeho “vlastníkovi”. Niekedy môže nastať aj takýto prípad, hlavne ak človek potrebuje prežiť niečo v predošlom živote a zároveň sa to časovo kryje s jeho existenciou v ďalšom tele.“
Aký význam z hľadiska neskoršieho života by sme mali pripisovať prenatálnej existencii? Mám na mysli, či nás toto obdobie mimoriadne ovplyvňuje.
„Z pohľadu regresnej terapie vidím prenatálne obdobie, ako deväť mesačné zhustenie nášho celého života. Všetko čo sa udeje v tomto období, ako keby sme potom prežívali znova v udalostiach nášho života. Je to jedno s najdôležitejších období, z hľadiska pochopenia našich problémov a našej cesty životom. Prechádzaním tohoto obdobia v regresnej terapii prichádzame na to, ako nás môže ovplyvňovať správanie sa matky k otcovi a naopak, správanie sa matky k rodine a naopak, správanie sa matky k okoliu, v ktorom sa práve počas tohoto obdobia nachádza a naopak. Zisťujeme, ako reagujeme my v tomto prelomovom období. Všetky tieto zážitky nás môžu do veľkej miery ovplyvňovať aj v prítomnosti. Aby sme vyriešili všetky tie, ktoré na nás pôsobia traumatizujúco, môžeme sa dostávať v našom živote do podobných situácií a riešiť podobné problémy, hlavne v našom citovom prežívaní. Prichádzajú problémy v škôlke, škole, so zaradením sa do spoločnosti, s pochopením našich rodičov a okolia, vo vzťahoch a nakoniec možné problémy pri výchove našich detí.
Prejdením a pochopením prenatálneho obdobia môžeme výrazne posunúť naše nazeranie na riešenie vzťahových problémov, prípadne vyriešením niektorých ťažkostí v tomto období, môžeme ukončiť naše „vstupovanie do tej istej rieky“ - riešenie tých istých problémov, ktoré sme prežívali v brušku u matky.“
Na základe výsledkov vašich regresných terapií, z akých skúsenosti plodu pramení to, čo neskôr pociťujeme v našom živote ako traumatizujúce - napríklad nejaké strachy, úzkosti?
“Prenatál a pôrod z hľadiska neskoršieho vplyvu môžeme rozdeliť na niekoľko prelomových období.
Počatie. Dôležitosť tohoto obdobia je v tom, že je to prvý vstup a dotyk s telesnými pocitami, aj keď ide len o dve bunky, ktoré sa v tom období spájajú. Zároveň s týmto vstupom a precítením na bunkovej materiálnej úrovni dochádza k určitému preciťovaniu rodičov, ktorí sa milujú. Vzniká tu istá súhra pocitov, ktoré nás môžu ovplyvňovať počas celého nášho života. Aj pri ideálnom stave pri počatí je to pre dušu prechod z duchovného sveta do sveta fyzického. Prejavuje sa tu reakcia na zmenu, na podobu tohoto prechodu, na rodičov, na okolie a mnoho ďalších. Všetky tieto pocity môžeme potom „znova“ riešiť vo vzťahoch, rozhodovaniach a podobne.
Zistenie matky, že je tehotná. V tomto období prichádza istý bod, keď nastáva spojenie medzi matkou a dieťaťom, ak v predošlom období nedošlo k nejakým problémom. Matka zisťuje, že je tehotná a prichádza nejaká jej reakcia. Na túto reakciu prichádza postoj dieťa, ktorého odraz potom môže pociťovať počas celého svojho života. Odteraz dieťa prežíva každý pocit s matkou oveľa intenzívnejšie, ako tomu bolo dovtedy.
Vývin od poznania matky, že je tehotná. Toto obdobie prináša hlavne poznanie pocitov matky, vzťahu matky k otcovi, rodine, okoliu. Matka sa môže dostávať do rôznych situácií, ktoré na dieťa určitým spôsobom vplývajú a ono zase nejako reaguje. Tieto vzájomné interakcie sú často základom nášho budúceho správania a riešenia problémov.
Začína pôrod. Dieťa smeruje k pôrodným cestám a tlačí sa von. S tým sú spojené všetky telesné pocity a emócie. Skúsenosť ukazuje, že práve tieto tlaky a bolesti počas pôrodu môžu byť základom na neskoršie prepuknutie niektorých fyzických problémov človeka. Bolesti hlavy, chrbtice, alergie, astmy, stiesnené pocity, rôzne fóbie a podobne, sú častými prejavmi príčin problémov, ktoré prežívame v tomto období. Dieťa postupuje pôrodnými cestami, kde nastávajú rôzne pnutia a tlaky. Môže nastať sťažené dýchanie, rôzne bolesti.
Pri normálnom priebehu dieťa postupuje ďalej až nakoniec vychádza von, kde sa o neho väčšinou postará personál nemocnice alebo pôrodná asistentka, v ideálnom prípade sa dostáva ihneď k matke.
