Patrik Balint

Spoločný orgazmus nie je len fyzickým vyvrcholením aj keď s ním súvisí. Fyzické vyvrcholenie zabezpečuje vonkajší a vnútorný orgazmus. Spoločný orgazmus je vyvrcholením spojenia. Spojenia radosti. Žena sa dostáva k svojmu vnútornému mužovi a muž k svojej vnútornej žene. Zaujíma vás ako zažiť toto vyvrcholenie, ako sa dostať do svojho vnútra?

Keď sa raz opýtali jedného mnícha či môže žena zažiť osvietenie, tak odpovedal, že určite áno. Len sa musí v ďalšom živote narodiť ako muž.
V prenesenom význame môžeme povedať, že žena musí vedieť muža cítiť. Keď na druhej strane ale muž chce zažiť vnútorný orgazmus, ktorého nie je fyzický schopný, tak jedine cez ženu. Cez jej prežívanie a emócie. Muži a ženy sme jednoducho prepojení.

Miesto pohlavných orgánov u muža a ženy jasne hovorí o možnosti prežívania orgazmu. Žena má pohlavné orgány položené vonku aj vo vnútri na rozdiel od muža, ktorý ich má len vonku. Žena dokáže fyzicky zažiť dva druhy orgazmu a muž jeden. Potom môžeme hovoriť ešte o jednom druhe orgazmu a to o spoločnom. Ten orgazmus, ktorý žene aj mužovi prináša povznesenie nielen na fyzickej úrovni. Cesta k nemu vedie cez sexuálne prežívanie a všetky orgazmy, ktoré obaja vzájomne zažívajú.
Žena sa potrebuje dostať od vonkajšieho orgazmu cez vnútorný k tomu spoločnému tak, že precíti muža. Žena potrebuje cítiť muža fyzicky aj mentálne.
Čo môže pre to urobiť? Ak sa žena dostáva do blízkosti muža, tak to prvé by mal byť nádych jeho vône. Ak tú vôňu žena pustí do seba, príde odozva. Pocit, ktorý je možné popísať, pomenovať. Cez toto napojenie sa žena dostáva až do mužovej hlavy, kde vníma jeho myšlienky. Často prvé čo ju napadne pri precítení vône je to, čo si muž myslí a ako ženu vníma. Ak sa to žene páči, môže pokračovať ďalej. Až vtedy dovolí mužovi dotyk a začne sa dotýkať sama muža.
Žena si jednoducho vyberá svojho partnera podľa vône. Vôňa je často prvá, ktorá rozbieha jej vzrušenie. Od vône zhmotnenej v jej mysli sa spúšťajú sexuálne hormóny, ktoré vedú k orgazmu. Žena sa cez vôňu ladí a uvoľňuje. Či prežije krásny sex záleží aj od toho, či si predtým mužovu vôňu pustí do svojho tela a precíti ju. Žena tak vníma mužove vnútro a jeho mužskosť.

Muž sa dostáva k spoločnému orgazmus cez svoj vonkajší a vnútorný svojej partnerky. Muž potrebuje ženu vidieť v plnej jej kráse. Vyberá si svoju partnerku cez vyžarovanie a krivky. Muž sa potrebuje žene pozerať do všetkých očí. Bradavky ženy sú pre muža oknom do duše podobne ako oči. Je to ďalší pár očí, ktoré na muža pozerajú a do ktorých sa pozerá on. Potrebuje vidieť ich lesk a zmenu, tak ako potrebuje vidieť do hĺbky očí svojej ženy. Pritom je každý pohyb dôležitý. Tak ako sa žena vie zmyselne pozerať očami, vie to robiť aj bradavkami a celým svojím telom.

Nie vždy sa ale žene darí preciťovať muža a mužovi vidieť ženu. Nie vždy je jednoduché a možné zažívať spoločný orgazmus. Na spoločný orgazmus je potrebné vynaložiť istú pozornosť, istú námahu. Ukázať svoje slabosti a danosti. Otvoriť sa sebe navzájom.
Muža môže lákať hľadať osvietenie v meditácii v nejakej jaskyni alebo ho napríklad môže lákať prežívať rýchlu jazdu vo vnútri silného auta až tak, že ostane sám bez toho, aby pochopil, čo je to byť sám sebou. Strká celé svoje libido do jaskýň alebo áut, čo je oveľa jednoduchšie než prejaviť libido so ženou tak, aby došlo spoločnému prepojeniu. Z muža sa stáva navonok silný muž, ktorý je ale slaboch. Vie meditovať alebo má rýchle auto, ale vidí len seba. Svoje potreby.
Ozajstné „byť sám sebou“ môže zažiť v prepojení so ženou. S blízkou ženou, ktorá mu dovolí vidieť jej vnútro.

Ženu naopak môže lákať premýšľať na svojimi emóciami až tak, že ju začnú požierať, bez toho aby pochopila, čo sú to pravé emócie. Že nad pravými emóciami sa nepremýšľa, tie sa žijú a užívajú. Zo ženy sa pritom premýšľaní stáva histerka. Ozajstné precítenie môže zažiť v prepojení s mužom. S blízkym mužom, ktorý jej dovolí ho precítiť. Nepremýšľať nad tým, čo sa deje, ale len dýchať jeho vôňu a mužnosť.

Ak sa žena začne pozerať na muža, čo robí a čo nerobí, ako sa správa a nespráva, už ho nemôže cítiť. Zo ženy sa stáva muž a sex potom prebieha medzi "dvomi mužmi". Priorodzene vtedy ani muž nemôže cez ženu zažiť vnútorný orgazmus a tým sa žena ochudobňuje o jednu z jedinečných daností, ktorú dostala do vienka.
Podobne je to s mužom, ktorý ženu tlačí do toho, čo má a nemá robiť, ako sa má a nemá správať. Už ju nemôže vidieť v plnej kráse. Znova nemôže cez ňu zažiť vnútorný orgazmus, keďže ho ani žena nedosahuje.
Žena má byť ženou a muž mužom. Jeden zo zakladateľov humanistickej psychologie, Fritz Perls, napísal: „Ja som ja a ty si ty. Nežijem v tomto svete, aby som napĺňal tvoje očakávania, a ty tiež nežiješ preto, aby si naplňovala tie moje. Robím svoje veci a ty robíš tie svoje. Ak sme sa šťastnou náhodou stretli, je to krásné, a ak nie, nedá se nic robiť.“
Sex môže byť radosť. Stačí len začať žiť s radosťou spoločný život, kedy pri sebemenšom probléme dávame pozornosť sebe a problému a nie tomu druhému vo vzťahu, niečomu inému alebo niekomu inému.

Článok vyšiel v rubrike Jiný pohled v českom časopise Žena Život.

Život je o kontakte. Ak sa prestávame kontaktovať, umierame. Chceme niečo urobiť? Potrebujeme kontakt. Chceme to s niekým urobiť? Potrebujeme kontakt.
Kontakt začína dotykom. Dotykom, ktorý nemusí byť vidieť. Dotykom, ktorý nás spojí, skontaktuje. Potom už len ten kontakt rozvíjame. Komunikujeme. Až do ukončenia spojenia. Kontakt prerušíme a ideme k ďalšiemu kontaktu. Takto sa kontaktujeme od nášho počatia až do smrti.

Zdá sa, že vedieť rozvíjať kontakty, je pre život dôležitý. Kontakt je dôležitý pre naše šťastie. Ako kontakt rozvíjame je dôležité aj pre šťastie ľudí okolo nás. Dokonca sa niekedy pýtame, či máme dobré kontakty alebo či nieto má dobré kontakty. Vieme sa ale dobre kontaktovať? Vieme sa prirodzene dotýkať a komunikovať. Neubližuje náš dotyk alebo komunikácia niekomu alebo dokonca nám? Kde a ako sa vlastne učíme dotýkať a komunikovať?

Čo keby sa s nami rodičia rozprávali už v tehotenstve cez emócie, pocity a pohladenie.
Čo keby nám prvý dotyk venovala mama a otec pri pôrode? Čo keby to boli mamine ruky, ktoré nám pomôžu vyjsť a precítiť vstup do života?
Čo keby prvé slová pri narodení a privítanie patrilo rodičom?
Čo keby do troch rokov rodičia hľadali k nám cestu cez neverbálnu komunikáciu mimiky tváre, posunkov rúk a iné?
Čo keby sa nás rodičia čo možno najviac objímali a čo keby sme my mohli čo možno najviac vidieť ako sa objímajú navzájom?
Čo keby si rodičia viac všímali ako nás ovplyvňuje ich vzájomná komunikácia?
Čo keby do 7 rokov rodičia s nami viac komunikovali v trojici cez hry a zábavu?
Čo keby sme si mohli s rodičmi do 15 rokov vykomunikovať všetky prežitky niekedy pred spaním, ktoré nás stretli cez deň?
Čo keby sme do dospelosti od rodičov dostali dostatok dôvery vo vzájomnej komunikácii?
Čo keby sme si s rodičmi do 30-tky išli občas niekde sadnúť a prebrať podstatné veci?
Čo keby sme si s rodičmi po 30-tke našli čas pozrieť sa na to, čo sme z vyššie uvedeného neprekomunikovali a neprežili?

Vieme sa niekoho dotknúť alebo sa to dokonca niekedy bojíme urobiť? Vieme sa skontaktovať? Vieme komunikovať alebo sa to niekedy bojíme urobiť. Naučili sme sa to? Mali sme možnosť byť pri dôležitých dotykoch. Mali tú možnosť naši rodičia?

Dotyk a komunikácia je jedna z najpodstatnejších vecí nášho života. Akú váhu v dotyku a komunikácii pocítime v detstve, takú váhu dotyku a komunikácii dávame aj v živote. Takú váhu dávame v živote kontaktu alebo kontaktom. Také kontakty si v živote tvoríme. Takto postupne zisťujeme kto vlastne sme. Akú máme osobnosť. Akú máme dušu.

Prvý kontakt s našimi rodičmi sme vytvorili my. My sme sa dotkli cez spermiu a vajíčko maternice. Od nás vyšli prvé bunky, ktoré začali tvoriť placentu ten prvý fyzický komunikačný orgán. Dali sme rodičom do rúk náš proces učenia dotyku a komunikácie. Tú obrovskú zodpovednosť sa oni rozhodli niesť.
Ak je tento náš prvý kontakt nejako narušený, môžeme ho kedykoľvek obnoviť. Je to v našich silách. Tak ako kedykoľvek môžu naši rodičia realizovať dotyk a komunikáciu, za ktorú prebrali plnú zodpovednosť.

Dnes platí: „Povedz mi s kým a čím sa stretávaš a ja ti poviem kto si“... Aké máte kontakty vy?

článok vyšiel v v rubrike Iný pohled v českom časopise Žena Život

Ak chceme niekoho objať je potrebné, aby sme sa otvorili, ten koho ideme objať sa otvoril, zladili si svoje telá hlavne hlavy, aby sme sa nebuchli a potom je možné sa do seba ponoriť – objať. Ak sme uzavretý, tak to neprebehne. Ak do toho niekto alebo niečo vstúpi, tak to neprebehne. Ak sa niekto snaží ten proces riadiť, tak to neprebehne.
Presne tak to je aj pri pôrode. Mama a dieťa sa otvárajú, zlaďujú svoje telá v prvej pôrodnej dobe a potom v druhej dobe pôrodnej dochádza k objatiu pôrodnými cestami a v tretej aj telesnému objatiu mamy a dieťaťa. Krásne, spontánne, inštinktívne, láskavé, intuitívne, súcitné objatie.

Ak čítate tieto riadky, čo keby ste teraz niekoho spontánne objali? Možno zistíte čo to znamená prirodzený pôrod. Možno zistíte aké to je krásne a prirodzené niekoho objať. Možno zistíte, že pre objatie je dôležité, aby sme tomu nechali volný priebeh, inak to neprebehne a my si to neužijeme. Predsa sa v objatí zlaďujú dve rozdielne osoby s rozdielnymi telami a rozdielnou osobnosťou.
Možno tiež ale zistíte, že to nie je pre vás jednoduché. Že objatie vyžaduje istú otvorenosť, zladenie, úprimnosť a lásku.

Tí, čo považujete všeobecne pôrod za rizikový proces vedzte, že to je možno preto, lebo vás nikto dostatočne v živote spontánne neobjímal a možno preto, lebo vy spontálnne neobjímate ľudí okolo seba. Jednoducho ešte neviete aké to je. Je možné to ale zmeniť.

Viete, že každou menštruáciou sa žena pripravuje na pôrod ale aj orgazmus?
Žena do prvého pôrodu zažije priemerne 100 menštruácií. Fyziologický jav očisty a prípravy nového cyklu sa deje procesom, ktorý je hormonálne, telesne a inak úplne totožný s procesom pôrodu. Akoby žena počas menštruácie zažívala samotný pôrod len v jemnejšej podobe. Vysporiadanie sa so všetkými pocitmi, tlakmi, bolesťami zažívané počas menštruácie jej pomáhajú pripraviť sa na samotný pôrod. Príroda zariadila, aby ženy nemuseli pri pôrode trpieť, ak využijú ponúkané procesy učenia a tým dajú menštruácii jej prirodzený status.
Spoločnosť a ani okolie nedávajú žene príliš veľa možností, aby si túto prípravu mohla užívať. Menštruujúca žena nemá žiaden priestor v práci, spoločnosti a často ani doma, pokiaľ menštruácia nepresiahne bod, kedy už naozaj nemôže ani chodiť.

Zároveň sa ženy menštruáciou pripravujú na orgazmus, keďže jeden z hlavných hlavných hormónov vylučovaných pri menštruácii, orgazme a pôrode je hormón oxytocín. V tomto je samozrejme dôležitá prvá menštruácia zvaná menarché, keď sa žena s oxytocínom a pocitmi sťahovania maternice stretáva prvýkrát.
V našej realite života sa dievčatá na tento čas prvej menštruácie nijako psychicky nepripravujú a keď ten čas príde tak im mama, ich najbližšia žena väčšinou odpovie maximálne jednou vetou alebo len vypočuje a dá strohé rady ako používať hygienické potreby.

Ak by ženy pomocou menštruácie prežívali prirodzený pôrod a objavili v nej prirodzenú ženskosť a zároveň jej očistnú silu, mohli by možno žiť aj dvakrát dlhšie ako muži. Vyrovnajú si to s mužmi ale tým, že s menštruáciou nie sú spojené a stresujú sa a tak majú život štatisticky dlhší len o pár rokov.

Viete, že počas menštruačného cyklu sa v žene dohovárajú dva princípy?
Počas menštruácie sa vylučujú dva dôležité hormóny. Progestrerón a estrogén. Progesterón ako žensko-ženský hormón a estrogén ako mužsko-ženský. Tieto prívlastky si získali ich pôsobením na ženské telo a psychiku. Progesterón ženu zjemňuje, zcitlivuje a tlačí ju k sebe a estrogén dáva žene silu, pevnosť a núti vyjsť von z ulity.
Polovicu menštruačného cyklu vládne estrogén a polovicu progesterón. Dvakrát za cyklus sa tieto dva hormóny stretnú vo svojom pôsobení. Raz pri ovulácii, kde sa stretnú v pôsobení a raz pred menštruáciou, kde sa stretnú v zrútení. Pri ovulácii sa potrebuje dohodnúť citlivosť a uzavretosť so silou a otvorenosťou s tým, že žena nájde toho správneho otca pre svoje dieťa a pred menštruáciou sa žena vysporadúva s tým, že ju všetky jej vlastnosti opúšťajú a tak trochu nútia do kľudu a sebapoznania.
Ku koncu menštruácie a po nej do času ovulácie vládne estrogén mužsko-ženský hormón, ktorý dáva žene možnosti realizácie. V tomto období žena urobí najviac práce, cíti sa so sebou spokojná v našom mužskom svete dokonca aj prijímaná, keďže sa k nemu približuje. Potom príde fáza po ovulácii, kde preberie žezlo progesterón a žena zcitlivie, viac ide do seba, cíti sa jemná a ženská a potrebuje nehu, pohladenie a pochopenie, že je ženou.
Mužský svet v sebe nemá obsiahnutý cyklus. Muži idú priamočiaro za svojím cieľom na rozdiel od žien, ktoré cieľ hľadajú v súlade s výkyvmi cyklu.


Menštruácia a spoločnosť.
1. O menštruácii sa v spoločnosti nehovorí – je to stále považované za faux pas
2. Menštruácia nie je rešpektované obdobie ženy
3. Na prvú menštruáciu (menarché) je často žena sama bez podpory a dôrazu na zmenu od najbližších
4. Menštruácia je považovaná za nutné zlo
5. Prezentácia menštruácie v médiách hlavne reklamách je extrémna – tak tenké vložky, ktoré nevidno, krv, ktorá je modrá, usmievajúce sa poskakujúce ženy najlepšie v nejakom dave alebo pri športe
6. Hľadajú sa možnosti ako sa menštruácii vyhnúť, namiesto hľadania ako by sa mohli do nej ženy ponoriť a bola ich prirodzenou súčasťou bez prežívania problémov
7. Práca nie je podmienená menštruačným cyklom alebo pocitmi ženy, ale nutným výkonom počas celého obdobia cyklu

Menštruácia a žena
1. ženy možno nevedia, že počas menštruácie sa vyčistia od rôznych látok, ktoré by im mohli neskôr spôsobovať problémy
2. ženy možno nevedia, že počas menštruácie môžu prežívať niečo ako miniorgazmy
3. ženy možno nevedia, že sa počas menštruácie pripravujú na pôrod
4. ženy možno nevedia, že počas menštruácie prežívajú problémy hlavne preto, lebo sa venujú všetkým iným veciam len nie sebe
5. ženy možno nevedia, že môžu o menštruácii hovoriť hlavne s mužmi a tým ich priviesť k pochopeniu, že zmeny nálad sú prirodzené a podstatné

Článok bol uverejnený v českom časopise Žena a život

Z hľadiska myšlienok a spomienok a práce s nimi máme v terapeutických prístupoch súčastnosti dve cesty. Cesta, ktorá verí a hovorí, že myšlienky a spomienky je možné meniť a cesta ktorá verí a hovorí, že z myšlienkami a spomienkami je možné len pracovať a meniť ich, nie je možné. Píšem zámerne verí, lebo síce existujú na obidva prístupy štúdie a ukazovatele, avšak ani jeden nie je úplne a jasne dokázaný a preskúmaný aj keď sa nám mnohí zástancovia jedného alebo druhého prístupu snažia nahovoriť opak.

Prístup k práci z myšlienkami, ktoré nie je možné meniť chápeme dnes cez slová a postoje Platóna, ktorý tvrdí, že existuje ideálna alebo absolútna pamäť, kde je uložené všetko z našej minulosti a ktorú je možné dosiahnuť a Freuda, ktorý vidí uchovávanie a prácu z myšlienkami ako zmes snov a skutočnosti, ktorá sa na základe asociácií dokáže vybaviť a premietnuť v živote.

Prístup k práci z myšlienkami, ktoré je možné meniť zosobňujú postoje a štúdie psychologičky Elizabeth Loftus a postoje a práca psychiatra Ewen-a Cameron-a.

Elizabeth Loftus prišla s novými postojmi, že existujú falošné spomienky. Dokonca sa snaží „potlačiť“ Freudovu teóriu o potlačení. Loftusova hovorí „Existuje pravda príbehu a skutočná pravda, čo sa stalo. Skutočnosť je niekedy tak subtilná, že sa vzpiera jazyku. Človek nevie nájsť slová, ktorými by popísal banálne problémy na duši, ktoré aj tak majú svoj dlhotrvajúci a bolestný význam a nahrádza ich príbehom s jednoznačnou zápletkou. Inokedy si niekto vymyslí príbeh, ktorému verí každou bunkou svojho tela, preto lebo mu poskytne identitu – identitu obete.“
Loftusová sa niekoľkými štúdiami tieto tvrdenie snažila dokázať. Asi najznámejšia je štúdia „Stratený v nákupnom centre“, kde univerzitný študenti mali svojim súrodencom naočkovať falošnú spomienku na stratenie sa v nákupnom centre. Loftusová pri vyhodnocovaní výsledku štúdie sama vraví „Skutočne ma prekvapilo aké detaily si ľudia dokážu vymyslieť a potom im aj uveriť“. K tomuto experimentu sa vyjadrujú iní psychológovia oponenti takto: Judith Hermanová „je to roztomilý experiment. Dokazuje ale pravý opak toho, čo si Loftusová myslí. Loftusová žije v domnienkach, že nás dovedie k záveru, že na ľudskú pamäť nie je spoľah.“ Psychiater Bessel van der Kolk ide ešte ďalej a označuje Loftusovú invektívami.

Asi najsilnejšiu ranu Loftusovej výskumu dáva Eric Kandel, ktorý jasne vyvracia Loftudovej závery náhodným experimentom s mladíkom známym pod menom Henry, ktorému odstránili hypokampus.
Stalo sa to, čo nikto nepredpokladal. Henry stratil schopnosť pamätať si. Ak sú spomienky falošné a neustále sa vytvára ich koncept za pochodu a ten sa neustále mení v určitých podmienkach, ako to vidí Loftusová, tak nemôže nastať stav, kedy niekto stratí schopnosť pamätať si.
Niektorí lekári z prípadu Henry usudzujú, že pamäťové centrum sa nachádza v mozgu. To je ale sporné. Je to niečo podobné akoby sa pokazilo auto a my sme povedali, že ten kto ho riadi, sa už niekdy z miesta nepohne. Takýto záver urobíme, len ak máme málo informácií o človeku v aute. V tomto prípade o psychike človeka a jej spojení s telom.
Lauren Slater o Loftusovej píše “toto dievča bez matky, ktoré ešte dvadsať rokov po rozvode prechováva veci svojho exmanžela v koši v obývacej izbe si podľa všetkého neuvedomuje, keď hovorí o svojej potrebe dávať ľudí dohromady, že táto potreba je dôkazom toho, čo sa snaží tak usilovne vyvrátiť. V Loftusovej je niečo rozpolteného, nevyriešeného a potlačeného. Sama je obeťou, ktorá spochybňuje význam toho, čo sa jej stalo“.