Vonku sa dieťa dostáva do úplne iného prostredia,v akom bolo doteraz. Nastáva silný nápor na oči, ktoré musia zaznamenávať oveľa viac informácií, ktoré sú momentálne okolo neho. Silné svetlo môže byť základom na niektoré neskoršie zrakové problémy. Ďalekozrakosť, krátkozrakosť a podobne. Vonkajšia teplota je väčšinou iná, ako tomu bolo v brušku, čo dieťa pociťuje nárazovo, ako veľkú, nepríjemnú zmenu. Deväť mesiacov počulo tlkot matkinho srdca a toto zrazu prestáva. Všetky tieto zmeny, tak ako každá nepríjemná zmena, môžu znamenať pre dieťa prežívanie traumy, ktorá môže poznačiť ďalší vývoj dieťaťa. Ak neostáva pri matke, prežíva silnú stratu, keďže nevie čo sa s ním ide teraz diať. Zrazu je niekde preč, s niekým neznámym. Títo neznámi si ho prezerajú, robia s ním úkony, ktoré nie sú vždy príjemné. Nakoniec sa dostáva k mame a nastáva pokoj. Až teraz sa pri normálnom vývoji v prenatálnom období dieťa ukľudňuje a upokojuje.
Pobyt v nemocnici prináša hlavne vstup do súkromia dieťaťa a matky a poznanie v tomto zmysle. Podrobné rozobratie týchto pocitov a vstupov do nášho súkromia v regresnej terapii, nám dáva možnosť pochopiť nazeranie na naše súkromie. Čo pre nás znamená. Akú má pre nás hodnotu. Niekedy sa stáva, že sú v tomto období tieto hodnoty veľmi potlačené, čo má za následok, učenie sa znova hľadať tieto hodnoty neskôr v každodennom živote."
Ako , respektíve kde sa prejavujú najčastejšie problémy z tohoto obdobia?
“Prejavy problémov z prenatálneho obdobia pozorujeme hlavne vo vzťahoch a rozhodovaniach. Môžu sa tiež prejavovať “vzorce správanie” matky prípadne otca, ktoré ovplyvňujú dieťa. Znova sa môžeme dostávať “do tej istej rieky” ako naši rodičia, ktorí určitým správaním riešili problémy v prenatálnom období.
Ťažkosti pri pôrode sa často prejavujú v telesných problémoch, chorobách a poruchách. Ak v regresnej terapii prejdeme traumatické udalosti z prenatálneho obdobia a pôrodu, klient ich pochopí a prijme, tak prejavené problémy, choroby a poruchy, ktoré majú korene v tomto období odchádzajú.
Ak by som mal byť konkrétny, tak najčastejšie prejavy problémov z prenatálneho obdobia sú :
Pocity strachu a úzkosti pri zistení matky, že je tehotná - problémy vo vzťahoch, či som dosť dobrý-á, pocity viny, strach z budúcnosti, strach zo zodpovednosti, sebavedomie. Očakávanie matky alebo otca určité pohlavie dieťaťa : riešenie spĺňania očakávaní, problémy s intimitou, problémy s pohlavnými orgánmi - cysty a podobne, problémy v sexualite, neplodnosť.. Strach matky z pôrodu - u dieťaťa strach z budúcnosti, strach z bolesti. Dieťa často preberá všetky strachy a úzkosti z matky na seba a potom sa ich snaží riešiť v živote ako svoje problémy.
Pri pôrode : Treba zdôrazniť, že pôrod na “koze”, je síce výhodný pre lekára, ale ide úplne proti tlaku a prirodzenému priechodu pôrodu. Okrem toho je matka v príliš otvorenej polohe, ktorá neprispieva k zachovaniu intimity. ( najmä obdobie 70-tych rokov minulého storočia až doteraz ) - sa prejavia ako problémy s otvorenosťou a úprimnosťou, strach zo zlyhania, strach z budúcnosti, migrény spôsobené veľkým tlakom v nevýhodnej polohe.Veľké svetlo na sále ( najmä obdobie 60-tych rokov minulého storočia až doteraz ) - krátkozrakosť, ďalekozrakosť, svetloplachosť. Odstrihnutie pupočnej šnúry pred prechodom na pľúcne dýchanie. Dochádza k veľkému tlaku na hrudi a dusenie dieťaťa. - problémy s dýchaním, astmy, alergie, fóbie spojené s dýchaním.. Odobratie dieťaťa matke po pôrode ( najmä obdobie 70-tych rokov minulého storočia až doteraz )- pocity straty, úzkosti, depresie, pocity zlyhania..
Všetky tieto problémy je možné “eliminovať” prípravou rodičov na prenatálne obdobie a pôrod, spolu so spoluprácou lekárov pôrodníkov. Môžem s istotou povedať, že žena môže prežiť prirodzený a do určitej miery bezbolestný pôrod, pričom dieťa zároveň neprežíva takú traumu a problémy. Príkladom sú moje klientky, prípadne moja manželka, ktorá si na pôrod našej dcéry spomína ako na najkrajšiu udalosť svojho života.”
Čo je pravdivé na povere, že mamička sa nemá pozerať na nič škaredé?