Ďalším zástancom falošných spomienok a možnosti implantácie myšlienok je psychiater Ewen Cameron, Allanov institut, Kanada, ktorý sníval o tom, že vytvorí jednotný systém liečby psychiatrických pacientov a získa za neho Nobelovu cenu. Cameron stál v čele Americkej psychiatrickej spoločnosti.
Cameron hovorí, že „cieľom je zničiť patologické myšlienkové vzorce uložené v systémoch pamäte“. Vytvoril techniku nazvanú Page-Russel, ktorá spočívala v špeciálnej elektrošokovej terapii, ktorá pozostáva zo šiestich šokoch tesne za sebou. Normálne sa používalo najviac 12 šokov v období jedného mesiaca. Cameron používal dva Page-Russel denne po dobu 30-tich dňov a ak to uznal za „vhodné“ tak aj dlhšie. Výsledkom bola väčšinou úplná strata pamäte. Cameron svojím študentom hovoril aj „o strate času a priestoru“. „Ak sa u pacienta rozvinie organický mozkový syndróm a akútna zmätenosť a staré chorobné myšlienkové vzory sú odstránené, je možné zahájiť „reorganizáciu“. Dokonca Cameron nazval túto metódu „anihilácia“. Pacienti sa často reálne vracali do detstva s úplnou stratou pamäte a rozkladom osobnosti, kedy boli inkotinetný, cucali si z prsta, plakali a museli ich kŕmiť.
Cameron sám považoval psychoanalýzu za zdĺhavú a neproduktívnu. Preto prišiel s novou následnou metódou ako „nasadiť“ nové myšlienkové vzorce po aplikovaní elektrošokovej techniky.
Začal používať magnetofón, kde nahrával terapeutické sedenia. Potom nahraté terapeutické pokyny púšťal pacientom. Snažil sa vytvoriť automatizovanú terapiu. Pacienti zároveň počúvali vlastné slová o svojom detstve alebo minulosti často mnohokrát za sebou. Alebo pacientom prikázal, aby nahrali slová „Nieje pravda, že sa ma svokra snaží otráviť. Je to veľmi milá žena.“ Pacientom sa mnohé opakovanie a počúvanie vlastného hlasu samozrejme nepáčilo, tak prišiel Cameron s učením v spánku. Prehrával pacientom nahrávky cez deň aj v noci a túto techniku nazval „Psychickým riadením“. Ak nahrávku nahrali pacienti, tak tomu hovoril „autopsychické riadenie“, ak to nahrával sám tak „heteropsychické riadenie“ . Došiel tak ďaleko, že nahrával takzvané pozitívne pásky ale aj negatívne, ktoré potom púšťal za sebou. Negatívna páska znela „Nikto vás nemá rád. Máte veľký problém.“ Pozitívna „Ľudia vás majú radi. Máte rád ľudí.“ Nakoniec pacienti počúvali pásky aj 20 hodín denne a niektoré si ich vypočuli aj polmiliónkrát. Niektorí počúvali pásky aj vyše mesiaca každý deň. Ak sa pacienti bránili nasadili im nezložiteľné helmy z amerického futbalu. Aj tak sa pacienti veľmi často bránili tomu to postupu, tak nakoniec sa Cameron rozhodol používať drogy na imobilizáciu a utlemnie pacienta. Používali sa LSD, mezkalin, PCP, psilocibin, amytal a pentotal sodný, rôzne amfetamíny... Na znehybnenie používal tiež kurare. Nakoniec navodzoval hlboký umelý spánok sedatívami, ktoré trvali často aj mesiace, kedy samozrejme pacienti počúvali nahrávky bez prestávky. Techniku elektrošokov a následné počúvanie nahrávok, kde Cameron vkladá svoje názory do ochromeného pacientova mozgu nazval „dynamická implantácia“.
Pre zvýšenie pravdepodobnosti implantácie skúša tiež u pacientov senzorickú depriváciu.

Napriek enormnej snahe Camerona a iných podobných psychiatrov aj za hranicou etiky a ľudskosti sa nepodarilo dlhodobo implantovať spomienky, tak aby naozaj vymenili tie skutočné. Tieto hraničné experimenty, ktoré podľa svetoznámeho novinára financovala CIA cez Spoločnosť pre výskum ľudskej ekológie(Society for the Investigation of human ecology), mali priniesť možnosť dokázania falošných spomienok a ich implantáciu. Nestalo sa tak. Tieto experimenty dokazujú pravý opak. „Falošné spomienky“ sú len spomienky, ktoré nejako manipuluje ľudské vedomie a na úrovni podvedomia nie je možné so spomienkami nič také urobiť. Peniaze z menovanej spoločnosti ďalej financujú rôzne výskumy vo svete, ktoré sa snažia potvrdiť teóriu falošných spomienok.

Zo svojej skúsenosti terapeuta môžem povedať, že sa prikláňam k postoju, že spomienky nie je možné na podvedomej úrovni meniť. Je možné len s nimi pracovať alebo nimi na vedomej úrovni manipulovať a to aj tak, že je na tejto úrovni vedomia človek presvedčený o niečom, čo nie je pravda. Na podvedomej úrovni sa dá ale jasne dohľadať pravda a spomienky, ktoré prislúchajú danej prežitej situácii.
Mal som v terapii klientov, ktorí boli pod vplyvom hypnózy, dokonca u jedného aj so sugestívnym zákazom. U všetkým bolo možné zrekonštruovať všetky potrené myšlienky a spomienky.
Mal som v terapii klientov, ktorí prežili elektrošokovú terapiu a na mnohé so života si pre terapiou nemohli alebo nevedeli spomenúť. Aj u tých bola rekonštrukcia potrebných záznamov z minulosti možná.

Bolo by asi „krásne“ mať techniku, ktorou vymažeme zlé spomienky a nahradíme ich nejakými inými. Sú terapeuti aj terapeutické smery, ktoré sa snažia na tomto predpoklade založiť celé terapeutické postupy. Zatiaľ sa ale nenašiel žiaden, ktorý by jasne fungoval. V regresnej terapii je to napríklad postup zvaný Kineziológia, ktorá sa o to snaži. Skúsenosť ukázala, že nie s najlepšími výsledkami. Stále všeobecne v regresnej terapii dávame prednosť precíznej a dlhšej práci nad myšlienkami a spomienkami a nesnažíme sa ich meniť alebo s nimi manipulovať.


Použitá literatúra
Dominic Streatfeild – Brainwash: The Secret History of Mind Control 2007
Lauren Slater – Skinners Box 2005

V roku 2008 a 2009 som absolvoval so skupinou hladovkový týždeň so sebapoznaním. V roku 2010 sa budem tešiť na ďalšiu hladovku, poznávanie a stretnutia.

Hladovka je zaujímavý proces, kde sa môže hladujúci dotknúť troch zo základných atribútov života.
Atribútov, ktoré počas života stretávame v rôznych formách a funkciách.

Cyklus, očista a zastavenie sa.

V terminológii hladovania tieto procesy voláme anabióza, autolýza a acidóza.


Anabioóza
Anabióza sa skladá z dvoch slov ana a bios. Opak života. Ak chceme cítiť život alebo ho aspoň trochu sledovať, tak je proces anabiózy presne ten, ktorý nám v tom pomáha. Podobne ako nám pomáha vidieť svetlo, keď poznáme tmu.
Príroda a v často len v minulosti aj ľudia prirodzene zažívajú proces anabiózy v hladovke daný cyklom zmien, ktoré sa dejú na Zemi. Striedaním ročných období a tým „hojných“ a „hladných“ mesiacov. V prírode sa často stáva, že sa zvieratá nedotknú ani malého množstva jedla, aby netrpeli podvýživou a boli dobre pripravený na obdobie „hojnosti“.
Z pohľadu ľudstva sa mi ukazuje, že ak sa dostalo do období, kde prirodzene anabióza nenastávala, tak prišla „zvonku“ - „zvrchu“. Boli to často obdobia plnosti a hojnosti. Spomeňme si na obdobia konca Starého Egypta alebo začiatku stredoveku alebo začiatku novoveku. Prirodzený dotyk s anabiózou môže prispieť k tomu, aby sme tento opak života nemuseli zažívať v epidémiách, chorobách alebo vojnách.
Podobne to môže platiť aj na jednotlivca. Ak nezažívame dotyky s „opakom života“, tak k nám skôr či neskôr môžu dostaviť.

Autolýza
Autolýza inak povedané aj rozklad a rozpad. V procese hladovky je to rozpad všetkých nepotrebných buniek a tkanív, ktoré sa v tele nachádzajú. Očista počas hladovky spočíva práve v tomto procese, kde telo prechádza na stravovanie samého seba. V tomto sa hladovka líši od procesov podvýživy(prijímanie malého množstva jedla), kde telo neprejde na spotrebovanie seba, takže trpí nedostatkom. Pri hladovke naopak spotrebovanie vlastných buniek a tkanív poskytuje telu dostatočné množstvo výživy a potravy. Najprv sa spotrebúva tuk a nepotrebné tkanivá a až neskôr (desiatky dni hladovania) prechádza telo k svalom a vnútorným orgánom.

Acidóza
Acidóza inak povedané aj pokles Ph v tele. Jeden s najdiskutovanejších procesov, ktorý sa počas hladovky vyskytuje. Možno aj preto, lebo je to priblíženie sa k výraznej zmene(zastaveniu sa), ktorej naša psychika vždy dáva veľkú pozornosť. Dotknúť sa ozajstnej prítomnosti to je proces acidózy.
Asi by sa dalo povedať, že z pohľadu tela a psychiky je toto najžiadanejší proces počas hladovky. Pri poklese Ph v tele prebieha zastavenie všetkých hnilobných procesov, ktoré sú veľmi citlivé na práve na Ph. Všetky zápaly, boje, plesňové procesy, hniloba dostáva „reset“, kde následne môže nastať proces obnovy nových prirodzených procesov v organizme.

Opätovný návrat k strave
Pri opätovnom návrate k strave pre mňa platí „pravidlo dojčaťa“. Tráviacie ústrojenstvo, telo a psychika je podobne nastavené, ako to má nastavené novonarodené dieťa. Preto aj strava by mala byť prispôsobená tomuto pohľadu. Ak hladujeme 7 dní, tak si rozbeh rozdelíme tiež na sedem dní a každý deň je ako 2 mesiace života novorodenca.
Materské mlieko je nahradené rozmixovaným zeleninonovým vývarom. Postupne sa pridávajú ďalšie zložky podľa toho ako „dieťa“ rastie. Bezlepkové obilniny, lepok, ovocie, cukor, tuk a podobne.
Nakoniec ako staršie ako „ročné dieťa“ môžeme na 8 deň po hladovke jesť skoro všetko v množstvách, ktoré nám naše ústrojenstvo dovolí.

Sebapoznávací pobyt s hladovkou
Sebapoznávací pobyt bol rozdelený na jeden a pol dňa prípravy na hladovanie, hladovku a jeden deň prípravy na jedlo.
Príprava spočívala v znížení objemu žalúdka a vylúčení tuhej stravy. Na jedálnom lístku bola len živá strava v podobne štiav.
Hladovka mala dve časti fyzickú a psychickú.
Pri opätovnom návrate k strave sme sa držali spomínaného „pravidla dojčaťa“

Pohľad tela
Okrem vylúčenia tuhej stravy a prijímania len vody(destilovanej-čistej H2O) sme tri procesy, o ktorých som písal vyššie podporili postupmi. Každodenné saunovanie, dlhé prechádzky čistou prírodou, klystír(očista hrubého čreva), očista jazyka. Niektorí sa odvážili robiť derivačný kúpeľ pre očistu tela, prípadne urinoterapiu pre podporu procesu acidózy.
Zaujímavosťou bolo, že štvrtine hladujúcich vyšli z hrubého čreva parazity, o ktorých oredtým nevedeli. Dokonca jedna pravdepodobne pásomnica, ktorá mala asi 5 metrov(vyšla na dvakrát). Viď obrázok pod článkom – len pre silné nervy.

Pohľad psychiky
Spolu s anabiózou hladovky som v sebapoznávacom pobyte pripravil aj pohľad na anabiózy, ktoré sme mohli alebo zažívali počas života.
Každý deň hladovky ukazoval na jedno dôležité obdobie a dôležitú anabiózu.
1. Počatie – ananbióza stretu s hmotou.
2. Pôrod – anabióza stretu s okolím
3. Ranné detsvo – anabióza stretu s podnetmi
4. Detstvo – anabióza stretu s pozornosťou
5. Puberta – anabióza stretu so sebou
6. Dospievanie – anabióza stretu s poznaním
7. Ego – anabióza stretu so srmťou

Počas pobytu bol deň z pohľadu psychiky rozdelený na teoretickú a praktickú časť. V teórii sme hovorili a jednotlivých témach a v praxi si ich overili cez techniky práce v skupine, arteterapie a tématických konštalácií.

Nezabúdajme, že naplno zažívať život môžeme až vtedy, ak necháme umrieť všetko, čo umrieť má. A na smrť nie je odsúdená len prebiehajúca prítomnosť.

Budem pokračovať v pohľadoch na hladovanie v pravidlách, ktoré by mohli byť pomocou pre každého, kto chce takýmto spôsobom očistiť a spoznať svoje telo a psychiku. Ďalej sa oboznámime s tým, čo môžeme pri hladovaní očakávať.

Hladovka je vylúčenie všetkej stravy okrem vody, čiže postupný prechod na stravovanie samého seba – vnútornej stravy.

Všeobecne pri hladovaní platí niekoľko pravidiel:

1. Koľko dní sa rozhodneme hladovať, tak toľko dní sa na hladovku pripravujeme a toľko dní sa pripravujeme opätovne na jedlo.
Rozbehové obdobie pred hladovkou
Príprava na hladovku je dôležitá hlavne pre žalúdok a tráviaci trakt. Žalúdok by sa mal zmenšovať pozvoľna, ako aj tráviaci trakt by sa mal pomaly pripraviť na trávenie vnútra.
Celé prípravné obdobie by sme mali vylúčiť mäso a postupne každý deň prechádzať od tuhej stravy k tekutej a od väčšieho množstva k menšiemu. Posledné dni je dobré prijímať už len šťavy najlepšie živé – tepelne neupravené.
Je možné tiež pripraviť tráviaci trakt prirodzeným vyčistením napríklad vlákninou psyllium. Ďalej prijímať rozomletý ľan alebo vývar z ovsených vločiek, ktorý obalí črevá ochrannou vrstvou.

Príprava na jedlo po hladovke
Príprava na jedlo je podobne dôležitá ako samotné hladovanie. Telo aj psychika prežije zmenu zo samostravovacieho modelu k tráveniu zvonku. Táto zmena by mala prebehnúť postupne a prirodzene. Nedodržanie potupnosti a trpezlivosti môže znamenať pre psychiku neskoršie problémy a pre telo takzvaný „jojo“ efekt.

Pri opätovnom návrate k strave platí „pravidlo dojčaťa“. Tráviace ústrojenstvo, telo a psychika je podobne nastavené, ako to má nastavené novonarodené dieťa. Trávenie je pripravené na naštartovanie a preto aj strava by mala byť prispôsobená tomuto pohľadu.
Približne prvá polovica dojčenia je o prijímaní výhradne materského mlieka a druhá o príprave na tuhú stravu. Podobne by sme mali postupovať pri rozbehu po hladovke.

Materské mlieko je nahradené rozmixovaným zeleninovým vývarom. Postupne sa pridávajú ďalšie zložky podľa toho ako „dieťa“ rastie. Bezlepkové obilniny najlepšie v podobne kaše. Ďalej ovocie a strukoviny. Cukor, tuk a lepok v obmedzenom množstve v druhej polovici obdobia. Soľ najlepšie až v poslednej tretine.

Vždy dbáme na to, aby sme zjedli len také množstvo jedla, ktoré nespôsobí tlak na žalúdok.

Nakoniec môžeme na posledné dni rozbehu po hladovke jesť skoro všetko v množstvách, ktoré nám naše ústrojenstvo dovolí.
Prechod na vonkajšie stravovanie počas rozbehu môže byť sprevádzané chuťou na niečo, čo sme ani nemuseli jesť pred hladovkou. Môže to byť približne v strede rozbehu, kedy už je žalúdok pripravený prijať o trochu väčšie množstvo potravy. V tomto období, je podstatné nepodľahnúť všetkým chutiam a tlakom do jedla, ktoré nás lákajú a mohli by spôsobiť neprimerané roztiahnutie žalúdka a neprirodzený rozbeh trávenia.


2. Počas hladovky prijímame výlučne len vodu, najlepšie destilovanú alebo prefiltrovanú osmózou.

Hlavným cieľom hladovky je prechod na fyzické a psychické trávenie seba. Ak na úrovni tela prijímame aj inú stravu ako vodu, telo neprejde do modelu samostravovania, ale iba do modelu podvýživy, ktorá je zdraviu škodlivá. Platí to aj pre prijímanie zmyslami. Hlavne pri dlhodobých hladovkách (viac ako 7 dni) by sme mali obmedziť pozeranie na jedlo, voňanie a ohmatávanie jedla a podobne. Pri viac ako 14 dňovej hladovke môže „príjem“ jedla napríklad cez voňanie znamenať aj týždeň bolesti žalúdka z neúmerného tvorenia žlče a žalúdočných štiav, ktoré nutkajú na zvracanie, oslabujú organizmus a narúšajú tráviacu trubicu.

Na úrovni psychiky by sme sa mali sústrediť na naše vnútorné pochody a spracovávať prichádzajúce myšlienky a pocity z podvedomia. Prepodnetovanie v práci, rodine alebo inak môže znamenať spomalenie procesov samostravovania na úrovni psychiky ale aj na úrovni tela.


3. K vylúčeniu toxínov z tela používame všetky dostupné prostriedky – očista hrubého čreva (klystír), očista jazyka, derivačný kúpeľ, možnosť vylúčiť toxíny cez kožu (prechádzky, sauna, dýchacie cvičenia), urinoterapia
Udržanie neustáleho pohybu uvoľňovaných toxínov v tele a psychike smerom von, je ďalším predpokladom pre zdárne zvládnutie hladovania. Koža je najväčším orgánom na tele a slúži okrem iného k vyplaveniu týchto toxínov z tela. Prechádzkami, sprchovaním, saunou, správnym dýchaním dávame možnosť očisty cez tento dôležitý očistný orgán.
Postupne počas hladovky sa činnosť hrubého čreva zastaví. Zvyšky jedla a nánosy z minulého obdobia môžu počas hladovky ešte viac zaťažiť organizmus toxínmi, preto je potrebné ich počas hladovky odstraňovať.
Derivačný kúpeľ je spôsob ako dostať prirodzene toxíny z tela von močovými cestami.
Očistou jazyka pomáhame žalúdku odľahčiť prejavy intoxikácie a zlý pocit v ústach.
Urinoterapia pomôže zrýchliť proces acidózy a očisty organizmu.

Pri hladovaní sa môžeme stretnúť s:

1. Žlčové obdobie
Žlčové dni sú sprevádzané zvýšenou tvorbou žlče, ktorá sa snaží vychádzať cez žalúdok a hrubé črevo. V niektorých prípadoch je nutné žlč vyvracať a klystírom dostať von z čreva. Žlčník je všeobecne o potlačenej zlosti, takže ak jej máme z minulosti veľa, je potrebné sa pripraviť, že bude vychádzať vo väčších množstvách. Čím viac potlčená, tým neskôr a intenzívnejšie prichádzajú žlčové dni. Môžeme ich očakávať na 4-5 deň hladovania alebo takisto po 20-tom dni.

Ťažoba v oblasti žalúdka, strata sily z tlaku na vracanie sú prirodzené prejavy počas žlčových dní. Čím skôr potlačená zlosť vyjde a čím skôr jej vychádzanie podporíme aj počas hladovania tým skôr sa jej vychádzanie zastaví.

2. Acidické obdobie
Acidóza inak povedané aj pokles Ph v tele.
Z pohľadu tela a psychiky je toto najžiadanejší proces a obdobia počas hladovky. Pri poklese Ph v tele prebieha zastavenie všetkých hnilobných procesov, ktoré sú veľmi citlivé práve na Ph. Všetky zápaly, boje, plesňové procesy, hniloba dostáva „reset“, kde následne nastáva obnova nových prirodzených procesov v organizme.

S acidózou sa môžeme stretnúť najčastejšie okolo 7,14 a 21 dňa hladovania. Na 7 deň trvá najdlhšie a má často silnejší telesný prejav. Predchádza jej únava a slabosť. Vyvrcholenie acidózy býva o prílive energie a odľahčení na tele aj psychike.

Na 14 a 21 deň už ide skôr o čistenie psychiky. Akoby dostala psychika reset a všetky „hnilobné“ procesy prebiehajúce v podvedomí sa čistia. Uvoľnenie na úrovni psychiky je sprevádzané určitým poznaním alebo uvedomením. Niekedy prichádzajú mentálne schopnosti, ktoré si je možné pri troche cvičenia udržať aj dlho po hladovaní.

3. Toxické obdobie
Intoxikácia toxínmi, ktoré máme v tele uložené a tlačia sa von z tela je prirodzenou súčasťou procesu hladovania. Niektoré toxíny telo opäť spracuje na potravu a niektoré budú musieť vyjsť von bez možnosti spracovania. Preto je počas hladovania potrebný kľud a možnosť vyrovnávať sa z čistením tela aj psychiky.

4. Obdobie bolesti žalúdka
Žalúdok ako väčšina vnútorných orgánov bolia len keď menia svoju veľkosť. Pri hladovaní je to v začiatkoch alebo pri zvýšení žalúdočnej šťavy alebo pri naplnení sa žalúdka žlčou. Ak sa zvyšujú počas hladovky žalúdočné šťavy, nastala nejaká chyba, najčastejšie konfrontácia s jedlom či už mentálne alebo aj fyzicky.

Ak sa žalúdok plní žlčou nastáva žlčové obdobie, ktoré je vždy dočasné.

5. Obdobie psychickej a fyzickej nepohody
Obdobia fyzickej a psychickej nepohody súvisia s množstvom toxínov a nespracovaných problémov, ktoré hladujúci rieši. Čím viac, tým viac dní alebo období nepohody.

Ovplyvniť tieto obdobia je možné prístupom ku hladovke, podporou vylučovania toxínov a podporou vyplavovania problémov.

6. Obdobie psychickej a fyzickej pohody
Pohoda a príjemné pocity prichádzajú po obdobiach acidózy či už na úrovni tela alebo psychiky. Ak sa vyrieši alebo vyčistí nejaká naša časť hneď to počas hladovania pocítime.

Hladovanie dáva možnosť spoznať sám seba. Psychika aj telo sa očisťuje a zároveň zisťujeme čo nám robí dobre, čo naopak škodí, aké sú naše hranice a ako s nimi pracovať.

Viac na www.hladovanie.sk

Na otázky pani Mazancovej som odpovedal v článku:

Co vše miminko vnímá v bříšku? Muziku, hlasy.. co dál? Například časté aktivity? Co vše pozná?
Prax regresnej terapie nám ukazuje, že dieťa dokáže vnímať všetko, čo sa okolo neho deje. Najviac sú to prežitky a pocity mamy. To, čo je pre mamu dôležité a podstatné. Vnímanie ostatných podnetov je podmienené hlavne týmto.

Odkdy děťátko začíná vnímat? Od početí? Od určitého týdne?
Väčšina klientov v prenatálnej terapii si vybavuje zážitky už od počatia ba dokonca aj z obdobia tesne predtým, preto by sa dalo usudzovať, že vnímanie človeka nemá nejakú danú štartovaciu pozíciu.