“Dieťa preciťuje matkine prežívanie spolu s ňou. Sú ako keby jedno telo. Všetko čo cíti matka, okamžite cíti dieťa. Ak sa matka pozerá na niečo škaredé a je jej to nepríjemné, dieťa to pociťuje. Často si nevie vysvetliť, čo sa to deje. Nemá od matky spätnú väzbu, keďže je vo svojom svete v plodovom obale matky. Pre matku ale nie je jednoduché zúžiť svoju pozornosť len na pekné veci. Je to deväť mesiacov. Prežíva radosti ale aj strasti, ktoré jej úprináša život. Každej mamičke preto doporučujem rozprávať sa s bábätkom. Vysvetliť bábätku všetky pocity, ktoré prežíva. Bábätko má potom požadovanú spätnú väzbu a nenesie si do ďalšieho života matkine pocity, ktoré sú často ako vienko, čo treba riešiť v detstve, puberte alebo v dospelosti.”
Ako je to s hudbou?
“Každá hudba má v sebe kus logiky, jedinečnosti, sily atď. Dieťa tieto zvuky hlavne pre túto jedinečnosť zachytáva a pre určitý vzorec, ktorý hudba obsahuje, veľmi ľahko pamätá. Zmyslové a mimozmyslové vnímanie dieťaťa sú hlavne po zistení matky, že je tehotná, do veľkej miery otvorené logike, jedinečnosti, sile a podobne. Najväčšiu takúto otvorenosť by som zasadil medzi druhý a tretí mesiac po počatí. Pri spustení hudby, ktorú dieťa počúvalo v tomto období, po narodení, sa dieťaťu pripomína obdobie v brušku matky, čo ho môže upokojiť, naladiť a zaujať. Preto je vhodné v šťastných dňoch s dieťatkom v brušku, púšťať hudbu, tancovať a radovať sa najlepšie spolu s celou rodinou. Potom si tieto skvelé chvíle môžeme užívať znovu po narodení dieťaťa.”
Vaše doporučenia na zásadné áno a zásadné nie
"Áno - osvete pre prenatálne obdobie a prirodzené pôrody.
Áno - prirodzeným pôrodom napríklad ako popisuje pán Laboayer z Francúzka, kde sa berie ohľad na matku a dieťa. Pôrod prebieha skoro bez slova, aby sme nevyrušovali dieťatko. V prítmí, aby vplyv na oči a vnímanie nebol taký neznesiteľný. Pupočná šnúra je odstrihnutá až po dopulzovaní a dieťa ľahko prejde na pľúcne dýchanie. Dostáva sa ihneď k matke na bruško, kde počuje tlkot matkinho srdca, cíti jej blízku prítomnosť. Je priložené k prsníku, čo priaznivo stimuluje tvorbu mlieka a prispieva k sťahovaniu maternice. Lekár neonatológ prichádza k dieťaťu nie naopak a vyšetruje ho pri matke. Dieťa ostáva pri matke počas celého obdobia pobytu v nemocnici. Otec je samozrejme pri pôrode a pomáha nielen matke v jej preciťovaní, ale je aj dobrým ochrancom proti vplyvom zvonku.
Áno - odbornej starostlivosti o matku s dieťaťom po príchode domov. Myslím hlavne odborné asistentky, ktoré by mamičkám vysvetlili a poradili s prvými krokmi s maličkým bábätkom, tak ako to je napríklad v Nemecku alebo Holandsku.
Zásadné nie nie je mojou silnou stránkou. Pokúsil som sa všetko sformulovať vyššie.”
Za rozhovor ďakuje: Katarína Bednářová - www.putnici.sk
~ (*1974)
~ 1992-1997 ČVUT v Prahe a STU v Bratislave
~ 1993-2002 regresná terapia pod vedením Andreja Dragomireckého
~ profesionalizácia v regresnej terapii od roku 2000
~ od 2002 vedenie seminárov a kurzov Regresnej terapie na Slovensku a Čechách ~ ďalšia špecializácia - psychická príprava na pôrod a materstvo, numerológia
Zdieľať článok
( Rozhovor pre Čarostranu týždenníka Korzár ku prednáške o prenatálnom období a pôrode v Košiciach )
Vo všeobecnosti môžeme povedať, že regresná terapia znamená, že s klientom ideme určitým spôsobom do minulosti a pri tom sa snažíme riešiť nejaký problém, ktorý ho práve ovplyvňuje v prítomnosti. Prežité traumy v minulosti nás môžu do určitej miery ovplyvňovať v prítomnosti tak, že sa nám viac či menej pripomínajú prežitky, emócie alebo telesné pocity. 
Vo všeobecnosti môžeme povedať, že regresná terapia znamená, že s klientom ideme určitým spôsobom do minulosti a pri tom sa snažíme riešiť nejaký problém, ktorý ho práve ovplyvňuje v prítomnosti. Prežité traumy v minulosti nás môžu do určitej miery ovplyvňovať v prítomnosti tak, že sa nám viac či menej pripomínajú prežitky, emócie alebo telesné pocity. 