Vnímá dítě reakci matky na informaci o jejím těhotenství?
Áno. Asi najviac podnetov prijíma dieťa od mamy v tomto období. Je to obdobie, ktorá znamená výraznú zmenu v živote mamy a celej rodiny. Prebieha tu často celé spektrum emotivity od pozitívnej po negatívnu a to dokonca aj vtedy ak je dieťa vytúžené a dlho očakávané. Žena môže pociťovať krásny zážitok prijatia nového života, ale aj zodpovednosť, strach a mnoho iných emócií. Pre dieťa je to jedinečné obdobie poznanie vnútorného sveta mamy, otca a okolia. Ako reagujú na zmenu a jeho príchod. Odteraz sa so zmenami bude dieťa stretávať denne až do jeho smrti. Zmeny a postoje k nim budú určovať jeho smerovanie a celý jeho život.
Tu vidíme, že nemusí byť až také významné čo mama prežíva, ale aký postoj k tomu zaujme. Ako sa s danou situáciou a zmenou vysporiada. Postoje mamy sú potom základom na neskoršie správanie dieťaťa v zmenách jeho života.

Reaguje plod nějak na prožitky rodičů?
Každá osobnosť je jedinečná a prejavuje sa už v prenatálnom období. Niektoré dieťa reaguje na prežitky viac fyzicky iné viac mentálne. Dieťa je s mamou spojené cez telo ale aj psychiku. S otcom cez mamu a aj priamo cez psychiku.
Mama môže zaznamenávať kopanie, pohyby, tlaky vždy v istej oblasti ako aj pocity, myšlienky a emócie, ktoré pred počatím nikdy nemala. Podobne môže aj otec prežívať isté emócie, ktoré prináša príchod dieťaťa. Všetko sú to prvé prejavy tej krásnej osôbky, ktorá ich neskôr po pôrode bude nazývať mamou a otcom.

Měla by matka či otec s dítětem komunikovat? Povídat si s ním, vysvětlovat mu něco?
Možno by tu bolo dobré poznamenať, že komunikácia medzi mamou a dieťaťom priebeha neustále. Je to dané otvorenému podnetovému systému dieťaťa a blízkosťou mamy. Podobná komunikácia aj keď možno nie v takej intenzite prebieha aj s otcom. Predpokladám, že sa ale pýtate na vedomú komunikáciu. Dosť záleží na osobnosti mamy a otca a aj ich prežitkoch. Pre niekoho úplne stačí nevedomá komunikácia a inokedy je lepšia vedomá priama. O vedomej komunikácii sa v poslednom čase dosť hovorí, ale je dobré, aby mama rešpektovala svoje nastavenie, ktoré jej najlepšie napovie.
O čom by mala mama komunikovať všeobecne v prenatálnom období je jej vnútro. Tam sa dieťa nachádza. Ak vo vnútri ostávajú nejaké pocity a problémy, cíti ich aj dieťa a často preberá za svoje. Mama ich môže komunikovať so sebou a tým s dieťaťom, s otcom, s priateľom. Mali by vychádzať von, aby vo vnútri zbytočne dlho neostávali.

Jaké nejčastější problémy jsou zjevně spojeny s prenatálním obdobím či porodem?
Najčastejšie problémy v prenatálnom období súvisia s preberaním modelov správania mamy a otca. Všetko čo mama vo svojom vnútri nespracuje a ostáva tam, si dieťa prenáša do života a spracováva v rôznych životných situáciách. Akoby dieťa zisťovalo v prežívaní týchto modelov, komu naozaj patria. Až keď to zistí, ich môže odovzdať pravému majiteľovi. Cez takéto stretnutie sa s modelmi rodičov sa dieťa dostáva k vlastnej osobnosti a vlastným životným postojom, ktoré takto kultivuje.
Všeobecne v pôrode vidím možné problémy v neprirodzenom prebratí kontroly nad jeho priebehom niečím alebo niekým ako samotnou rodičkou. Najčastejšie to býva strach, ale aj lekár alebo pôrodná asistentka. Pri takomto pôrode nemôžu prebehnúť všetky pochody, ktoré by prebehnúť mali. Neskôr v živote nastáva istý tlak v živote mamy a dieťaťa. To čo neprebehlo sa má tendenciu doplniť, čo môže znamenať prejav nejakého problému.

Co byste těhulkám doporučil, aby jejich děťátko zažívalo prenatální období co nejhezčeji?
Asi aby rešpektovali svoj stav a svoje prežívanie. Aby si uvedomili, že aj nepríjemné pocity, ktoré prináša toto obdobie hlavne svojou zvýšenou citlivosťou, môže mať svoje nezastupiteľné miesto v pozitívnom vývoji dieťaťa. Ono sa dieťa cití hezky nielen vtedy, keď sa cíti hezky maminka, ale hlavne vtedy keď môže s maminkou byť čo najviac.

Jak může ženu a dítě poznamenat „nepovedený porod“? Např. klešťový, s epidurálem, císařský řez atd.
Každý začiatok je dôležitý a často nesie v sebe ukazovateľ na ďalší priebeh. Pôrod je jeden z dôležitých začiatkov aj preto, lebo to je začiatok života. Vieme ale povedať, čo je „nepovedený“? Niekto môže po kliešťovom pôrode prežiť celý život s migrénami a zase inému takýto pôrod dá možnosť celoživotnej vytrvalosti. Niekto po epidurálnom pôrode môže celý život hľadať cestu k mame a iný zase dostane možnosť vedieť, kde je jeho pravé miesto. Niekto môže po cisárskom reze cítiť celý život samotu a inému vytvorí predpoklad byť celý život samostatný. Mnohé záleží na osobnosti dieťaťa a rodičoch ako pristúpia k popôrodnému obdobiu a výchove. Preto v tom to prípade považujem viac na „nepovedené“, ak sa strká hlava do piesku nad možnými dosahmi prenatálneho obdobia a pôrodu z pohľadu psychiky a osobnosti dieťaťa či už odbornou verejnosťou alebo rodičmi. Po fyzickej a medicínskej stránke sme pre dieťa za posledných 50 rokov urobili veľmi veľa a teraz nás dúfam čaká, aby sme takýto krok urobili aj na úrovni mentálnej.

Za ukazovatele ideálneho pôrodu považujem spokojnú a šťastnú mamu tesne po pôrode a následne v živote a dieťa, ktoré nevykazuje neskôr v živote neprirodzený dosah traumy a zásahov, ktoré nastali počas pôrodu.

V každej pôrodnej dobe je niekoľko zlomov, ktoré môžu vplývať na mamu a dieťa. Pri prirodzenom priebehu pôrodu je možné tieto zlomy ovplyvňovať tak, aby neskôr v živote nespôsobovali problémy. Väčšinou pod slovom ovplyvňovať by sme mali vidieť slová „nechať veci bežať prirodzeným spôsobom“.

Prvá pôrodná doba
Prvá pôrodná doba má pripraviť rodičku a dieťa na príchod na svet. V ideálnom prípade necháva rodička priechod prvým pôrodným bolestiam, čo spôsobí dostatočné vylučovanie hormónu adrenalín. Čím viac sa ho vylúči, tým menej bolesti cíti rodička aj dieťa. Je to prirodzený spôsob ako regulovať bolesť pri pôrode. Keď adrenalín „pripraví“ rodičku na bolesť môže oxytocín dokončiť svoju úlohu kontrakcií, ktoré povedú až k druhej pôrodnej dobe.

Druhá pôrodná doba
Starostlivosť o dieťa po narodení spočíva v pochopení jeho pocitov a rozpoloženia počas deviatich mesiacov tehotenstva a následne nutnosti sa vysporiadať so zmenami, s ktorými sa dieťa stretáva vonku tesne po narodení. Každá zmena pôsobí na našu psychiku zaťažujúco v tom, že jej musíme dávať pozornosť.

Dieťa je v maminom brušku 9 mesiacov v teplote 37 stupňov celzia, v neustálej tme alebo prítmí, prostredie maternice a plodovej vody je prakticky sterilné bez žiadnej baktérie, dieťa neustále počuje tlkot maminho srdca (pravidelný zvuk), väčšinu času je v embrionálnej polohe.
Dieťa vychádzajúce von pri pôrode je vonku v približnej teplote 25 stupňov celzia, je tam isté svetlo, obrovské množstvo baktérií, „chaotické“ zvuky z prostredia, je nútené sa dostávať do rôznych polôh.
Aby sme znížili vplyv zmien, ktoré musí dieťa prežiť, môžeme prirodzene znížiť množstvo podnetov a prejaviť trpezlivosť s vysporadúvaním sa dieťaťa s týmito zmenami.

   Svetlo
Tlmené svetlo na pôrodnej sále alebo v pôrodnej miestnosti zabezpečí, že oči dieťatka a psychika sa nemusia vysporadúvať s tak veľkým skokom svetelného rozdielu medzi bruškom a vonkajším svetom.

   Dieťa pri mame
Ak ide hneď po pôrode dieťatko na mamine bruško, dostáva od mamy minimálne na polovicu telíčka 37 stupňový ohrev jej tela.
Zase môže počuť tlkot maminho srdiečka ako tomu bolo v brušku.
Z maminho nahého tela „preskakujú“ prvé baktérie, ktoré sú veľmi príbuzné tým, ktoré dieťatko bude mať na svojom tele neskôr. Tie sa usadia a rozmnožia v prvých minútach, ktoré strávi dieťatko na maminom brušku a už „nepustia“ iné baktérie z nemocničného alebo vonkajšieho prostredia.

   Zvukové prejavy
Mali by sme si uvedomiť, že každý zvuk, ktorý pri pôrode vydá niekto iný ako rodička alebo otec je pre dieťa nový. Ak sú ešte tieto zvuky príliš intenzívne, môžu dieťatku spôsobovať až traumu, ktorú neskôr bude riešiť.
Pri pôrode by mal byť úplný kľud a verbálne alebo iné zvukové prejavy by sa mali minimalizovať, podobne ako tomu je s minimalizáciou podnetov zo svetla.

   Odstrihnutie pupočnej šnúry až po nádychu dieťaťa a po jej dopulzovaní
Dieťatko môže ešte tesne po pôrode dýchať nekoľko sekúnd alebo desiatok sekúnd cez pupočnú šnúru. Rýchle odstrihnutie môže mať za následok urýchlenie procesu prejdenia na pľúcne dýchanie, čo môže spôsobiť veľký fyzický tlak až nedostatok kyslíka. Na psychickej úrovni môže dieťa prežívať aké urýchlenie procesov, ktorým musí dávať pozornosť a tým sa nemôže sústrediť na prvé pocity zo života vonku.

   Embrionálna poloha
Dieťatko bolo v brušku 9 mesiacov schúlené v embrionálnej polohe s rukami a nohami pri sebe. Mali by sme rešpektovať, že každá iná poloha môže byť pre dieťa novým zážitkom, ktorý by sme mali dávkovať postupne.
Hlavne otvorená poloha na chrbte s rukami a nohami roztiahnutými, býva pre dieťatko nepríjemná. Inštinkty velia, že v takejto polohe je zraniteľné a príliš otvorené pred vonkajším svetom.

Tretia pôrodná doba
V tretej pôrodnej dobe mama porodí placentu. Na pôrode placenty, tak ako na pôrode dieťaťa, sa zúčastňuje hlavne hormón oxytocín. Tým najprirodzenejším spôsobom ako zabezpečiť dostatočné množstvo oxytocínu na pôrod placenty, je priložené dieťatko na prsník. Dieťatko, ktoré si na maminom brušku pár minút oddýchlo a nabralo sily na prvé sanie. Pri prvom neurýchlenom ani neoddialenom dojčení sa vylúči presne toľko oxytocínu, koľko je treba na perfektný a plynulý pôrod placenty.

Otec pri pôrode
Všeobecnou úlohou muža v rodine je hlavne ochrana, zabezpečenie a prejavy mužského princípu. Pri pôrode je článkom a ochrancom medzi ženou a vonkajším prostredím. Mal by vedieť mnohé o tom, čo sa bude pri pôrode diať.
Ak muž a žena sú pripravení a zároveň si správne rozdelia rozhodovanie a realizáciu, nielenže pôrod prebieha prirodzene, ale aj ich vzťah pri zrode nového života dostáva správne vzorce správania, o ktoré sa neskôr pri vznikajúcich problémoch môžu oprieť.
Muž môže pri pôrode zbadať silu svojej ženy a možnosti, ktoré sa v nej skrývajú. Môže vidieť silu svojho dieťaťa a reálne pomáhať pri realizácii jeho príchodu na svet. Je to ako podieľať sa na výbere, návrhu a aj realizácii niečo krásneho. Viac si to vážime, ochraňujeme, staráme sa možno trochu inak, ako len keď niečo dostaneme na „striebornom podnose“.

Ďalšie články o pôrode a predpôrodnej príprave nájdete na www.predporodnapriprava.sk, srdečne pozývam. :-)

Rodičia deťom
V detstve dieťa potrebuje gesto starostlivosti od rodičov. Pri dospievaní gesto dôvery a pri "vyletení z hniezda" gesto rozlúčenia.

Brno 26.2.2007 - usporiadateľ Občianske združenie CENAP

prednášal : Terence Dowling, M.A. PhB. B.A.

Sympózium ma veľmi zaujalo. Terence Dowling je príjemný človek. Lekár, pôrodník, ktorý sa rozhodol pracovať nielen s budúcimi mamičkami aj psychoterapeuticky hlbinnou metódou návratu do prenatálneho obdobia a pôrodu. Táto metóda je obdobou metódy, ktorú používame v regresnej psychoterapii.
Terence Dowling študoval v Cambridge lekárstvo, filozofiu a psychológiu. Je zakladateľom Inštitútu prenatálnej psychológie v Heidelbergu. Pri svojej práci s budúcimi mamičkami veľmi rýchlo prišiel na to, že prenatálne obdobie ovplyvňuje celý náš život a možno aj preto rozšíril svoje pôsobenie o terapie na úrovni psychiky.

Počas sympózia ma zaujalo, že lekár Terence Dowling nemá problém s tým, že dieťa ovplyvňuje prenatálne obdobie od počatia ba dokonca niekoľkokrát zopakoval, že dieťa už pri počatí vníma a zaznamenáva všetky okolnosti.
T.D. nás upozornil na Otta Ranka nasledovníka S.Freuda (1924), ktorý prvýkrát poukázal na možnosť previazania vplyvu prenatálneho obdobia a pôrodu na život. Neskôr Nandor Forod( 1940) toto potvrdil.
Na podporu tvrdenia, že prenatálne obdobie a pôrod ovplyvňuje neskôr život T.D. poukazuje na výzkum v Kalifornii, kde sa v rokoch 1996-2002 zvýšil počet detí s autizmom o 236 percent, pričom sa zvýšil počet cisárskych rezov o 90 percent - asi najviac na svete. www.birthworks.org

Terence Dowling sa v oblasti prenatálneho vývoja a pôrodu snaží pracovať vedecky, na čo ukazujú mnohé štúdie a výzkumy. Pri svojej práci vychádza hlavne z výzkumu Petera Nathanielcza, ktorý
prišiel s myšlienkou 4 fází začiatku života.
1. Prenatál - počatie až pôrod
2. Pôrod
3. Pôrododné obdobie
4. Druhé narodenie - odstavenie dieťaťa od kojenia
P. Nathanielcz tvrdí, že ak sa dieťa nemá možnosť prirodzene nevysporiadať s týmito 4 fázami začiatku života, budú ho určitým spôsobom ovplyňovať neskôr v živote.
Ďalším aurtorom, ktorý sa venuje hlavne druhému narodeniu ( 4 fáza ) je Louise F. Kaplan v knihe The second birth.

T.D. pripomenul výzkum detí v prenatálnom období, kde bola meraná bazálna frekvencia srdiečka. Ak prekročí 140 za minútu, ukazuje to na problémy. Do takejto frekvencie musí dieťa niečo donútiť - najčastejšie alkohol matky, fajčenie a iné látky, ktorým sa dieťa bráni a chce čím skôr vylúčiť z tela škodliviny alebo má na druhej strane živín málo a zvýšením frekvencie srdiečka bojuje o život. Zvyšuje prietok pupočníkovej krvi. Toto potom ukazuje na predpokladané neskoršie problémy v živote.
Zvýšená frekvencia priviedla Petera Nathanielcza k predpokadu, že zväčšenie koncov palcov v prenatálnom období často sledovanom na ultrazvuku je práve dôsledkom zvýšeného snaženia dieťaťa o prietok krvi, čo je potom možné sledovať ako následok vo vzhľade papilár na končekoch prstov. Pekné vlnky papilár ukazujú na nezvyšovanie nad 140 tepov za minútu a málo problémov v tehotenstve. Väčšie aj spätné zvlnenie papilár ukazuje na sporadické zvýšenie a kruhové papiláry na časté zvýšenie nad 140 tepov a mnoho problémov v prenatálnom období. Toto vo svojej praxi skúma a potrvdzuje aj T.D. Ide o syndróm súhrne nazývaný PDS - Prenatal deprivation syndrom - dieťa musí bojovať o prežitie.
Znie to jasne a logicky. Čím pomalšie a bez výkyvov pretekala krv cez prst, tak tým je papilárna vlnka menšia.
Ďalšie spomenuté výzkumy:
Štúdia - ak žena fajčí musí sa štatisticky pokúšať o dieťa 30 krát viac, ako žena ktorá nefajčí.
Štúdia - dieťa pod 2300g pôrodná váha - u 50 percent mužov neskoršie srdcové problémy a u 23 percent žien.
Štúdia - Stotkin, Lagercraft - meranie catecholaminu a adrenalinu v prenatálnom období a pôrode. Podľa T.D. ak neprichádza k vylúčeniu adrenalínu pri pôrode, tak dieťa nie je chránené pred bolesťou a prežíva omnoho väčšiu traumu. Toto sa deje pri cisárskom reze a epidurálnej anestézii počas celej doby pôrodu. Adrenalín sa vylučuje hlavne pri pôrodných bolestiach a tým aj dieťaťu pomáha prekonať bolesť z pôrodu. Neskôr vylúčená sústava hormónov pri prirodzenom pôrode (catecholamin, adrenalin, oxytocín..) chráni dieťa po pôrode - spustí u dieťaťa imunizáciu, dokončenie vývoja pľúc a ďalšie ochrany.
Nedostatok catecholamínu a adrenalínu pri pôrode spôsobuje nedostatočné prekrvovanie mozgu, dieťa prichádza o krv a vzniká trauma. Dostatok sa zabezpečí len prirodzeným pôrodom - prirodzenými neovplyvňovanými kontrakciami.
Štúdia - Jakobsen - Karolinska institut - Stockholm - previazanie prenatálu a pôrodu so sebevraždami : sebevražda obesením - otočená pupočná šnúra, skok - vákuová extrakcia, otrava - narkóza a medikamenty.
Štúdia - jeden pohár alkoholu týždenne má preukázateľný vplyv na neskorší život dieťaťa. Otrava. Dieťa sa snaží prežiť s čo najmenším množstvom krvi niekedy až tak, že je možné sledovať zovretie pupočnej šnúry rukou dieťaťa v brušku.

T.D. značnú časť prednášok venoval svalu psoas major a minor, ktorý ukazuje telesne na prežívané problémy v prenatálnom období. V blízkosti tohoto svalu vyúsťujú žily, ktoré navracajú krv naspäť do placenty. Ak je nutné zvýšiť prietok krvi, dieťa to robí práve napnutím tohoto svalu. Potom môže byť následkom neskôr v živote stiahnutý. Pri takomto stiahnutí má dieťa v brušku akoby nohy od seba a ťahá ich k brušku, takže to môže brániť v pôrode. T.D. hovoril o takzvaných pomalých pôrodoch. Neskôr to vidno na širokom chodení so špičkami od seba - dieťa dostávalo od mamy nevyhovujúcu stravu. Stianutie, kde sa deti rýchlo chcú dostať von ( neskôr špičky k sebe ) - dieťa dostávalo málo potrebnej stravy z placenty - nízky pietok pupočníkovrej krvi.
T.D. prakticky na sympóziu predviedol na dvoch ženách ( jedna z nich bola v 6 mesiaci tehotenstva ) ako sa dá veľmi jednoduchými cvikmi pracovať s budúcimi mamičkami a ich stiahnutými svalmi spoas. Upozornil, že takto je možné “dopredu” uvolniť možný neskorší tlak a stiahnutie týchto svalov s efektom vyrazného zníženia bolestivosti pri pôrode.

Pravidlo T.D. a jeho manželky u diagnostiky bolesti brucha u detí - ukáž mi kde ťa to bolí - ak je to blízko pupku, tak je veľký predpoklad, že ide o psychosomatické ochorenie, nie somatické. Toto pravidlo vychádza z pozorovania následkov problémov z prenatálneho obdobia alebo skorého odstrihnutia pupočnej šnúry po pôrode.

T.D. ma na sympóziu predvedčil, že je ešte veľa neznámeho ohľadom prenatálnoho obdobia a pôrodu a mnoho pohľadov čo je ešte potrebné skúmať a prinášať.
Zaujal ma jeho medicínsky prístup lekára, do ktorého nemá problém vnášať najnovšie poznatky o psychike človeka v praxi.

Prečo je dobré vniknúť do tajov numerológie?

„Numerológia ako náuka, ktorá nám pomáha lepšie pochopiť rôzne zákonitosti nášho života, často vstupuje ako prostriedok poznania okruhu našich problémov, alebo okruhu učebných úloh, ktoré sme sa rozhodli pre tento život spracovať a pochopiť. Tiež nám v bežnom živote umožňuje porozumieť súvislostiam nášho jednania, prípadne pochopiť chovanie iných.“

Kde siahajú jej korene a mohli by ste v stručnosti o nej niečo povedať z vášho pohľadu?

„Asi medzi prvými, ktorý sa zaoberal myšlienkou, že čísla sú istým ukazovateľom na život bol Pytagoras (asi 580 pred Kr. až 496 pred Kr.). Podstatou všetkého je podľa Pytagora číslo. Číslo je princíp, ktorý dáva veciam určitosť, jasnosť, poznateľnosť. Čísla sú aj symbolom etickych hodnôt a vzťahu medzi ľuďmi. Na jeho filozofii stavali aj neskorší filozofi ako Platón a Aristoteles. Podobne môžeme vidieť nezanedbateľný význam čísel v židovskej mytike - kabale, hermetických náukách, až po novodobú históriu numerológov.

Ďalší náhľad nám poskytuje Holografická teória - každá aj najmenšia časť hologramu v sebe obsahuje informácie o celom holograme. Ak sa oprieme o túto teóriu z pohľadu vesmíru, potom každá aj najmenšia čiastočka vesmíru, nám ukazuje na celý vesmír. Takouto malou vesmírnu čiastočku môže byť aj číslo alebo všeobecne desiatková sústava. Numerológia sa skúmaním tejto čiastočky vesmíru dostáva bližšie k požadovaným ukazovateľom na život, úlohy, vzťahy, vesmírne zákonitosti...

Desiatková sústava nás už minimálne 3000 rokov presviedča o jej „víťazstve“ nad inými sústavami, ktoré sa nachádzali a ovplyvňovali predtým prípadne sa pokúšajú zvádzať „boj“ doteraz. Z minulosti poznáme dvanástkovú sústavu, ktorá viacmenej pretrvala v niektorých oblastiach nášho života - napríklad svet počítačov alebo astrológia. Napriek všetkým výhodám iných sústav, sa kombinácie čísel 0 až 9 usadili v našich životoch a nieje miesto v civilizovanom svete, kde by sme tieto čísla neobjavovali.

Numerológia akceptovala „víťazstvo“ desiatkovej sústavy, pričom sa snaží hľadať číselné kombinácie, ktoré by mali čo najbližšie k jedninečnosti. Toto poskytuje napríklad kalendár a hlavne dátum narodenia človeka. Je to jediné číslo, ktoré môže mať človek za svojho života len jedno. Žiadne iné číslo nemá toto privilégium. Táto jedninečnosť mu dáva tú silu, ktorá poháňa obor numerológie k sústavnému jeho skúmaniu.

Gregoriánsky kalendár oproti iným kalendárom je používaný vo väčšine sveta a preto môžeme predpokladať, že jeho systém je dobrým ukazovateľom na život človeka, alebo tento systém nepriamo ovplyvňuje aj ostatný zvyšok sveta.“

Praktický príklad by iste čitateľov potešil.

„Vyložiť rok 2006 môžeme ako snahu o harmóniu( 6 ) cez city alebo cez druhých( 2 ). Spoločný súčet je 8, čo je rovnováha alebo aj karmické vyrovnanie. Pozrime sa napríklad na pohnuté disharmonické časy na blízkom východe nehovoriac o východe ďalekom momentálne na sklonku tohto roku s následným nátlakom na celý svet. Rok 2007 vidím zase o zapriahnutí sa do voza( 7 ) cez druhých( 2 ). Môžeme predpokladať, že práve nezvládnuté pokusy o vyrovnanie harmónie v nás alebo vo svete, môžu priniesť nejaké „zapriahnutie sa“ jednotlivca alebo aj ľudstva. Týmto môžeme na budúci rok poznávať samotu( 9 ) ( nemyslené osamelosť ).

Podobne sa môžeme pozrieť na dátum narodenia, ktorý je priamym ukazovateľom na náš život, skúšky, smerovanie, vzťahy, skryté vlohy, skutočnosť... Za číslo, ktoré najviac odhaľuje celok človeka, považujeme v numerológii takzvané životné číslo. Dostaneme ho sčítaním všetkých číslic v našom dátume narodenia. Daný súčet potom sčítavame až dostaneme jednociferné číslo, ktoré je v rozmedzí 1-9. ( dd.mm.rrrr, životné číslo = d+d+m+m+r+r+r+r, pri dvojcifernom súčte sčítavame číslice až dostaneme jednociferné čislo ). Pre jednoduchosť zovšeobecním pohľad na životné číslo : 1 - riešia kráľovské v sebe a rozhodovanie, 2 - riešia city a realizáciu, 3 - konštrukcie a fungovanie, 4 - domov a hľadanie, 5 - slobodu a napredovanie, 6 - harmóniu a poznanie, 7 - ťahanie voza a odovzdanie, 8 - rovnováhu a pochopenie, 9 - samotu a putovanie. Pre hlbší výklad je dobré vyhľadať numerológa alebo sa viac dozvedieť o sebe a iných vo výuke na kurze.

Numerológia nenosí titul terapeutická metóda. Napriek tomu nám môže efektívne poskytnuť obraz života, v ktorom sa práve nachádzame, čo je jedným z predpokladov vyriešenia problémov, ktoré nás trápia alebo ovplyvňujú.

Na otázky o Karme Mgr. Lucie Málikovej som odpoveda pre BB žurnál.

"Skúste našim čitateľom laicky vysvetliť, popísať obsah pojmu karma. Čo je karma?"

Pojem karma k nám prehovára z ďalekovýchodných kultúr a náboženstiev, pričom mnohé z nich majú tento pojem zakomponovaný priamo vo svojom učení. Preklad pojmu karma, alebo karman so sanskrtu znamená čin alebo osud. Karma- inak povedané zákon príčiny a následku.

Hinduizmus hovorí v učení o karme v zmysle vybitia osudu, alebo odplaty za dobré a zlé činy pri znovuvteľovaní - reinkarnácii. Niektorí indickí teosofovia nechcú ani príjímať dary, aby ich nemuseli v budúcom živote vracať, alebo sa stránia kráčať napríklad po tráve, aby nezabili nejakého tvora, s ktorým by si „vytvorili“ karmu. Karma je v hinduizme princípom, ktorý poháňa kolo neustálych znovuzrodení nazývaného „samsára“.Každým činom človeka, či už dobrým alebo zlým sa vytvára karmické puto, ktoré je dlhom v nasledujúcom živote a karma trvá až do doby vyslobodenia – mokša.

V židovskej mystike, vychádzajúcej najmä z kabaly, sa hovorí o učení zvanom gilgula – karmu nie je možné odvrátiť, je to nutnosť, kde dochádza k odplate v dobrom aj zlom. Učenie vychádza z pádu prvých ľudí a s ním spojené oddelenie od dobra a zla.

Ak by sme chceli preniesť pojem karma bližšie k našej európskej kultúre, ktorá má hlavne kresťanské korene, mohli by sme učenie o karme prirovnať k učení o hriechu v Bibli. V Ev. Sv. Jána 9.1-3 je Ježišov výrok na otázky učedníkov – „ Idúcky uzrel (Ježiš) človeka slepého od narodenia. Učedníci sa Ho pýtali : Rabbi, kto zhrešil : on sám, či jeho rodičia, že sa narodil slepý? Ježíš im odpovedal : Ani on nezhrešil, ani jeho rodičia, ale na ňom sa mali zjaviť skutky Božie. Inde sa zase píše : „Ev. podľa Lukáša, 12.59: Hovorím ti : Nevyjdeš odtiaľ, dokiaľ nezaplatíš aj posledný halier!.

"Súvisí karma s činmi človeka alebo skôr s jeho osudom?"

Každý náš čin priamo ovplyvňuje náš ďalší osud. Karma je pravidlo, ktoré stojí niekde medzi, a akoby naše činy približuje nášmu osudu.

Činiť z pohľadu karmy s následným osudom, možeme tromi spôsobmi:

„Oko za oko – zub za zub“ poznáme hlavne zo starého zákona Biblie. Činy tohoto druhu prinášajú pochopenie cez utrpenie a najčastejšie riešenie cez emotivitu, ktorá nás ovláda. Hraničné prejavy týchto činov sú v psychickej rovine urieknutie a prekliatie, a vo fyzickej zabitie, s následným osudom stretávania sa s podobnými činmi cez utrpenie neskôr.

Ďalším je novobiblické „ty do mňa kameňom, ja do teba chlebom“, v ktorom sa odráža okrem iného hlavne téma pokory. Činy tohoto druhu už prinášajú riešenia cez uvedmenie, pričom však je stále potrebná realizácia cez niekoho iného, kde nemusí dochádzať k rozviazaniu karmického zväzku, a osudom je, stále sa pre pochopenie s dotyčným stretávať.

V poslednom období prichádza viac do popredia tretí spôsob : „ty do mňa kameňom, ja do seba chlebom“, kde s pokorou prichádza aj model sebapoznania. Pochopenie toho, že nám je ubližované hlavne na základe nášho nezvládnutého problému, prináša pochopenie karmického zväzku, alebo karmického kola utrpenia, čo môže mať za následok prirodzené prijatie tohoto kola cez uvedomenie, bez potreby utrpenia a bez potreby následného stretávania sa s podobnými činmi, keďže už došlo k ich pochopeniu a prijatiu.

"Do akej miery ovplyvňuje karma náš život, našu osobnosť?"

Na všetky naše činy, ktorých je počas nášho života nespočetné množstvo, karmické pravidlo reaguje. Preto môžeme povedať, že sme týmto pravidlom ( zákonom ) ovplyvňovaní neustále. Je našou súčasťou, či si to chceme pripustiť alebo nie. Každá akcia má svoju reakciu. Každá príčina svoj následok.

"Je nám karmický osud predurčený alebo ho možno ovplyvniť?"

V regresnej terapii sa presviedčam o tom, že sme výslednicou našich minulých skutkov a naberaných informácií a skúseností. Týmto je daná aj predurčenosť nášho osudu a jeho možné ovplyvnenie.

"Dá sa osud predvídať, predpovedať alebo dokonca pochopiť?"

Povedali sme si, že na náš osud vplývajú naše činy. Možno ak by sme tieto činy poznali všetky, mohli by sme s veľkou určitosťou hraničiacou s istotou, predvídať náš osud.Ale vedome obsiahnuť všetky naše činy nie je vôbec jednoduché, ba priam môžeme povedať nemožné. Je ale množstvo spôsobov, ako sa k tomuto priblížiť. Či už mentálnymi technikami s pomocou niekoho iného – napríklad jasnovidectvo, výklady tarotu a podobne,alebo pragmatickými technikami s pomocou niekoho iného – napríklad psychologické testy a podobne. A sú tu aj techniky sebapoznania, ktoré človeka približujú k pochopeniu svojho osudu.Najužívanejšou je sám život.

"Má karma nejaké druhy, resp. kedy hovoríme o čistej, pozitívnej a kedy naopak o negatívnej karme?"

Ja vnímam karmu ako pravidlo, ktoré nám ukazuje na stav nášho života. Karma je ako semafor. Prirodzene ukazuje zelenú, keď si volíme pre nás prijateľnú cestu, oranžovú, keď sa na niečo pripravujeme a červenú ak naša voľba prijateľná nieje. Pritom všetkom si môžeme slobodne zvoliť, či zakceptujeme zelenú, pripravíme sa pri oranžovej alebo zastavíme pri červenej. Ak ale nahromadíme mnoho prejdení na červenú, karmické pravidlo, keďže ukazuje na náš stav, tento stav odzrkadlí a my pri mnohých prejdených červených, môžeme napríklad skončiť s psychickým, alebo fyzickým problémom, ktorý nás samozrejme zastaví a nasmeruje na cestu zelenej farby na semafóre.
Preto môžem povedať, že karma je len jedna. Ani zlá ani dobrá, len ukazujúca.

"Ako možno karmu očistiť?"

Karmu možno pochopiť na úrovni človeka, rodiny alebo ľudstva atď. Môžeme pochopiť, na čo nám toto pravidlo ukazuje. Ak toto pochopíme, a následne to ukazovanie aj prijmeme, karma prestane existovať. Už nebude potrebné ukazovať na nič.

"Má karma nejaké fázy, t. j. mení sa počas vývoja a života človeka?"

Karma je pravidlo. V určitých fázach môže byť iba človek, na ktorého toto pravidlo pôsobí. Prvou fázou by mohlo byť odmietanie – nič mi nebude hovoriť do môjho osudu, potom pochopenie – som súčasťou väčšieho celku, ako som si predtým bol schopný uvedomiť a následne prijatie – uchopenie tohoto celku.

"Čo ovplyvňuje našu karmu? Čo ju ovplyvňuje pozitívne, čo negatívne?"

Ovplyvňuje ju hlavne spôsob akým riešime problémy. Ak je to spomínaný spôsob „oko za oko, zub za zub“ prejavy karmy sú hlavne cez utrpenia. Ak je to spôsobob „ty do mňa kamňom, ja do teba chlebom“ prejavy karmy sú cez uvedomenie. A ak je to tretí spôsob „ty do mňa kameňom, ja do seba chlebom“ prejavy karmy miznú.

"Ako súvisí karma s minulými životmi? Uveďte príklad."

Ak každý čin ovplyvňuje náš osud a pripustíme teóriu reinkarnácie, potom všetky činy v minulých životoch môžu mať dosah na práve prežívaný život a tým aj na karmu. Samozrejme, nie všetky činy minulosti sú akoby aktívne a ovplyvňujú. Ako prítomné prežívanie ovplyvňuje našu budúcnosť, podobne aktivuje našu minulosť. Príklad. Ak v minulom živote prežívame nájazdy severských kmeňov, ktoré nám spôsobujú utrpenie a v tom živote ho nevyriešime, je istý predpoklad, že sa v tomto živote narodíme napríklad medzi plavovlasími. Následne bez toho, aby sme si uvedomovali prečo, môžeme prežívať podobné pocity ako pri tých nájazdoch, pritom nám vôbec už nemusia plavovlasí okolo nás ubližovať. Tie pocity prežívame dovtedy, až kým kolo utrpenia, kolo karmy, ktoré nazvem „nájazdy blonďákov“, nepochopíme.

"Ako nás minulé životy ovplyvňujú, resp. čo si so sebou prenášame z minulého života? „Odpracovávame“ si v tomto živote svoju karmu?"

Z teórie, a hlavne z praxe regresnej terapie vyplýva, že si prenášame všetko a to všetko je pripravené na aktiváciu, ak je to pre nás v danej chvíli potrebné a užitočné. Na tú potrebu a užitočnosť, bohužial, alebo vďaka, má dosah len naše podvedomie, ktoré rozhoduje, čo je práve na programe na uvedomovanie. Toto rozhodovanie podvedomia by sme mohli nazvať odpracovávanie karmy, alebo aj chápanie toho, čo sme pri našej ceste bytím ešte nepoznali alebo neprijali.

"Ak existuje plynulý prechod medzi životmi, potom existuje aj možnosť dostať sa ku koreňu príčin našich problémov v tomto živote. Je to tak? Ako ich možno riešiť a vôbec, existuje vždy riešenie?"

Ako som už predtým povedal – už sám život je riešením. Niekedy nás ale zavedie do slepých uličiek alebo patových situácií, ktoré nie je jednoduché riešiť. Prípadne sa dostávame do situácií pre pochopenie, že sa tu prirodzene nachádzajú aj modely, ktoré sami zvládnuť nemôžeme.
Keďže som praktický regresný terapeut, považujem za účinné riešenie, nájsť odpovede v terapii. Ale na tomto svete existuje množstvo postupov a techník, ktoré takéto riešenia viac alebo menej efektívne pre človeka ponúkajú. Stačí si len, ak je to v danej situáciií potrebné, vybrať.


"Možno ísť alebo konať proti karme?"

Možno. Slobodnú vôľu môžeme použiť aj týmto smerom. Nakoniec nám ale karmické pravidlo nejakým spôsobom ukáže aj to, že sme išli proti nemu samému.

"Je karmický zákon, zákon príčiny a následku, spravodlivý? Je to skutočne adekvátna odozva na naše činy, konania a myšlienky?"

Pomocou karmického zákona poznávame tento vesmír aj nás samých z rôznych pohľadov. Ak v tomto poznávaní budeme na konci, zrejme zistíme jeho spravodlivosť. Dovtedy budeme len cítiť jeho dopady, ktoré sa nám vždy nemusia páčiť. Nie nadarmo sa vraví, že spravodlivosť je slepá, že?

"Čo chceš, aby deti vedeli, ukáž im to,
čo chceš, aby robili, rob to sám pred ich očami,
čo chceš, aby hovorili, hovor sám v ich prítomnosti."
J.A.Komenský - Orbis Pictus

Prirodzeným tokom pozornosti v rode by sme mohli nazvať taký tok pozornosti, ktorý prebieha od rodičov k deťom. Rodičia “odovzdávajú” pozornosť svojim deťom na rôznych úrovniach, pričom dávajú deťom možnosť poznávať život a rozvíjať túto pozornosť tak, že ju zase tieto deti posúvajú v budúcnosti ďalej na svoje deti. Ak deti dostávajú pozornosť od svojich rodičov, sú potom schopné túto pozornosť ďalej prenášať a odovzdávať svojim deťom.

V praxi sa stretávame s faktom, že rodičia už niekoľko tísic rokov z objektívnych alebo subjektívnych dovodov skôr vyžadujú ( najviac viditeľné asi v stredoveku - detská práca a podobne ) pozornosť, pomoc, plnenie povinností atď. od svojich detí, čím sa otáča prirodzený tok pozornosti od rodičov k deťom.
Tieto deti potom nemajú rodičovskú pozornosť pre svoje deti ( keďže už ju v detstve odovzdali svojim rodičom ) a pri výchove svojich detí, musia siahať do svojich životných síl, alebo znova vyžadovať pozornosť od svojich detí.
Z tohoto otočeného toku potom neskôr vyplývajú rôzne problémy.
V detstve sú deti “nútené” dospieť, keďže musia plniť povinnosti a podobne, napriek tomu že ich “prácou” by mala byť hra a spoznávanie. Toto “dospenie” môže znamenať, že sú neskôr často podvedome nútené hľadať detstvo vo svojej skutočnej dospelosti.
Alebo tento otočený tok môže znamenať v dospelosti “nedostatok energie” na založenie rodiny alebo výchovu detí. Potom často nie je akoby možné uzavrieť ani malý rodový cyklus starý rodičia - rodičia – deti, kde sa rodičia dávajú pozornosť svojim deťom a na ich deťoch vidia výsledky svojho snaženia.

Uvediem príklad - Jedna moja klientka sa v detstve tak starala o svoju mamu, ktorá to od nej vyžadovala, že nakoniec nemala už ani štipku pozornosti nielen pre svoje deti, ale vôbec aby si našla partnera. Už ani nad tým nepremýšľala a už vôbec nie, aby niečo podnikla. Zaujímavé na tomto prípade bolo, že dcéra ako mamu ráno obúvala a večer vyzúvala atď. – starala sa, tak aj tá mama vždy hovorievala ako sa úpenlivo stará o svoje deti a čo všetko im obetovala.
Aj pri maličkostiach, ktoré pre deti robila, siahala už do svojich osobných síl, ako bolo vyššie popisované, čo cítila ako veľmi silný odliv energie. Pozornosť, ktorú mala mať pre svoje deti podobne ako jej dcéra, odovzdala svojim rodičom v detstve. Klientka je už v rokoch, jej súrodenec tiež a dokonca s podobným osudom bez partnera a detí. Je istý predpoklad, že v tomto rode natoľko otočený tok pozornosti spôsobí vymretie rodu – už nebude možné v rodovej línii pokračovať. Nie je na to skoro žiadna energia.
Ak sa podarí “prinavrátiť” stratenú pozorosť prácou na sebe životom prípadne v terapii, vznikne prirodzený predpoklad na naplnenie v iných zložkách života, čo môže spôsobiť žiadané zvýšenie vitality klientky a kvality jej života.

Ak rodičia “nezoberú” rodičovskú pozornosť svojim deťom, oni potom túto môžu dať svojim a tie ako vnúčatá vzniknutú pridanú hodnotu “vracajú” vtedy už svojim starým rodičom, ktorý dostanú pozornosť na prirodzené postaranie sa o svojich rodičov. Uzavrie sa kolo prastarý rodičia, starý rodičia, rodičia a deti.
Kôli otočenému toku sa často takto nestihnú prirodzene “vyrovnať” deti so svojimi rodičmi ( prastarý rodičia, starý rodičia ) a otočené kolo pozornosti sa opakuje. V praxi môžeme sledovať ako rodičia odkladajú narodenie svojich detí. Vtedy je už často neskoro na uzatváranie kola pozornosti v rode, keďže prastarí rodičia sú už s najväčšou pravdepodobnosťou dávno mŕtvy.

Jedna osobitná škola má slogan - "Výchova je len láska a príklad". Deti sa potrebujú hrať a učiť, nič viac. Pritom môžu kľudne mať aj povinnosti, ale bez vyžadovania vrámci toho učenia a hrania.

V ideálnom prípade ak má rodič 100% rodičovskej pozornosti ( žiadnu neodovzdal v detstve svojim rodičom ), tak nepocíti vo výchove detí žiadnu únavu ani slabosť. Hovorím ale o ideálnom prípade, ktorý neviem či v tomto období niekedy nastáva.

Vo vzťahu sú vždy dvaja a rovnakým dielom prispievajú k riešeniu podstaty aj keď často inými prejavmi. Po minulé generácie môžeme pozorovať, ako pre deti nie je ľahké zabojovať za pozornosť, ktorú následne mali mať pre svoje deti. V poslednej dobe toto pomaly prestáva platiť a u dnešných detí vidíme istý posun.
Moja dcéra aj keby som niečo vyžadoval, tak si tú svoju energiu jednoducho zobrať nenechá. Jej obľúbené vety vtedy sú – “toto robiť nebudem”, “budem si robiť, čo chcem” - a ja viem presne čo pod tým myslí. Keď ich vysloví, tak viem, že som mal tendenciu jej brať niečo, čo má "odložené" pre svoje deti.

Ďalšou momenátne aktuálnou témou na rozobratie a skúmanie by mohlo byť : Ako sa chovajú deti v spoločnosti, keď rodičia neupustia od svojho postoja “budem vyžadovať” a deti neupustia od svojho postoja “neodovzdám pozornosť rodičom, ktorú potrebujem pre svoje deti”.

..................................

"Bolo by možné rodiť vychované deti, ak by boli vychovaní ich rodičia." Johann Wolfgang Goethe
"Nemôžeme deti tvoriť podľa svojej vôle. Musíme ich mať a milovať a vychovávať čo najlepšie a inak ich nechať na pokoji." Johann Wolfgang Goethe
"Darovánie rodičom: Ak budte biť svoje deti, budú oni biť vašich vnukov." Dušan Radovič
"Iba deti, ktoré neposlúchajú sa môžu stať lepšími, ako sú ich rodičia." Dušan Radovič
"Deti sú dierky od gombíka rodičovskej svornosti." Arabské príslovie
"Deti musia znášať hlúposti dospelých, až nie sú dosť veľké, aby ich opakovali." Jean Anouilh
"Deti potrebujú skôr vzory ako kritiku." Joseph Joubert
"Dospelí sami nikdy nič nechápu a deti to veľmi unavuje, stále a stále im niečo vysvetľovať. Deti musia byť k dospelým veľmi zhovievavé." Antoine de Saint-Exupéry
"Akí sme my, také sú naše deti." Johann Gottfried von Herder
"Ak máme deti vychovávať, je potrebné, aby sme sa tiež stali deťmi." Martin Luther
"Nejlepšie vychované deti sú aké, ktoré mali možnosť spoznať, akí sú ich rodičia. Prvou povinnosťou rodičov nie je v žiadnom prípade pokrytectvo." George Bernard Shaw
"Ak nie je schopný dať zmysel svojmu vlastnému životu, pokúša sa dať mu zmysel prostredníctvom detí, ale nutne ztroskotá ako v sebe, tak v deťoch." Erich Fromm
"S deťmi, s ktorými si rodičia nerobia starosti, často mávajú starosti dejiny." Wieslaw Leon Brudziňski